IVANKA PRI NITRE. Novinári aj pred viac ako storočím prinášali v decembrových vydaniach periodík nielen bežné spravodajstvo z regiónu, ale noviny oživili aj o články s vianočnou tematikou.
Zázračná noc
Presne pred 113 rokmi – 17. decembra 1899 – vyšlo v Nitre a okolí vianočné číslo Nitrianskeho vestníka. Vtedajší novinári zozbierali vianočné zvyklosti a povery, ktoré sa k sviatkom narodenia Ježiša Krista viažu. Text je v maďarčine a meno autora alebo autorov nepoznáme – podpísali sa len redakčnou skratkou 'ks'.
„Bola tu dobrá snaha novinárov priniesť do vianočného čísla povery, ktorými pripomenuli niektoré pozitívne a dobré zvyky. Textom zrejme chceli dosiahnuť, aby sa tieto zvyklostí aj naďalej udržiavali medzi ľuďmi,“ hovorí Šarlota Drahošová, riaditeľka Štátneho archívu v Nitre, ktorý archivuje všetky zväzky niekdajšieho Nitrianskeho vestníka.
Niektoré povery sa zachovali až do súčasnosti, iné sa úplne vytratili. Buď preto, že v dnešnej dobe by pôsobili smiešne, alebo aj kvôli zmene životného štýlu – ľudia v panelákoch by podľa Šarloty Drahošovej asi len sotva dokázali niektoré zo zvyklostí dodržať.
Všetky povery ale vypovedajú o jednom – ľudia pripisovali zázračnú moc noci, kedy sa narodil Ježiš Kristus. Povery nemuseli mať ani na papieri, poznali ich všetci, pretože pre ľudí tých dôb predstavovali akýsi pracovný a mravný kódex.
Nitriansky vestník z roku 1899.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Povery o práci
Článok spred 113 rokov má názov Vianočné povery. „Nad niektorými sa môžeme len pousmiať. Iné však majú racionálne jadro a nezaškodia ani súčasníkom, ak by ich dodržiavali, lebo v sebe nesú odsledovanú múdrosť z prírody aj zo spoločnosti. Tieto povery boli nepísaným kódexom morálky minulosti,“ povedala Šarlota Drahošová.
Riaditeľka archívu poukazuje na to, že takéto povery mali vždy dve stránky, tienistú, ale aj tú svetlú. „Existovala určitá ťarcha hrozby, že treba Vianoce dodržiavať, ale na druhej strane tieto povery poukazovali aj na to, že na Vianoce si jednoducho treba oddýchnuť.“
V období Vianoc sa ľudia najmä na vidieku držali pravidla, že ťažká robota má pohov. Verili, že každý, čo by ťažko pracoval cez Vianoce, nebude na budúci rok vôbec vládať robiť. Novinári dali za príklad viaceré povery súvisiace s ihlou a niťou – gazdiná nesmela nič šiť, lebo by sa jej vykrútili prsty. Kto sa pozrel na niť na Vianoce, mohol čakať, že oslepne. Ak niekto na niť stúpil, v ďalšom roku mal krívať.
Rovnako sa cez Vianoce nesmela vešať a sušiť bielizeň. Ak by to niekto porušil, mohlo sa mu prihodiť niečo veľmi zlé.
Sťaženú situáciu mala gazdiná. Tá musela sedieť pri štedrovečernom stole a zo svojej stoličky sa nesmela ani pohnúť, ak nechcela priniesť do domu nešťastie. Obsluhovať pri stole za ňu musel niekto z rodiny.
Verilo sa tiež, že od Vianoc po sviatok sv. Jána Apoštola sa nesmie v dome zametať v smere von, aby si ľudia nevymietli z domu šťastie.
Sídlo Štátneho archívu v Nitre je v Ivanke pri Nitre. Ak by sa všetky zväzky, ktoré tu majú, naukladali vedľa seba, dosiahli by až do osem kilometrov vzdialenej Nitry.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Povery o zdraví
Asi ani nie sú potrebné zvyklosti predkov, aby sme pochopili, že prejedanie nám škodí. Naši predkovia pred vyše storočím tvrdili, že kto na Vianoce pojedol veľa sladkostí, v budúcom roku mu to nepridalo na kráse. Bolesti hlavy mali zase postihnúť toho, kto dal prednosť jedlám málo slaným alebo bez soli.
So všetkou vážnosťou sa bral kašeľ – kto kašľal na Vianoce, mal následne zomrieť na suchoty, čiže na tuberkulózu.
Svrbenie očí cez Vianoce prinášalo hrozbu choroby, svrbenie nosa bolo predzvesťou, že v nadchádzajúcom roku nás niekto okradne.
K tým úsmevnejším poverám zase patrí tá, ktorá tvrdí, že kto sa na Vianoce bude umývať, ošpatnie a kto si bude vlasy česať, príde o ne.
Nezabúdalo sa ani na deti – ak dostali cez sviatky od rodičov bitku či aspoň pohlavok, mohli sa tešiť na nasledujúci rok, ktorý mali v zdraví prežiť bez toho, aby rodičia siahli k podobným výchovným prostriedkom.
Povery o peniazoch
Všetci ľudia túžili byť finančne zabezpečení. „Aby peniažky nechýbali, bolo dobre postaviť sa na Vianoce presne o polnoci na stôl, zobrať do hrsti peniaze a zoskočiť s nimi zo stola. Až dodnes pretrváva povera o svrbení dlaní a o peniazoch – koho svrbeli dlane na Vianoce, mal mať v budúcom roku hojnosť peňazí,“ vyčítala riaditeľka archívu zo staručkých novín.
Kto mal prianie dobrej a bohatej úrody na budúci rok, dával si na obed pod vianočný strom roľnícke náradie. Chýbať nemohol rýľ, kosa, motyka a železná časť z pluha. Nohy stola museli byť navyše zachytené reťazou, čo symbolizovalo zachovanie celistvosti rodiny, a tým aj hospodárstva. Sedliaci tiež pridávali pod stôl cesnak, ktorý chránil rodinu pred nepríjemnosťami a chorobami.
Požehnane toho bolo nielen na sviatočnom stole, ale aj pod ním. Okrem roľníckeho náradia sa pod stôl zvykli dávať malé jasličky, seno a obilie. Verilo sa, že Ježiško chodil z domu do domu a ten dom, v ktorom si spomenuli na betlehemskú maštaľ, požehnal.
No a na svadbu v budúcom roku sa mohla chystať rodina, ktorej sa stalo, že dvaja ľudia nechtiac vyslovili súčasne to isté slovo.
Cez Vianoce sa neoplácalo byť arogantný či spupný, lebo takého človeka čakala chudoba.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Povery o jedlách a potravinách
Boli jedlá, ktoré nebolo radno jesť na Vianoce, lebo sa spájali s nepríjemnosťami. Neodporúčalo sa konzumovať hydinu, lebo by odletelo šťastie, ale tiež preto, lebo hydina hrabe vždy dozadu, čo značí nešťastie. Výhodné bolo mať na tanieri mäso zo štvornohých zvierat, najmä pečené mäso z prasaťa. V mnohých domoch preto mali pred Vianocami zabíjačku. Naopak, ryba sa v článku starom 113 rokov vôbec nespomínala.
Na štedrovečernom stole nesmelo chýbať jabĺčko prekrojené na toľko častí, koľko mala rodina členov. Tento zvyk značil zachovanie rodinnej súdržnosti v budúcom roku. Koláče museli byť na sviatočnom stole vždy, lebo vyjadrovali porozumenie medzi členmi rodiny, hlavne medzi manželmi.
Do dnešného dňa sa zachoval zvyk rozbitého orecha so zdravým jadrom, ktorý prináša zdravie do rodiny.
Komu padol kúsok vianočného jedla pod stôl pri vianočnej večeri, zahrával sa zase s čertmi.
Na niektoré vianočné zvyky musíme už len spomínať, lebo sa zmenili naše životné podmienky. Ľudia v bytovkách by sa k niektorým tradíciám mohli len ťažko vrátiť. Napríklad na vianočnú noc bolo treba naložiť do pece hrubý kus polena. Keď ráno poleno ešte tlelo, bolo to dobré znamenie. Časť popola zo zhoreného polena sa rozsypala v záhrade a okolo ovocných stromov, aby na rok priniesli dobrú úrodu. Ľudia verili, že keď ďalšiu časť popola rozprášili na podlahe maštalí, dobytok bol chránený pred chorobami.
Povery o počasí
S Vianocami boli spojené vždy pranostiky na budúci rok. Človek bol v minulosti veľmi úzko spojený s prírodou, poľnohospodárstvom, počasie preto zohrávalo v jeho živote dôležitú úlohu.
Naši predkovia verili, že keď na Vianoce nesneží, na jar bude veľa dažďa. Ak boli Vianoce hmlisté, na jar mohol roľník čakať krupobitia. Čím viac si vietor pískal na Vianoce, tým veselšia mala byť nasledujúca žatva. Ak bola vianočná obloha bez hviezd, zle sa v nasledujúcom roku liahli húsatka.
„Nezabudnite vyskúšať túto poveru, aby prispela – ak bude účinkovať – k pokojnejšiemu životu v nasledujúcom roku: Koho cez Vianoce vyťaháme za uši, bude počuť v nasledujúcom roku len samé dobre správy. Toto naplnenie poslednej povery prajem všetkým, čo budú čítať tento článok,“ dodala riaditeľka archívu.
Riaditeľka archívu Šarlota Drahošová listuje v staručkých novinách.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Hlavné články často nudili
Nitriansky vestník, ktorý v minulosti pokrýval dianie v Nitrianskej župe, kupovala hlavne inteligencia a veľkostatkári. Boli to úradné noviny Nitrianskej župy, ktoré vychádzali hlavne v Nitre, no svojich dopisovateľov malo periodikum aj v niektorých okolitých obciach. Písalo sa v nich po maďarsky.
Vestník vydával Sándor Bangha. Jeho noviny mali s tými dnešnými len málo spoločného – vychádzali iba na štyroch stranách, fotky v nich neboli. Ak sa našli nejaké ilustrácie, tak iba v inzerátoch, v spravodajstve vôbec nie.
Noviny mali jednotný štýl. „Vždy v nich bol hlavný a pomerne veľký článok politicko-hospodárskeho charakteru, alebo správy zo zasadnutia župného výboru. Občas ho nahradila správa o úmrtí významnej osobnosti. Až v ďalšej časti to boli župné a miestne správy. A práve tieto drobné článočky boli veľmi zaujímavé, často pútavejšie, ako hlavný článok, pretože prinášali informácie o živote v Nitrianskej župe,“ hovorí Šarlota Drahošová, riaditeľka Štátneho archívu v Nitre.
Drobné články písali o tom, kto významný zomrel či kto sa oženil, kde vypukli požiare, koho a ako zavraždili. Správičky popisovali zakladanie úverových a spotrebných družstiev, prinášali pozvania na bály a prednášky, prípadne texty o dovolenkových pobytoch miestnej honorácie. Poslednú stranu väčšinou noviny venovali oznamom o konkurze firiem a reklame výrobkov.
Tomáš Holúbek
