IVANKA PRI NITRE. Pätnásť rokov strávila na misiách v Rumunsku a Moldavsku sestra Juliana z Misijnej Kongregácie služobníc Ducha Svätého v Ivanke pre Nitre. V Rumunskom meste Roman a Moldavskom meste Orhei pomáhala spolu s ďalšími rehoľnými sestrami tým najbiednejším.
Zažila absolútnu biedu a utrpenie tých najchudobnejších, ale aj prepadnutie v dome, kde sestry prespávali. Napriek tomu roky v zahraničí neľutuje a svoju misiu vníma ako poslanie.
Sestra Juliana.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Spoznávanie skutočnej biedy
Do Rumunska sa sestra Juliana dostala z Talianska, pretože v tom čase bol apoštolským nunciom v Rumunsku Slovák. Patril do spoločnosti verbistov, preto tamojší biskupi pozvali Misionárov Božieho Slova - verbistov a misijné sestry. Juliana mala výhodu, že ovládala taliančinu, rumunčina má mnohé prvky z tohto jazyka.
Na misii sa sestra Juliana venovala chudobným a chorým. Najskôr sedem rokov pracovala v charitatívnej lekárni, ktorá za minimálny poplatok alebo aj úplne zadarmo dávala lieky najbiednejším. Ďalšie roky v Rumunsku strávila ošetrovaním chorých priamo v ich domovoch.
„To bola pre mňa ešte väčšia satisfakcia, lebo som sa viac konfrontovala s nedostatkami a s tým, ako ľudia skutočne žijú. Spoza pultu toho človek nevidí až toľko,“ hovorí misijná sestra. Chudobné oblasti pripomínali rodáčke z Oravy Slovensko v minulosti. „Žilo sa tam takým jednoduchým spôsobom života aký bol pred 50 rokmi na hornej Orave,“ povedala Juliana.
Chlapcovi vrátili zmysel života
Rehoľná sestra rada spomína na prípady, v ktorých bolo jasne vidieť, ako misie dokázali pozitívne zasiahnuť do životov ľudí. Jedným z ťažkých prípadov bol 25-ročný mladík Dan Muraru, ktorý spadol zo stromu a poranil si miechu. S mladou ženou žil v otrasných podmienkach – byt bol bez kúrenia, všade boli plesne. S pomocou misionárok a vďaka zbierke holandských dobrodincov sa pre tohto muža podarilo nájsť sociálny byt, v ktorom môže ostať do konca života. Okrem toho absolvoval operáciu v Bukurešti, po ktorej sa začal zotavovať.
„Hovorila som mu, že je mladý, že by mohol niečo robiť – napríklad vyrezávať z dreva, lebo to sa v tej oblasti robilo. Niekto ho nasmeroval k vyšívaniu gobelínov a pri tomto aj ostal, vytvára naozaj krásne gobelíny,“ spomína sestra Juliana na mladíka. Dokázal si dokonca urobiť vodičák a zaobstarať si vlastné auto. Práca dala mužovi nový zmysel života. Z mladíka je dnes zrelý štyridsiatnik, ktorý sa teší zo života.
Podobných prípadov – aj keď nie vždy so šťastným koncom – zažila sestra na svojich misiách viac. Spomína napríklad na rodinu s malým dieťaťom, v ktorej otec prišiel o zdravie pri úraze v lese. Stal sa z neho invalid a o rodinu sa dnes stará žena, ktorej dobrodinci pomohli zakúpiť si motorovú pílu. S ňou chodí do lesa a reže drevo, aby si ťažkou chlapskou prácou aspoň trochu privyrobila.
Sestra Juliana so staručkou Taliankou, o ktorú sa starala v Rumunsku.
Sestričky ohrozovali nožom
V Moldavsku bola sestra Juliana kratšie, len dva roky. Aj to ale stačilo na veľmi nepríjemnú skúsenosť – do budovy, v ktorej pôsobila s ďalšou misijnou sestrou, sa v noci vlámali Cigáni. Ozbrojení hrdzavými nožmi na smrť vydesili sestričky a pobrali, čo sa pobrať dalo. Mnoho financií však u rehoľných sestier nenašli.
Sestra Juliana opisuje Moldavsko ako peknú krajinu, ktorú ale veľmi poznačili štyri desaťročia komunizmu. Hovorí sa, že až tretina Moldavčanov musela za prácou odísť do zahraničia. U tých, čo ostali, sa sociálne rozdiely naďalej prehlbujú.
Koláče bez mlieka a vajíčok
Pre misijnú sestričku boli zážitkom aj Vianoce v týchto krajinách. „V istom zmysle slova boli veselšie,“ hovorí Juliana.
Líšili sa aj podľa toho, či hovoríme o zvykoch katolíkov alebo pravoslávnych. Pravoslávni začínali prípravu na Vianoce už v polovici novembra prísnym pôstom. Nejedli mlieko, mäso, syry ani vajíčka. Namiesto toho mali na oleji pripravenú fazuľu či šošovicu. „A koláče dokázali upiecť aj bez mlieka a vajíčok – to je niečo, čo si u nás ani predstaviť nevieme,“ povedala sestra Juliana.
Aj rumunskí katolíci dodržujú pôst viac ako my. Vianočnú večeru nepoznajú, nepôstne jedlá začínajú až po polnočnej omši. Hostine dominuje pečené mäso akéhokoľvek druhu – aj v závislosti od toho, čo si kto môže dovoliť. „Žiadny sviatok nesmie byť bez kapustového lista, v ktorom je zatočené mäso a ryža. Pripravujú aj koláče, hlavne tradičný kozonak, čo je niečo ako naša vianočka. Musia mať veľa predjediel, okolo Vianoc a Nového roka je takým tradičným predjedlom huspenina z kohúta alebo moriaka,“ hovorí misijná sestra.
K tradičným zvyklostiam patria najmä obľúbené koledovanie. Na Nový rok sa potom chodí po domoch s vinšovaním, pri ktorom sa na dvoroch aj v domoch rozhadzujú zrná ryže, pšenice alebo jačmeňa pre šťastie.
