IVANKA PRI NITRE. Pestrú zbierku archívnych dokumentov, ktoré hovoria o vine a treste v minulosti, majú v Štátnom archíve v Nitre, ktorý sídli v Ivanke pri Nitre.
Ich obsah je mnoho ráz o sporoch pri predaji majetku či o súdnych sporoch, ktoré boli často kruté a podobne ako dnes, ťahali sa celú večnosť.
Zemepáni do svojich sporov radi zaťahovali poddaných. Nebolo nič výnimočné, ak ich 'nahuckali' na prepadnutie susednej dediny. Stredoveké listiny z konca 14. storočia popisujú napríklad spor o vinice v Mojmírovciach. Konflikt vyústil tak ďaleko, že manželku jedného zo šľachticov udupali koňmi.
Incest aj sodomia
Historik a archivár Peter Keresteš pozná podoby súdnictva v minulosti veľmi dôverne. Je totiž autorom štúdie o súdnej praxi Nitrianskej stolice v 16. a 17. storočí. Prešiel dokumentmi odhaľujúcimi rôzne súdne kauzy.
„V tomto období sa stretávame s takými vecami ako je bohorúhačstvo, bosoráctvo, ale aj so sodomiou či incestom. Neboli časté, ale vyskytovali sa,“ povedal Peter Keresteš.
Krutostí sa možno v naivnej miere, že sa im to prepečie, dopúšťali aj tí lepšie situovaní. V zápisniciach Nitrianskej stolice sú doklady o tom, že v 16. storočí zavraždil zemepán Ondrej Babindali richtára jednej obce v okolí Topoľčian.
„O krutosti doby hovorí udalosť z roku 1688, keď istý Mikuláš Buzáši prišiel do domu zemianky Doroty Chňapekovej, vdovy Juraja Jávorku a kruto ju umučil. Najskôr jej dosekal nohu mečom, potom jej do ľavej ruky vrazil kopiju a nakoniec jej kopijou prebodol aj krk. Za nesmiernej bolesti ju ponechal napospas osudu. Hoci sa chcel tento tyran pred súdom vykúpiť ohromnou sumou tisíc dukátov, nenašiel u sudcov pochopenie“, opisuje jeden z prípadov Peter Keresteš.
Peter Keresteš sa zaoberá trestami v minulosti. V archívnych dokumentoch našiel množstvo krutostí a krvákov, ktorými by nepohrdol ani dnešný bulvár. Na snímke Keresteš ukazuje najstaršiu listinu v národnom jazyku.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Lámanie kolesom a trhanie koňmi
Stoličné súdy často rozhodovali aj v prípadoch urážok či utŕhania na cti. Nadávky síce boli pestré aj vtedy (a doslovne ich prinášajú archívne dokumenty), mocní vtedajšieho sveta sa však nezriedka cítili dotknutí už v prípadoch, nad ktorými by sme dnes len mávli rukou. Závažne bolo napríklad obvinenie, že niekto je luhár alebo že si nestojí za slovom.
A trestná sadzba? Zvyčajne dvanásť zlatých. „Rozhodne to nebolo málo,“ komentoval vtedajšie pokuty Peter Keresteš.
„Najčastejším trestom z kategórie miernych bolo palicovanie. A keď nebolo palicovanie, tak dva dni žalára. A keď nie žalár, tak musel dotyčný zaplatiť. Aký trest mu vymerali, záviselo často od toho, ako bol solventný, alebo akého mal obhajcu,“ povedala Šarlota Drahošová, riaditeľka archívu.
Vo všeobecnosti ale platilo, že súdy inak posudzovali prehrešky šľachticov a inak zlyhania poddaných. Rovnako malo slovo šľachtica neporovnateľne väčšiu váhu ako slovo chudobného.
Vtedajšia justícia sa dokázala 'vyšantiť' aj pri rozhodovaní o tom, akou smrťou má odsúdený zomrieť. Ku klasike patrilo obesenie, sťatie či utopenie.
„Najkurióznejším trestom, ktorý vyniesol nitriansky stoličný súd v 17. storočí, bolo lámanie kolesom,“ hovorí Peter Keresteš. No Nitra zažila aj mimoriadne kruté popravy koňmi: odsúdených uviazali o dvoch alebo štyroch koňov a tých potom hnali od seba. Telo zločinca sa tak roztrhlo.
„Obyčajne takéto tresty udeľovali ľuďom klasifikovaným ako verejní zločinci. Dostávali ich napríklad za lúpežné prepady. U šľachticov sa takéto kruté tresty nevynášali,“ dozvedáme sa v archíve.
Klietka hanby
Súdy často trestali aj verejnou potupou. Človeka vystavili v takzvanej klietke hanby alebo ho uviazali o stĺp a nechali verejnosť, aby na odsúdenca pokrikovala, či aby ho opľula.
Archívne dokumenty vypovedajú aj o prípadoch vypálenia znaku na tvár. To sa robilo v prípade bosoriek alebo žien, ktoré odsúdili za cudzoložstvo.
