Predstavením Dracula vracia Staré divadlo tohto najslávnejšieho upíra do moderných čias. Hľadá paralelu so vzburou mladých ľudí proti svetu dospelých.
NITRA. Koncom decembra Staré divadlo Karola Spišáka uviedlo premiéru dramatizácie svetoznámeho románu írskeho spisovateľa Brama Stokera Dracula.
Hru režijne pripravil Ondrej Spišák, dramaturgiu mala Veronika Gabčíková, scénu, kostýmy a bábky robil Szilárd Boráros z Maďarska, scénickú hudbu Eugen Gnoth. V postave Draculu sa predstavil Miloš Kusenda, ďalších úloh sa zhostili Eugen Gnoth, Ján Hrmo, Radovan Hudec, Katarína Petrusová, Andrea Sabová a Milan Vojtela.
Únik z reálneho sveta
Ako nám po premiére povedal režisér Ondrej Spišák, snažili sa o to, aby toto klasické hororové dielo zostalo klasické, ale bolo zároveň aj moderné. „Kniha vznikala v 19. storočí a reálie doby a ten starý svet z nej priamo trčia. Verím, že milovníci Stokerovej knižky nie sú sklamaní - starosvetský horor v hre reprezentujú kríže, cesnak, upírie zuby, krv. Existencia nemŕtvych bytostí ako je Dracula, je večná, ľudí vždy zaujímala a vzrušuje aj dnešnú mladú generáciu. Dôkazom toho sú aj rôzne filmové ságy, ktoré sa na túto tému stále objavujú,“ hovorí Ondrej Spišák.
„Dracula bol prvý a všetko, čo vzniklo potom, vychádza zo základu, ktorý vymyslel Stoker. Dracula je teda najslávnejší upír a my ho týmto predstavením chceme vrátiť do moderných čias. Upír je večný, neumiera, a keď sa ho aj niekomu podarí zabiť, už má desiatky nasledovníkov, ktorých si za svojho života-neživota stihol urobiť. Tieto bytosti žijú paralelne vedľa nás, my o nich ani nevieme. Buď nám náš život komplikujú alebo nejakým spôsobom obohacujú. Ale vždy pri tom ide o únik z reálneho sveta.“
Nesmrteľnosť priťahuje
S upírmi je vždy spojené niečo strašné, nebezpečné, kto si s nimi začne, skončí so svojou ľudskou existenciou. To nám podľa Spišákových slov život s upírmi strpčuje. Ale na druhej strane tá nesmrteľnosť, neschopnosť umrieť, prežívať niekoľko ľudských životov, to je to, čo každého vzrušuje a akýmsi spôsobom priťahuje, je to niečo, čo by chcel zažiť.
„Postava upíra je v našom divadelnom spracovaní veľmi dvojpólová - nepredstavuje len jednoznačné zlo, s ktorým sa toľko ľudí chce pustiť zapasy, ale je to aj zlo, ktoré ľudí priťahuje a chcú sa mu poddať. Ide nám o to, aby sme divákom priblížili upíra s celou tou filozofiou, ktorá k nemu patrí,“ pokračuje režisér.
„Nechceme ho odsúdiť ako jednoznačne negatívnu postavu, ale nechceme ho ani brániť, lebo on negatívnou postavou je. V predstavení hľadáme akúsi paralelu s mladými ľuďmi, ktorí sa vzbúria proti svetu dospelých a hľadajú únik v paralelných svetoch a iných subkultúrach. A my sa snažíme hľadať podobnosť medzi týmito inými svetmi a upírom – nakoľko je ten iný svet pre mladých ľudí „vyciciavajúci“, nakoľko ich ničí. Dúfam, že našu snahu mladí diváci, pre ktorých je hra primárne určená, takto pochopia. Ide o spojenie tradičného pohľadu na Draculu s novým výkladom o tom, čo pre súčasného človeka vlastne upír je.“
Metafora na ľudskú psychiku
Podľa režiséra je knižná predloha jednou veľkou metaforou na ľudskú psychiku, to sa snaží zachovať aj predstavenie SDKS. „Vplýva na emocionalitu diváka. To, čo je pre konkrétneho človeka dôležité, si môže z našej hry vybrať ako z dobrej poézie. Vyznenie či posolstvo hry preto nechceme ľuďom presne ordinovať. Nekladieme si vyšší nárok, ako týmto predstavením vyvolať emóciu – čo už pozitívnu alebo negatívnu.“
Jedným z hlavný motívov hry je láska. Je to cit, ktorý ľudia najviac zo všetkých riešia celý život. Ale najviac ho riešia ľudia, ktorí dospievajú, práve preto je ich cit tak ľahko zneužiteľný, ľahko sa môžu pomýliť. „Ale my nie sme sudcovia mladým ľuďom, ktorí sa zamilovávajú a odmilovávajú – rovnako ako aj ľudia v staršom veku, hoci ich pohľad na lásku je zrelší a stálejší,“ doplnil Spišák.
„Náš upír nie je nejaký starodávny gróf, ale charizmatický mladý človek, ktorý si vie veľmi ľahko opantať dievča v dospievajúcom veku. Keď si dievča nájde opiersingovaného pankáča alebo potetovaného vagabunda, ktorý sa rodičom nepáči, začnú proti nemu bojovať a dievča sa zrazu ocitá medzi dvoma mlynskými kameňmi - láskou a konvenciou dospelých. Musí si z toho nájsť cestu von – aj tento moment je v našom predstavení.“
Kostýmy v inscenácii sú spojením dávneho tradičného sveta s niečím, čo by si mladí ľudia pokojne dali na seba aj teraz. Existuje celá skupina mladých ľudí, ktorí sa obliekajú ako „upíri“ - nosia čierne veci, piercingy, výrazne sa maľujú, snažia s pôsobiť smutne, depresívne. „Predstavením Dracula sa tiež snažíme pochopiť, čo sa v ľuďoch, ktorí majú potrebu takto sa identifikovať, vlastne deje,“ dodal Spišák.
Postavu Draculu stvárnil Miloš Kusenda. FOTO: ARCHÍV SDKS
