Mnohí ľudia síce vedia veľa rozprávať, ale pritom vlastne nič nepovedia. Podľa režiséra Vajdičku by sme mali trochu šetriť slovami.
NITRA. Sezóna komických titulov v Divadle Andreja Bagara pokračuje Plešatou speváčkou. DAB ju v premiére uviedlo 1. a 2. februára. Absurdná groteska francúzskeho dramatika rumunského pôvodu Eugéna Ionesca paroduje tragédiu jazyka ako dorozumievacieho prostriedku.
Pod režisérkou taktovkou Ľubomíra Vajdičku v hre excelovali Eva Pavlíková, Gabriela Dolná, Renáta Ryníková, Juraj Ďuriš, Peter Oszlík a Martin Šalacha.
Z výtržnosti sa stala klasika
Ionesco patrí k najvýznamnejším predstaviteľom absurdného divadla vôbec. Plešatá speváčka je jeho dramatickou prvotinou. Jej uvedenie v roku 1950 v Paríži znamenalo radikálny estetický i filozofický protest, vzburu proti divadlu zúženému iba na lacnú, bezduchú zábavu meštiackej spoločnosti.
Režisér Ľubomír Vajdička Plešatú speváčku charakterizoval ako míľnikovú hru 20. storočia a učebnicový príklad absurdnej dramatiky. „Pôvodne bola takou výtržnosťou, zábavkou, ani sám autor netušil, že sa stane klasikou a že viac ako 60 rokov po jej vzniku sa bude stále hrávať,“ hovorí Vajdička, ktorý ešte ako študent v 60. rokoch minulého storočia videl hneď prvé uvedenie Plešatej speváčky v Československu – v pražskom Divadle Na zábradlí.
„Hry Eugéne Ionesca sa na Slovensku hrávajú ako niečo výnimočné, my sme sa z toho predstavenia snažili spraviť celkom bežnú repertoárovú inscenáciu.“
Slovo má svoju váhu
Hra nemá viac-menej žiadny dej. Sú to vlastne rozhovory dvoch manželských párov s tým, že si vôbec nerozumejú, lebo jazyk, ktorý používajú, je taký frázovitý, že nevedie k nijakej komunikácii. Komické situácie striedajú bizarné scény a slovná prestrelka sťaby jazyková rozcvička.
„Ponuku režírovať Plešatú speváčku mi dalo vedenie DAB. Veľmi rád som ju prijal, lebo text hry sa mi páči pre svoju výnimočnosť. Kedysi dávno som ho prekladal svojim študentom, ktorí to ešte za komunizmu študijne hrali v škole, hoci sa to vtedy nesmelo. Preto mám k tejto hre taký bližší vzťah,“ prezradil Vajdička.
Podľa neho hra diváka zrejme osloví tým, že si uvedomí, že slovo má istú váhu, obsah. Ale mnohých ľudí treba brať často s rezervou. „Síce vedia veľa rozprávať, ale pritom vlastne nič nepovedia. Aj my sami by sme si to mali uvedomiť a šetriť slovami,“ zhodnotil režisér.
Moderné kostýmy
Pri prvom uvedení hry mali herci oblečené dobové kostýmy z konca 19. storočia – režisér si ich požičal z filmu, ktorý sa práve vtedy natáčal. „My hru uvádzame v kostýmoch odrážajúcich najmodernejšie trendy, no sú tak trochu zvláštne, pretože ľudia tak celkom bežne nechodia oblečení,“ pokračuje Vajdička. „Hra sa odohráva v Anglicku, scénu tvorí jednoduchý, bežný interiér, ktorý sme obmedzili na minimum – gauč, dve fotelky a stolík s lampou.“
Ako ryba vo vode
Prvý manželský pár Smithovcov tvoria na javisku Peter Oszlík a Gabriela Dolná. „Je to vzhľadom na môj vek trochu zvláštne, skôr by mi kolega mohol byť synom, ale pán režisér zvolil takéto obsadenie. Mojím veľkým prianím je, aby divák toto predstavenie pochopil, zabavil sa a odišiel s dobrým pocitom,“ skonštatovala Dolná.
Druhý manželský pár Martinovcov hrajú Eva Pavlíková a Juraj Ďuriš. Podľa Pavlíkovej je veľmi dôležité, ako hru uchopí samotný režisér, lebo to nie je jednoduchý text. „Ale keďže režisér Ľubomír Vajdička urobil v SND veľmi úspešné predstavenie Ionescových Stoličiek, ktoré sa dočkalo veľmi veľa repríz, myslím si, že je to „jeho parketa“, a preto som sa mu veľmi ochotne ako herečka zverila do rúk,“ povedala pani Eva.
Jej manželom je na javisku Juraj Ďuriš. „Táto hra sa mi veľmi páči, hoci je náročná. Ja sám vyznávam absurdný humor aj filmy, ktoré sú spojené s touto tematikou, takže sa v tomto predstavení cítim ako ryba vo vode,“ dodal Juraj.
FOTKY: JÁN CSILLAG
