NOVÁ VES NAD ŽITAVOU. Usmievavého a urozprávaného Kolomana Hamara si celá dedina pamätá ako poštára Kalmanka. Štyridsať rokov robil poštového doručovateľa v obci, ktorú pomáhal oslobodzovať.
Bolo to práve pred koncom vojny, keď Kolomanovi kamaráti nevychádzali z úžasu pri stretnutí s ním. Mysleli si snáď, že vidia zjavenie. Meno Kolomana totiž figurovalo na zozname mŕtvych. Dokonca boli svedkovia, ktorí tvrdia, že na niektorom z cintorínov videli kameň s jeho vyrytým menom.
Divoká rieka
Človek, ktorý prežil svoju vlastnú smrť, pochádzal z roľníckej rodiny. S rodičmi chodil pracovať do Francúzska, kde sa po prvý raz dostal už ako dvojročný. Mama pestovala zeleninu, otec sa v krajine galského kohúta živil ako šofér. Koloman rodičom začal pomáhať v ich práci už ako trinásťročný.
V roku 1940 chcel vstúpiť do armády, ale keď Nemci napadli Paríž, odišiel domov. Tu v roku 1942 narukoval do armády. Absolvoval takmer ročný výcvik u radistov, v roku 1943 ho vyviezli na Krym. Po pol roku dezertoval a išiel k partizánom.
Osudným sa mu stal prechod cez Hron, Koloman sa v silnom prúde takmer utopil. „Boli tam aj mŕtvi a mnohí ďalší, ktorí kričali o pomoc. Ale čo pomôžem, keď sám nemôžem?“ spomína si na náročný prechod rozbúrenou riekou pán Hamar.
Nebavilo ma pozerať, či som mŕtvy
Život mu zachránila biela pláštenka ušitá z padáku, ktorá sa zachytila na konári. Ťažko raneného Kolomana vytiahli z rieky a uložili v gazdovskom dome. Tri dni bol v bezvedomí.
Jeho spolubojovníci sa nazdávali, že počas prechodu cez Hron sa utopil. Úrady ho preto vyhlásili za mŕtveho.
O to väčšie bolo prekvapenie jeho kamarátov a spolubojovníkov, keď sa Koloman zrazu zjavil. Mnohí nielenže na vlastné oči videli jeho úmrtný list, ale našli sa aj takí, čo tvrdia, že jeho meno bolo vyryté na jednom z cintorínov. Dnes už ale nikto nevie povedať, kde mal cintorín s Kolomanovým náhrobkom stáť.
A ako to s odstupom času vníma 'padlý' Koloman, ktorý sa cez víkend dožil okrúhlej deväťdesiatky? Svoj úmrtný list roztrhal, hoci to mu bolo málo platné - záznam o jeho smrti už mali aj na 'vyšších miestach'. S tým si však už partizán hlavu nelámal. „Nechodil som už pozerať, či som mŕtvy alebo nemŕtvy, to človeka nebaví akosi,“ povie so šibalským úsmevom oslávenec.
Oslobodzoval aj rodnú dedinu
Po zotavení sa Koloman znovu vrátil k partizánom. Zúčastnil sa bojov o Banskú Štiavnicu, Kalnú nad Hronom, Čajkov, Uhliská, Rudno nad Hronom, Voznicu, Nevidzany a 27. marca 1945 oslobodzoval aj svoju rodnú obec, Novú Ves nad Žitavou.
Pána Hamara pri príležitosti jeho 90. narodenín ocenil minister obrany. „Vzhľadom na to, že je aj vojnový veterán, ktorý sa v dobe národného oslobodzovacieho boja priamo zúčastnil bojov aj v SNP aj ďalej so sovietskou armádou, minister obrany sa rozhodol udeliť mu pamätnú medailu ministra tretieho stupňa,“ povedal Pavel Marko, vedúci oddelenia vojnových veteránov na ministerstve obrany. Veteránov, ktorí sa dožili takéhoto krásneho veku, podľa Marka paradoxne nie je mnoho.
Pavel Marko z ministerstva obrany odovzdáva pánovi Hamarovi ocenenie.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Dlhovekosť? Jedine pohybom
Dnes je z Kolomana čiperný deväťdesiatnik, ktorý sa teší z piatich vnúčat a piatich pravnúčat. Ku krásnemu veku mu možno napomohol aj predčasný úmrtný list, lebo ako sa hovorí, o kom tvrdia, že zomrel a pritom žije, dožije sa pekného veku. Koloman Hamar to ale berie o čosi prozaickejšie. Za svojou dlhovekosťou vidí hlavne aktívny život. „Pohyb, to je základ,“ tvrdí dodnes. A dokazuje to aj svojim životom – veď dodnes keď len môže, chytí do ruky klasickú ručnú kosu a poberie sa do záhrad pracovať.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
