Veľmi rada číta, vyšíva, píše, rada hrá na elektronickom klavíri a priam miluje prácu na počítači. A to aj napriek mentálnemu postihnutiu.
NITRA. Niet snáď krajšieho vianočného darčeka ako dieťaťko. Malý uzlíček prináša do rodiny more blaženosti, lásky a radosti.
Podobné šťastie bolo dopriate aj manželom Némethovcom z Nitry. Hoci neskôr osud karty života malej Táničke kruto zamiešal, rodinu to ešte viac zomklo - živý „vianočný darček“ ju dodnes spája čistou, úprimnou láskou.
Láska na prvý pohľad
Príbeh budúcich manželov sa začal písať v roku 1981, kedy sa Tatiana a Mikuláš zoznámili na školení v Jelenci. Osobne sa nepoznali, hoci o sebe vedeli.
„Robila som vtedy v krajskom osvetovom stredisku, v rámci kraja som mala na starosti školenia osvetárov. Mikuláš bol viackrát nahlásený, ale dovtedy nikdy neprišiel,“ spomína Tatiana Némethová, rodáčka z Leopoldova.
„Nitrianski osvetári si nás už začali doberať a dávať nás dokopy. Pozvali ma na jedno zo školení, ktoré si podľa mojich osnov začali organizovať sami. Tu sme sa spoznali a bola to láska na prvý pohľad. Ja som mala 28 rokov, môj budúci muž o 5 viac. Bolo to 13. februára a 31. júla sme už mali svadbu.“
Sobáš bol vo Veľkom Cetíne, po nej zhruba rok bývali v manželovom rodisku – v Čechynciach. Neskôr sa presťahovali do Nitry.
Svadbu mali Némethovci vraj ako z rýchlika - slávnostný obed s 13 hosťami. „Nikdy som netúžila po veľkej svadbe, v bielej róbe. Vydávala som sa v jemne zelenkavých šatách, ktoré som si sama ušila,“ spomína na svoj najkrajší deň v živote pani Tatiana. „Nemáme z neho skoro ani žiadne fotografie, vyslovene som si ich neželala. Máme len jednu snímku ako kráčame v sprievode hostí. Manžel sa s tým musel jednoducho zmieriť.“
Operácia v 9 rokoch
Bábätko do novej rodinky doniesol bocian po 4,5 roku. Ani veľa, ani málo, čas tak akurát na romantiku vo dvojici, kým neprídu iné starosti.
Pani Tatiana chcela skôr chlapca ako dievča, nie je sama, čo si myslí, že muži to majú v živote jednoduchšie. „Mali sme vybrané mená pre oba prípady – keď bude chlapec, tak Mikuláš, pre dievča si manžel nevedel predstaviť iné meno ako Tánička. Ja som vehementne nesúhlasila, ale predtucha, keď som vo sne videla malé dievčatko v sukničke, sa napokon naplnila, a tak sa nám 17. decembra narodila Tánička.“
Dcérku si jej šťastní rodičia priniesli domov deň pred Štedrým dňom. Bol to do slova a do písmena ten najkrajší vianočný darček. Nič iné pod stromčekom nebolo. Bol tam iba malý uzlík, ktorý sa zrodil z úprimnej lásky a ktorý v láske vyrastal a vyrastá dodnes.
Sprvu nič nenasvedčovalo tomu, že by niečo nebolo v poriadku. Malá Tánička sedela aj chodila v primeranom veku, no rečovo aj intelektovo sa nevyvíjala tak ako mala – lekári jej diagnostikovali malú mozgovú disfunkciu. Rozdiely medzi ňou a zdravými deťmi začali byť vypuklé v predškolskom veku.
„Boli sme na psychologickom vyšetrení, po ktorom dostala na nástup do ZŠ dvojročný odklad. Nakoniec sme ju zapísali do špeciálnej školy, po ktorej skončení ešte chodila do Spojenej školy internátnej na Čermáni,“ hovorí manžel Mikuláš Németh.
„Už v prvých rokoch jej stav skomplikovali ďalšie zdravotné problémy, v 9 rokoch absolvovala prvú operáciu. Neskôr sa pridružili problémy so žalúdkom, črevami, štítnou žľazou a podobne. S diagnózou mentálna retardácia je dcéra od 18 rokov na plnom invalidnom dôchodku.“
Vie čítať aj písať
Rodičia sú pyšní na to, že napriek mentálnemu postihnutiu sa ich dcéra naučila krásne čítať i písať, hoci ich to stálo nemálo úsilia. Učiť sa s ňou nebolo jednoduché. Mama, obracajúc sa okolo hrncov, aby navarila na ďalší deň, pretože obaja jej miláčikovia majú prísnu diétu, hľadala spôsoby, ako Táničke učenie uľahčiť. Počítali nie čísla, ale cukríky - bolo to konkrétnejšie a dcéra presne vedela, o čom je reč. Pri písaní stačil jednoduchý dotyk ruky a písmenká boli hneď krajšie, okrúhlejšie.
V učení Táničku veľmi motivovali knihy, najmä zvukovo-textová kniha, ktorú raz dostala pod vianočný stromček. „Dcéra má slabú logickú, ale úžasnú mechanickú pamäť. Vie sa naučiť dlhočizné básničky. Túto svoju schopnosť potvrdila aj v hudbe,“ pokračuje Tánina mama.
„Keď mala 13 rokov, manžel domov na Vianoce požičal elektronický klavír. Začal s ňou vybrnkávať jednoduché pesničky, celkom jej to išlo. O rok nástroj požičal znovu a Táňa si tie melódie pamätala. Keď sme jej po pár rokoch dali klávesy ako darček, bola unesená. S prekvapením sme zistili, že spamäti vie zahrať takmer všetky naučené pesničky. Dodnes vie zahrať asi 20 ľahších skladieb.“
Objavila počítač
Okrem čítania a hudby má Táňa rada aj ručné práce – veľmi pedantne vyšíva rôzne obrázky. A priam miluje počítač. Prvýkrát ho videla v maminej práci, veľmi ju zaujal. Pani Tatiana sa ju bála zaň posadiť, ale nakoniec neodolala a pustila ju hrať „míny.“
„S myšou sa naučila robiť za pol hodiny, prišla sama na to, ako hru otvoriť, zatvoriť, ako to hrať. Bola som veľmi prekvapená aj potešená, ako ju to baví. Hneď v ten deň sme jej s mužom kúpili starší počítač,“ hovorí pani Tatiana.
„Musím povedať, že jej sakramentsky pomohol. Napriek problémom s jemnou motorikou na ňom pracuje veľmi šikovne, zdokonalila si koordináciu ruky a mozgu. Opisuje do neho knihy, hrá hry na orientáciu v priestore. Knihy, klávesy a počítač sú zásadné veci, ktoré ju veľmi posunuli dopredu.“
Držia sa za ruky
Vďaka svojim osobným skúsenostiam sa manželia Némethovci pred rokmi rozhodli založiť Srdiečko - neformálne združenie rodičov detí s mentálnym a telesným postihnutím. Organizujú pre ne kultúrno-spoločenské a športové podujatia a súťaže, kde každé z týchto detí zažíva „svojich 5 minút slávy“. Spisovateľ Laco Spišiak o týchto deťoch napísal knihu ich životných príbehov Srdiečko plné lásky. Jeden z nich je v nej o Táničke. Srší z neho nekonečná láska a trpezlivosť, s akou sa o dcéru rodičia starajú.
Vychovávať dieťa s mentálnym postihnutím si podľa pani Némethovej pomaly vyžaduje „doktorát zo psychológie“. Treba vedieť nájsť prístup a vystihnúť správnu chvíľu, kedy bude dieťa na podnety reagovať pozitívne. Pán Németh je od dcériných 18 rokov jej opatrovateľom.
„Tánička je naše jediné dieťa. Milujeme ju nadovšetko, nikdy v živote sme nerozmýšľali nad tým, že by sme ju dali do ústavu. Život s ňou je ťažký aj krásny. S tým, že nikdy nebude zdravá, sa nedá zmieriť, dá sa s tým len naučiť žiť,“ vraví otec a manželka ho dopĺňa: „No to, čo vám dá takéto dieťa, vám nedá žiadne zdravé. Ona sa nevie pretvarovať, dostávame od nej toľko úprimnej, čistej lásky... Keď sedíme pred televízorom, držíme sa za ruky, je to neopísateľný pocit. Pozeráme na ňu ako na malý zázrak - keď niečo nové dokáže, tešíme sa z každej maličkosti. To rodičia zdravého dieťaťa nemôžu pochopiť.“
Život Némethovcov je o niečom úplne inom, ani ich nenapadne zožierať sa malichernosťami. Mali ťažké obdobia, ale nikdy život s Táničkou nebrali ako tragédiu.
„A už vôbec som neakceptovala názory niektorých ľudí, že naša dcéra je pre mňa trestom za moje minulé hriechy, to je úplne scestné. Brali sme to a vždy berieme ako fakt – je tu a treba s tým žiť. Nezamýšľame sa nad tým, čo by bolo, keby... Už nemáme možnosť nič zmeniť, takže riešime len realitu. Je tu, je fantastická, sme radi, že ju máme...“
Tatiana a Mikuláš Némethovci s ročnou Táničkou.
Tánička a jej veľký kamarát počítač.
V KOS počas prehliadky telesne a mentálne postihnutých detí v hudbe a speve, ktorú organizuje neformálne združenie rodičov Srdiečko.
Tánička sa pod stromčekom poteší knihám aj hračkám, oblečeniu ani veľmi nie.
Táničkin otec Mikuláš ako Mikuláš s balíčkami.
Tánička má rada vianočné zvyky, napríklad hádzanie orechov do kútov. FOTKY: ARCHÍV RODINY N.
Telefonuje s Danom Danglom
Vianoce mávajú Némethovci tradičné a jednoduché. Táničke sa páči zvyk hádzania orechov do kútov, delenie jabĺčok aj jedenie oplátok s medom.
Nadchádzajúce sviatky má Tánička veľmi rada. Ešte pred nimi v rodine oslavujú otcove meniny, ktoré sú v posledných rokoch spojené s mikulášskymi pochôdzkami. Dcéra to chápe tak, že otec je otec Mikuláš, ale aj Mikuláš s balíčkami.
Tánička sa pod vianočným stromčekom vždy poteší knihám, hračkám, ale oblečenie pre ňu veľa neznamená, hoci s pribúdajúcim vekom si cibrí vkus. Neraz poradí aj mame.
Vianoce mávajú Némethovci tradičné a jednoduché. Táničke sa páči zvyk hádzania orechov do kútov, delenie jabĺčok aj jedenie oplátok s medom. „Každé Vianoce mi „býva zle“, vyjdem von a zvoním – akože prišiel Ježiško a doniesol darčeky. Púšťame si koledy a pozeráme tradičné vianočné rozprávky. Z televíznych programov miluje najmä Partičku, s Danom Danglom akože telefonuje. Veľmi rada má aj Modré z neba a Vila Rozborila, pri príbehoch nesmiem byť smutná, lebo to ju rozľútostí,“ prezradila Tatiana Némethová.
Jana Černáková
