Nitranmi milovaný Jožko Dóczy už „hrá

Jozef Dóczy sa stal legendou a značkou Divadla Andreja Bagara. Nezlákali ho ani ponuky divadiel z Prahy, Bratislavy či Martina. Vždy vedel, kde je jeho miesto.

Jozef Dóczy sa stal legendou a značkou Divadla Andreja Bagara. Nezlákali ho ani ponuky divadiel z Prahy, Bratislavy či Martina. Vždy vedel, kde je jeho miesto.

NITRA. Opustila nás legenda nitrianskeho i slovenského divadelníctva Jozef Dóczy. Zomrel 21. januára vo veku 83 rokov. Herec telom i dušou ako verný služobník Tálie stál na javisku Divadla Andreja Bagara viac ako 50 rokov.

Posledná opona s My way

Na poslednú cestu prišli herca v piatok do DAB odprevadiť stovky ľudí - jeho najbližší, kolegovia, priatelia, známi, ale aj verní diváci. Za všetkých sa s nezabudnuteľným „Ďoďkom“ rozlúčili riaditeľ DAB Ján Greššo, šéfdramaturg Svetozár Sprušanský, župan Milan Belica i primátor Jozef Dvonč. Umeleckým slovom zosnulého odprevadili kolegovia Eva Pavlíková a Juraj Hrčka. S milovaným dedkom sa veľmi dojemne - piesňou i slovami plnými lásky - rozlúčila vnučka Linda, ktorá tak - ako ju povzbudzoval - kráča v jeho šľapajach.

Kondolenčnými listami vyjadrili účasť divadelné a kultúrne inštitúcie a umelci z celého Slovenska. Pietny akt spojený s katolíckym obradom ukončilo posledné standing ovation – keď pri tónoch Sinatrovej piesne My way pre herca naposledy padala opona, snáď ani jedno oko nezostalo suché. V piatok popoludní Jozefa Dóczyho pochovali na chrenovskom cintoríne.

Človek s veľkým srdcom

Hádam niet človeka, ktorý by mal na Jožka Dóczyho pre niečo ťažké srdce. Všetci rečníci počas rozlúčky vyzdvihli nielen jeho vysokú profesionalitu, jedinečnosť a oddanosť všetkému, čo robil, ale aj jeho ľudskosť, láskavosť skromnosť a ochotu pomôcť. Ako človek s veľkým srdcom vedel vždy potešiť vtipom, humornou príhodou ale i povedať pravdu tak, aby sa nikto neurazil.

„Zdá sa mi nespravodlivé, aby človek s takým obrovským majstrovstvom, s veľkými plánmi, s takou vôľou rozdať sa ľuďom tak, aby boli šťastní, musí odísť tam, odkiaľ niet návratu,“ povedal riaditeľ Ján Greššo a obrátiac sa slovami k zosnulému pokračoval: „Na veku nezáleží, tvoja myseľ, tvoje emócie boli večne mladé. Nikdy si nebol morózny, mentorský. Vždy si vedel aj drobnými radosťami urobiť život krajší. Aj tie najťažšie skúšobné obdobia si svojím dóczyovským spôsobom vedel odľahčiť – či už to boli vtipné glosy, duchaplné historky, povzbudzujúce frflanie, ale aj dobrý držkový perkelt, nezabudnuteľný burčiak a po ňom čisté víno. To si vždy vedel – naliať nám čistého vína, povedať pravdu tak, že sme sa teba nehnevali, lebo sme vedeli, že to s nami myslíš dobre,“ dodal za všetkých s tým, že navždy zostane v ich spomienkach a srdciach.

Čierny humor

Šéfdramaturg DAB Svetozár Sprušanský Jozefa Dóczyho vyzdvihol ako jednu z najvýraznejších osobností zlatej éry slovenského profesionálneho divadelníctva. Stal sa legendou a značkou DAB, ktorú nezlákali ani ponuky divadiel z Prahy, Bratislavy či Martina. „Vedeli ste, kde je vaše miesto, vedeli ste si ho prácou vytvoriť, umelo sa nepresadzovať, zastať si ho prirodzenou autoritou. Nežili ste jeden život, ale päť – nie pre seba, ale pre najbližších, rodinu, priateľov, divákov a divadlo,“ zdôraznil Sprušanský.

Napriek vážnosti chvíle smútočné zhromaždenie aj rozosmial. To vtedy, keď spomínal na trochu čierny humor Jožka Dóczyho, ktorého bol svedkom. „Aj tú smrť obliekal do komického šatu. Pri rozlúčke s Ondrejom Rimkom stál za mnou a pošepkal mi: Vy nepočujete? Ondro dudre ešte aj odtiaľ. A po chvíli: Nie, nie, to mne kručí v bruchu, nestihol som sa najesť. Ale čo, budú hurky od Vilčeka. A pár rokov povedal: A keď tu budem ja, neprerobíte na mne? Bude plno? Takže Jožko, dnes je tu plno, na vás vždy...“

Pri rozlúčke s Milanom Kišom bol Sprušanský svedkom, ako si v zákulisí Ernest Šmigura a Jožko Dóczy hodili korunu, kto „pôjde“ ako ďalší. „Ernest vyhral a žiaľ o pár mesiacov sme sa lúčili aj s ním. A naposledy Jožko zahlásil: Keby som tu už náhodou nebol a vy to tu budete robiť Beďovi, tak mu poriadne podkúrte s tým fukačom smrlavým prašivým. Celý život do mňa dymil a dymil, nech aj on vie, aké to je. Teda jemu to už bude jedno, ale on určite aj odtiaľ zakričí, že je toho dymu málo. Ja som nebol jeho zaslúžilý herec, ale taký vyúdený,“ dodal Sprušanský.

Nezabudnuteľný komik

Jozef Dóczy sa narodil 19. novembra 1929 v Nitre. Tu prežil celý svoj osobný aj profesionálny život.

Do sŕdc divákov sa zapísal predovšetkým ako komik. Diváci najskôr Krajového divadla a neskôr Divadla Andreja Bagara ho milovali. Na jeho doskách stvárnil 174 postáv, najobľúbenejšou bol Luigi Lombardini v Hre Luigiho srdce, poslednou bol Firs v Čechovovom Višňovom sade. Diváci si Dóczyho obľúbili aj z vyše 120 televíznych inscenácií, rozprávok, zábavných programov a filmov. Nezabudnuteľný zostane ako Morák v Svákovi Raganovi, v postavách v Sebechlebských hudcoch či Adamovi Šangalovi.

Herec je držiteľom ocenenia Zaslúžilý umelec, dostal i Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo, Cenu mesta Nitry za celoživotný prínos a výrazný rozvoj divadelného i filmového umenia, stal sa aj čestným občanom Nitry. Pred troma rokmi dostal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti umenia, osobitne divadelného.

Rovnako ako divadlo herec miloval aj svoju rodinu – (dnes už zosnulú) manželku Martu, synov Jaroslava a Petra, vnukov Lindu a Jožka. V posledných rokoch žil spolu s mladším synom Petrom v paneláku na sídlisku Chrenová. Po operáciách bedrových kĺbov sa len ťažko pohyboval s pomocou barlí, trpel veľkými bolesťami, ale aj vtedy nestrácal humor, chuť žiť a vrátiť sa ešte na javisko. Žiaľ, plány mu prekazil zápal priedušiek spojený s komplikáciami. Do nemocnice odišiel sám 7. januára a zostal tu so začínajúcim zápalom pľúc ležať. Od soboty bol na ARO v umelom spánku, zomrel v pondelok 21. januára večer.