Nitrania od domorodých detí často počuli slovo „krema“. U tamojších Indiánov sú totiž veľmi žiadané dve veci – krém na tvár a lieky.
NITRA. Už 30 rokov je Nitran Ivan Breský členom Horolezeckého oddielu Lokomotíva Nitra, stál dokonca pri jeho zrode. Spolu s ostatnými členmi – a občas aj so svojou manželkou – prebrázdili nejeden krásny kút sveta.
Ak neráta menšie výlety doma i za hranicami, vyštudovaný elektrotechnický inžinier absolvoval asi desať vážnejších výprav. S kamerou a fotoaparátom obdivoval krásy Peru, Kanady, Nepálu, Papuy či Ladakhu. Ako vášnivý kameraman sa môže pochváliť viacerými cenami za svoje dokumenty z ciest.
Prvá päťtisícovka po šesťdesiatke
Jednou z nezabudnuteľných výprav bola cesta do Peru, kam sa z HO Lokomotíva Nitra vybrala 12-členná skupina horolezcov. Cieľom bolo vystúpiť na vrchol Huascaranu Sur (6768 m) málo lezenou, náročnou cestou Escudo s obtiažnosťou D+65, čo znamená výstup v ľade so sklonom 65 stupňov. Vystúpiť na Huascaran nie je jednoduché kôli nestabilnému počasiu, vietor na vrchole dosahuje často rýchlosť až 120 km/h a teplota klesá pod mínus 25 stupňov.
„Naša výprava bola rozdelená do dvoch skupín - v jednej bolo šesť mladých, výborných lezcov, v tej druhej, kde som bol aj ja, sme boli šiesti starší, menej zdatní účastníci expedície,“ spomína Ivan Breský.
„Najstarší z nás Ján Ahlers mal vtedy 65 rokov, ja o päť menej - bola to teda naša prvá päťtisícovka po šesťdesiatke.“
Členovia Lokomotívy si výpravu organizovali sami, sumou takmer 2 700 eur im prispelo mesto, keďže horolezecký klub práve vtedy oslavoval 25 rokov od svojho založenia. Za finančnú pomoc mali natočiť z výpravy dokument, ktorý potom prezentovali na festivale Vysoké hory Nitra. Získali zaň aj cenu.
Zo Schwechatu leteli do Madridu a odtiaľ do hlavného mesta Peru Lima. Stade už ich kroky smerovali do oblasti horského masívu Cordillera Negra, ktoré má výšku zhruba 3-tisíc metrov. Cez toho pohorie prešli do údolia, kde leží Huarás – centrum horolezcov a trekárov, nazývané tiež „Chamonix“ Peru.
Cieľom ich putovania bolo neďaleké pohorie Cordillera Blanca, ktoré má asi 50 vrcholov s výškou nad 5-tisíc metrov. Najvyšší z nich je spomínaný Huascaran s výškou 6 768 metrov, ktorý sa chystali zdolať.
Pred výstupom v rámci nevyhnutnej aklimatizácie absolvovali obe skupiny trek v odľahlom, nádhernom pohorí Cordillera Huayahuash.
„Cez toho pohorie, ktoré dosahuje výšku 4 - 5-tisíc metrov, vedie jeden z najkrajších trekov sveta. Putovali sme dvanásť dní, nestretli sme takmer žiadnych turistov, len občas domorodcov. Za prechod cez ich osady sme im museli zaplatiť,“ opisuje Ivan Breský.
„Pred cestou sme si najali skúseného domorodého sprievodcu „arriero“ s niekoľkými „burros“- mulami, čo niesli časť nášho výstroja. Na oplátku sme mu zabezpečili stravu a nocľah v našom stane.“
Vrchol zdolali v tme, silnom mraze a vetre
Po absolvovaní treku v pohorí Cordillera Huayahuash sa horolezci vrátili do Huarásu. Tu sa výkonnejší lezci chystali na výstup na Huascaran. Napokon sa vrchol cestou Escudo podarilo zdolať len Dušanovi Fuskovi a Vladovi Fialovi. Bolo to za dramatických podmienok – výstup trval 22 hodín, doliezali v tme za silného vetra a 27 stupňového mrazu.
Druhá skupinka sa rozhodla ešte absolvovať trek Santa Cruz v tom istom pohorí. „Zatiaľ čo oni mrzli, my sme si - už dokonale aklimatizovaní - užívali, krásne výhľady prechádzajúc sedlami medzi viacerými 6-tisícovými kopcami. Opäť sme stretávali domorodých Indiánov. Nazreli sme aj do ich príbytkov – kamenných domcov prikrytých slamou. Mali tu ohnisko, kože na spanie a zopár hrncov na varenie. Sú to väčšinou chovatelia oviec a kôz, ktoré ich živia, keďže v tejto výške sa už nedá bohviečo pestovať,“ pokračuje Nitran.
„Zaplatili sme im ovcu a oni nám ju pripravili na ich tradičný spôsob pachamanca – hladné brucho. Kusy mäsa a zemiaky piekli na žeravých kameňoch v jame vyhĺbenej do zeme, zakrytej hlinou a plachtou. Takto isto nám domorodci v Papui upravili bravčové mäso, no toto indiánske – aj keď tvrdé - bolo oveľa chutnejšie, keďže Peruánci použili rôzne bylinky. Po našich vločkách, špagetách s tuniakom a instantných polievkach to bola pre nás obrovská lahôdka. Ochutnali sme tu aj ich domáce pivo, celkom ušlo.“
Pýtali krém a lieky
Pre vlastné varenie si horolezci vodu filtrovali cez keramické filtre aj prevárali, čo bola úloha Ivana Breského. Tri poldruhalitrové fľaše prefiltroval zhruba za hodinu. Ako už spomenul, väčšinou jedli cestoviny, vrecúškové polievky, vločky so sušeným mliekom, občas aj domorodé placky z chlebového cesta - náš chleba, keďže je ťažký na prenos, si do hôr nebrali. „Keď sme sa potrebovali najesť rýchlo, vo vrecúšku s horúcou vodou sme si zarobili hydrofilyzovanú stavu, ktorú v sušenej podobe predávajú v špecializovaných predajniach,“ vysvetlil Nitran.
Nitrania od domorodých detí často počuli slovo „krema“. S prekvapením potom zistili, že u tamojších Indiánov sú veľmi žiadané dve veci – krém na tvár a lieky. Najmä deti mali líca celé červené, plné vyrážok od slnka a vetra. Z vlastných zásob im dali aj nejaké lieky proti boleniu brucha, horúčke a kašľu.
Pár dní pred odchodom z Peru horolezci využili na oddych a návštevy archeologických vykopávok. Len trochu ľutovali, že si nestačili pozrieť aj legendárne Machu Picchu.
Jedli momo, pili masalu
Ďalšou z nezabudnuteľných ciest Ivana Breského bola cesta do Ladakhu. Podnikol ju s niekoľkými Čechmi, výpravy sa zúčastnila aj nitrianska gastroenterologička Katarína Gubáňová. Sprievodcu po Ládakhu im robil turistický nadšenec z Prahy, ktorého manželka pracovala na českom veľvyslanectve v Dillí.
Ladakh na severe Indie sa rozprestiera v zväzových štátoch Džammú a Kašmír, zo západu ho ohraničuje pohorie Karakoram, z východu Himaláje. Politicky veľmi nestabilné územie vo výške asi 4-tisíc metrov sa zvykne nazývať aj Malý Tibet, žijú tu najmä budhisti.
„Krajina je to veľmi suchá, keďže tu nebývajú monzúny, osem mesiacov tu mrzne, leto s horúcim slnkom je takmer bez dažďa. V miestach, kde krajinou preteká Indus a jeho prítoky, sa pestuje najmä pšenica, vo výškach nad 4-tisíc sa ľudia živia hlavne chovom jakov, oviec a kôz. Okrem mlieka, masla a mäsa z nich získavajú aj vlnu. Robia z nej kašmír – zo srsti z chrbta kozy, a drahší pašmín – zo srsti na bruchu kozy,“ popisuje Breský.
Pri svojom putovaní, počas ktorého spoznávali drsnú krásu krajiny a navštevovali tunajšie kláštory, sa dostali aj do príbytkov domorodcov.
Na ich pozvanie prespali v kamenných domcoch lodge s bridlicovými strechami. „Ponúkli nás ich tradičnou stravou momo, čo sú cestové taštičky v tvare polmesiaca plnené syrom a zeleninou. Jedlo sme zapíjali nápojom masala, čo je horúci čierny čaj pomiešaný s mliekom a zmesou korení nazývanou masala. Bolo to veľmi dobré, lepšie ako čaj s jačím maslom, ktorý som pil v Nepále.“
Rituálny kúpeľ v jazere
Okrem prírody cestovatelia obdivovali kláštory Ladakhu. Sú vsadené do nádhernej scenérie vysokých kopcov, čo im spolu s krásnymi maľbami vo vnútri dodáva neopakovateľné, tajuplné čaro. Najprv si pozreli kláštor v Lehu - centre Ladakhu, kde mali to šťastie zažiť pestrofarebný ladacký festival v maskách.
Z Lehu navštívili viacero kláštorov pozdĺž rieky Indus. V architektonicky najpôsobivejšom kláštore v Tikse sa spolu s mníchmi v bordových rúchach zúčastnili budhistického obradu. Stretli tu aj hlavného lámu z Buthánu, ktorého mnísi nadšene vítali. S prekvapením ho opäť videli aj pri návšteve kláštora na brehu jazera Tso Moriri. Tamojších mníchov videli absolvovať rituálny kúpeľ vo vodách jazera. Cestovatelia neobišli aj jeden z najstarších ladackých kláštorov Lamajuru.
„V kláštore Tikse sme boli na obrade, kde odriekali modlitby. Majú ich napísané na papieroch z ryže alebo zvitkoch z modlitebných mlynčekov. Všadeprítomné farebné zástavky, ktoré sa trepocú vo vetre nad strechami, sa modlia vlastne za ľudí,“ hovorí cestovateľ. „V niektorých kláštoroch sa za vstup platilo, v iných nie. Nie do všetkých sa dalo vojsť, ale s istou dávkou odvahy a drzosti sme sa dnu dostali. Aj do priestorov, kde sa mnísi modlili, len odfotiť ich bol ozaj husársky kúsok.“
Počas jedného z trekov v pohorí Zanskar horolezci prespali u domorodcov v dedinke Rumbak. Rovnako ako v Peru, aj tu „využili" pohostinnosť tunajších ľudí. „Už doma na Slovensku som sa dávnejšie „aklimatizoval“ na bezmäsitú potravu. No tá v Ladakhu bola oveľa lepšia, pestrejšia. Vďaka množstvu rozličných korenín a rôznym spôsobom prípravy chutila mimoriadne dobre, hoci obsahovala poväčšine rovnaké základné suroviny,“ dodal Ivan Breský.
Na ľadovci pod vrcholom Huascaranu.
Krásna panoráma peruánskych hôr.
Tábor nitrianskej expedíce.
Jazerá v obkľúčení vysokých končiarov.
Naši horolezci si vyskúšali aj netradičný kúpeľ.
Peruánski Indiáni.
Jednoduché obydlia domorodcov.
Lamy nad jazerom Taullicocha v pohorí Cordillera Blanca.
Impozantný kláštor Tikse v údolí rieky Indus.
Keď sa farebné zástavky trepocú vo vetre nad strechami, modlia sa vlastne za ľudí.
Nie bežný pohľad - mních s mobilom.
Mladý mních v kláštore v Tikse.
Budhistickí mnísi na brehu jazera Tso Moriri.
Budhisti s modlitebnými mlynčekmi.
Čast expedície do Ladakhu. FOTKY: ARCHÍV IVANA BRESKÉHO
