NITRA. Žije v Bratislave, ale svoje korene má v Nitre. Andrea Boldišová navštevovala ZŠ Topoľovú a po štúdiu na Párovskom gymnáziu ju cesta zaviedla na Ekonomickú univerzitu v Bratislave, kde si našla prácu a zostala žiť.
Už odmala sa u Nitrianky prejavoval záujem o literatúru a písanie. Do šuplíka napísala minidetektívky a neskôr poviedky. Až pred troma rokmi sa napokon odhodlala poslať svoj prvý román do vydavateľstva. Úspech na seba nedal dlho čakať – jej debut Láska vo vetre vyšiel v roku 2011. Momentálne sa 36-ročná autorka teší zo svojho druhého ženského románu Okno do duše.
Skúška osudu
Pre písanie románov sa Andrea Boldišová rozhodla kvôli práci s textom – román je podľa nej viac ako poviedka postavený na zápletkách, na vývine deja i charakteroch postáv.
„Spočiatku som mala trochu obavy, ako na moju prvotinu Láska vo vetre zareagujú čitatelia. Prvýkrát som šla, ako sa hovorí, s kožou na trh. Stretla som sa zatiaľ prevažne s pozitívnymi vyjadreniami čitateľov, čo ma pochopiteľne teší, povzbudzuje do ďalšej tvorby a zároveň zaväzuje do budúcnosti,“ vraví spisovateľka.
Jej čerstvou novinkou je spomínané Okno do duše. Kniha vyšla v edícii Príbehy z kabelky, určenej predovšetkým ženám. Rozprávačkou príbehu je Niki.
„Je to mladá úspešná lektorka, ktorá ukrýva pred okolím rodinnú tragédiu a trápi sa pre nenaplnenú lásku. Po dlhých rokoch samoty nachádza liek na ubolenú dušu v podobe manažéra Mira a jeho malej dcérky. No práve vtedy jej do života znovu vtrhne dávna láska a osud ju postaví pred neľahkú skúšku. Musí sa totiž rozhodnúť. Viac už neprezradím,“ načrtla pani Andrea príbeh svojej druhej knihy.
„Rovnako ako v prípade môjho debutu, opäť si myslím, že kniha môže byť poučná i pre mužov. Taktiež nemožno povedať, že by bola určená jednej vekovej kategórii. Keďže som sa pokúsila prijateľným spôsobom priblížiť problematiku medziľudskej komunikácie, kniha môže zaujať i mladšie ročníky, ktoré ešte len vstupujú do života, ale aj staršiu generáciu.“
Príbeh je vymyslený
Kniha Okno do duše vznikala v čase, keď sa autorka naplno venovala len písaniu. Čistý čas bol približne štyri mesiace, no neskôr, keď už bola kniha takmer hotová, sa k nej niekoľkokrát vrátila. Človek musí podľa nej nechať knihu „uležať“, získať od hrdinov a deja určitý odstup, aby ju potom s novým pohľadom a elánom definitívne dokončil.
„Názov Okno do duše som zvolila z dvoch dôvodov. Prvým je paralela s očami, ktorými niektorí vnímaví ľudia dokážu nahliadnuť akoby cez okno až na dno našej duše, druhý vyjadruje to, že hlavná hrdinka pod vplyvom stretnutia s tými správnymi ľuďmi kúsok po kúsku otvára okno do svojej duše,“ prezradila Boldišová.
Príbeh knihy je vymyslený, no prežívanie a vyrovnávanie sa s určitými situáciami, v ktorých sa Niki ocitá, sú totožné s autorkinými. Istý čas si dokonca vyskúšala prácu lektorky, ale úplne v inej oblasti. Absolvovala sériu prezentácií a školení, kde učila pracovníkov nadnárodnej spoločnosti pracovať so špeciálnym softvérovým nástrojom. „Vedela som sa teda dokonale vžiť do kože hlavnej hrdinky a viem, že nie každé školenie prebieha podľa rovnakého scenára. Veľkú úlohu zohrávajú i účastníci, ktorí sa v skupine zídu,“ vraví spisovateľka.
Na detektívku musí prísť správny čas
V čase vydania svojej prvotiny autorka dokončovala Okno do duše a pracovala už aj na tretej knihe. Prezradila o nej len toľko, že opäť pôjde o ženskú hrdinku, ktorej sa v istej chvíli zrúti dovtedy takmer dokonalý svet a musí sa popasovať so svojím neľahkým údelom. V súčasnosti má autorka rozpracovanú aj štvrtú knihu.
„V hlave nosím i námet na detektívny príbeh, no myslím si, že ešte nenastal ten správny čas, aby som ho položila na papier. V budúcnosti to však nevylučujem, rovnako ako návrat k poviedkam. Podľa prieskumov však naši ľudia stále uprednostňujú romány, hoci v dnešnej uponáhľanej dobe by mali možno viac času na čítanie kratších literárnych útvarov,“ myslí si spisovateľka, ktorej prvou čitateľkou, veľkou kritičkou ale i fanúšičkou je mamina.
„Ale nie vždy na ňu dám,“ smeje sa,“ no bez jej povzbudzovania by som asi nikdy nenabrala odvahu poslať prvý rukopis do vydavateľstva.“
Príbehy vystrihnuté zo života
Autorka sa pomerne často stretáva s názorom, že jej príbehy sú akoby vystrihnuté zo života, uveriteľné, že čitatelia sa dokážu s postavami ľahko stotožniť alebo že niečo podobné sa odohralo aj v ich okolí.
„Samozrejme ma to teší, pretože to je práve to, čo chcem svojou tvorbou dosiahnuť. Opísať realitu, v ktorej žijeme, umožniť čitateľom poučiť sa z príbehu iných a „odniesť“ si z neho niečo pozitívne i do reálneho života. Autentickosť diela sa snažím dosiahnuť opisom reálií, ktoré nás obklopujú, a prostredia, ktoré dôverne poznám,“ vraví spisovateľka.
V súčasnosti Andrea Boldišová pracuje v štátnej správe, takže času na písanie má menej, ako keď bola na voľnej nohe. „Tvorím najmä večer, kedy mám nové nápady a potom len ťažko dokážem zaspať,“ usmieva sa.
„Počas víkendov a sviatkov píšem s menšími prestávkami prakticky celý deň. Píšem do notebooku, je to veľmi pohodlné, keď si môžem pripraviť koncept. Potom sa k textu kedykoľvek vrátim a upravím ho podľa potrieb. Keď však zaľahnem a myšlienky mi nedajú zaspať, vstanem a rýchlo si ich poznačím len na papier, aby som ich nestratila. Najčastejšie ich však nosím v hlave a neustále si ich opakujem, kým im nedám tú správnu románovú podobu.“
