Jej najnovšia kniha Materská je o popôrodnej depresii, ktorou sama prešla. Napísala aj knihu o tarote, do ktorého môže človek nahliadnuť ako do zrkadla.
NITRA. Veľmi príjemný večer prežili návštevníci besedy v krajskej knižnici v Nitre. Stretli sa s novinárkou a spisovateľkou Denisou Fulmekovou a jej priateľkou – rozhlasovou redaktorkou Zuzanou Belkovou, ktorá besedu moderovala.
Sympatická štyridsiatnička a matka dvoch dcér je autorkou deviatich kníh – zbierky poézie, poviedok, románov i príručky o tarote. Jej najčerstvejším titulom je kniha Materská, ktorú Fulmeková predstavila 9. novembra na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Príbeh sa sčasti odohráva aj v Nitre, na obálke je dokonca reprodukcia maľby nitrianskej umelkyne Jany Farmanovej, spisovateľkinej priateľky.
Zmysel nachádza aj v ťažkostiach
Knihe Materská prechádzali tituly Dve čiarky nádeje a Čakáreň, v ktorých spisovateľka otvorene opísala bolesť žien, ktoré prišli o dieťa, a príbeh dvoch párov, ktoré sa rozhodli vstúpiť do čakárne centra asistovanej reprodukcie.
Kniha Materská na ne nepriamo naväzuje, je o tom, že ani dni a mesiace s vytúženým bábätkom nemusia byť ružové. Práve naopak...
„Takmer v každej knihe je časť môjho života, mojich skúseností, udalostí, ktoré som prežila ja alebo niekto v mojom veľmi blízkom okolí. Pre mňa každý životný zážitok - aj ten veľmi ťažký – je istým typom inšpirácie. Písanie mi umožňuje sa k týmto zážitkom vracať, nejako ich vo svojom živote transformovať a aj v tom ťažkom nachádzať zmysel,“ zhodnotila Denisa Fulmeková svoju tvorbu.
„Návrat k prežitému nebol cez písanie bolestivý. V písaní nachádzam zmysel svojho života a aj keď sa k traumatizujúcim udalostiam vraciam, zase sa niečo spätne o nich aj o sebe učím. Keď to nejako zaobalím do románového príbehu – hoci to znie kacírsky – dokážem sa na tom ešte aj baviť.“
Ako autorka narába s realitou veľmi slobodne, možno vraj niekedy na škodu svojej rodiny, ktorá si už zvykla, že sa občas vyskytuje v jej knihách. „Manžel je už úplne rezistentný na to, kde sa ocitne. Začalo to fejtónmi, kde bol ich hlavným hrdinom, a dnes, keď sa ho spýtam, či mu nebude vadiť to a to, už len mávne rukou a povie - píš, čo chceš.“
Materská s odretými ušami
Spisovateľka nepopiera, že v najnovšej knihe Materská, ktorú zatiaľ ako jedinú napísala v prvej osobe, popisuje problém popôrodnej depresie z vlastných skúseností.
„Popôrodná depresia ma veľmi zaskočila, bola to pre mňa veľmi bolestná skúsenosť vzhľadom na to, že som porodila vytúžené a vymodlené dieťa, a napriek tomu som sa z neho nevedela tešiť tak, ako som si predstavovala, že sa tešiť budem. Všetko, čo sa dialo po pôrode a na začiatku materskej, bolo pre mňa natoľko ťaživé, že som musela vyhľadať aj odbornú pomoc. Zaskočilo ma to, že som prišla o svoj osobný život, zrazu som nemala čas nieže čítať, ale ani učesať sa, umyť sa, v pokoji sa najesť, mala som mastné vlasy zviazané pomaly do gumičky od kompótovej fľaše, na prechádzku som vždy odchádzala so spoteným chrbtom. Bola to – a do istej miery ešte stále je - 24-hodinová šichta sedem dní v týždni. Stále odkázaná na vlastné sily, ktoré mi rapídne ubúdali, som odrazu mala pocit, že to nezvládam, že som zlá matka,“ otvorene priznáva autorka.
„Tento stav odchádzal postupne, pomaly a musela som byť veľmi opatrná v tom, aby som si povedala, že som už za vodou. Napriek všetkému som sa rozhodla, že svoj príbeh v beletrizovanej forme vyrozprávam. Možno ním pomôžem niektorým ženám na materskej zbaviť sa výčitiek svedomia z toho, že nie sú perfektné matky. Hlavnej hrdinke Eve často tečú slzy, často je v koncoch, ako som v nich bola aj ja. Prežije tú materskú s odretými ušami - ale tak to v živote veľakrát chodí. Nie každá žena na materskej vyzerá ako nastylované mamičky v médiách. Teraz, keď kniha vyšla, sa mi viacero žien priznalo, že aj ony prechádzali podobne ťažkým obdobím.“
Knihu autorka písala popri neprestajnej starostlivosti o dojča, s vypätím posledných síl a s obrovskou pomocou svojej rodiny. „Písať som ju ale chcela, priam potrebovala. Ani sama neviem, ako som ju pri tom všetkom dokončila. Čas na knihu som si musela krvopotne hľadať. Mnohokrát som to riešila tak, že som si na prechádzku zobrala zápisník, a keď som mimoriadne ukričané bábätko uspala, kočík som „odparkovala“ a na lavičke som si robila poznámky.“
Čelila silnej autocenzúre
Prvotným popudom k písaniu bola pre Denisu Fulmekovú detská hra. Odmala sa hrávala na spisovateľku, rada napodobňovala svojho otca, ktorý svojho času písal a vydával knižky. „Robila som si rôzne značky, kliky-háky, možno už tam niekde bola taká malá túžba raz sa tomu venovať. Keď som chodila na gymnázium a navštevovala literárny krúžok, mala som už ambíciu venovať sa literatúre hlbšie. Toto všetko bola však ešte taká prehistória môjho písania,“ vysvetľuje Fulmeková.
„Prvú knihu som napokon vydala až v 34 rokoch. Medzi tým som písala pre seba, ale venovala som sa najmä žurnalistike. V oblasti vlastnej literárnej tvorby som v tomto čase čelila veľmi silnej autocenzúre, odhodlať sa na to, aby som knihy aj vydávala, ma stálo veľa síl. Napokon som bola rada, že som nejakým spôsobom prerazila a prekonala bariéry sebakritiky, ktoré sú do istej miery dobré, ale na druhej strane môžu človek brániť, aby realizoval svoje sny.“
Denisa Fulmeková debutovala súborom textov na pomedzí poviedok a fejtónov pod názvom Tak čo teda? Vydala ho pod pseudonymom Mina Murrayová (hrdinka z knihy Dracula). „Túto knihu som čítala už v detstve. Rada som sa bála, preto som rada čítala hororové či detektívne príbehy. Mina sa mi páčila preto, že síce bola do deja príbehu vtiahnutá neblahým spôsobom, ale napokon z neho vyšla víťazne,“ hovorí spisovateľka.
„Dnes Draculu vnímam ako ľúbostnú romancu s prímesou strachu a napätia a tiež ako knihu o tom, ako ľudia zaobchádzajú so svojím strachom. Našla som v texte aj niečo hlbšie, je v ňom dosť silne popísaný strach z cudzincov. To, že cudzinec má v románe upírie zuby a prichádza ako niečo zlovestné, som vnímala skôr ako niečo symbolické.“
Na konte má autorka aj knihu básní Som takmer preč. Vznikla vraj celkom spontánne, básne zbierala viac než desaťročie. „Raz som o tom povedala istej poetke, niektoré básne jej poslala a zrazu som dozrela k rozhodnutie, že by bolo možno dobré urobiť z nich knihu. Aj keď bolo ťažké odhaliť svoje najvnútornejšie pocity, svoju dušu, spravila som to, a preto mám k tejto knižke trošku iný vzťah.“
Tarot ako breviár života
Denisa Fulmeková je aj autorkou príručky Tarot, 78 krokov k tvorivejšiemu životu. Podľa nej je na hony vzdialená od reklám na veštenie či obskúrnych televíznych relácií. Jej kniha je o prístupe k tarotovým kartám, ktorý je trochu iný ako iba veštecký. Ukazuje je v nej, ako tarot umožňuje človeku splniť si istý sen, ako sa v kartách odráža tvorivá púť človeka.
„Veštenie budúcnosti z tarotu sa mi zdá celkom zbytočné. Tarot je bohatým symbolickým a obrazovým breviárom nášho života – človek sa do neho môže dívať ako do zrkadla. Je to istý nástroj sebapoznania a inšpirácie, ktorý mne osobne veľmi príjemne zapadol do toho, čomu sa ja rada venujem. Je v ňom výtvarné umenie, symbolika i kúsok literatúry,“ vysvetlila Fulmeková.
Laptop miesto leporela
Denisa Fulmeková je matkou dvoch dcér. Miriam, 18-ročná gymnazistka, tak trochu kráča v maminých šľapajach – vymýšľa piesňové texty, zatiaľ v angličtine. „Texty iného žánru nepíše, iba ak by to robila potajomky. Má rada literatúru, rada číta, čo ma teší, ale veľa času trávi aj na facebooku, čo ma občas hnevá,“ hovorí spisovateľka. „Laura bude mať o chvíľu dva roky, učí sa pomaly rozprávať. Už sa teším, ako jej budem čítať knižky, v ktorých si zatiaľ len listuje. Momentálne však pred leporelom uprednostňuje laptop, interaktívna zábava je pre ňu príťažlivejšia ako kniha.“
Pani Denisa je na rodičovskej dovolenke, popri tom stále tvorí a zbiera nový materiál. Píše poviedky, perspektívne by z nich rada vydala knihu, a v pláne mám aj titul súvisiaci s ezoterikou.
Denisa Fulmeková so svojou čerstvou novinkou - knihou Materská. FOTO: (ČE)
