Kto odohral najviac zápasov na hokejovom štadióne v Nitre? Žiadny Hrtús, Štefanka či Chrenko, ale muzikant Ladislav Réti! Chlapík v zrelom veku dnes patrí k neodmysliteľným súčastiam hokejovej atmosféry na nitrianskom štadióne. Zo strechy skyboxov syntetizátorom dotvára zvukovú kulisu domácich zápasov Nitry a patrí medzi priekopníkov v tomto smere na Slovensku. Okrem toho, že stál pri zrode živého hudobného sprievodu na zápasoch u nás, v súčasnosti je zároveň jediným hokejovým „organistom“ v slovenskej extralige.
Začal za federálu
„Začalo to ešte v roku 1990, vtedy bol manažérom nitrianskeho hokeja Ján Kovarčík a hrala sa tu ešte československá najvyššia súťaž,“ spomína na svoje začiatky Laco Réti, ktorý sa po prvý raz predstavil za klávesmi v siedmom zápase sezóny 1990/91, kedy Nitra doma porazila Trenčín 3:1. „Keď to zaviedli v NHL, bola to „bomba“ a z toho akosi vyšiel nápad vyskúšať to aj u nás,“ pokračuje.
Podobné pokusy boli aj na iných štadiónoch, no iba v Nitre sa novinka ujala a pretrvala do dnešných čias. „Nevedelo sa, či sa to ujme, alebo nie. Vtedy sa nepúšťala ani žiadna hudba. Živým sprievodom vzniklo určité prepojenie s fanúšikmi a v Nitre sa to ujalo. Chytili sa toho vtedy aj médiá, ktoré to v tej dobe chválili. Zabávali sme sa, keď mi kamarát poslal výstrižok článku z novín s nadpisom ‘So svojím orgánom zabával ľudí‘,“ smeje sa. „Keď sme začínali, sledovali sme, čo hrajú v Kanade. V zásade by to však mali byť jednoduché, rytmické a „roztlieskávacie“ veci. Dramaturgia je jednoduchá, keď dostaneme gól, hrám smutnejšie melódie, keď dáme, tak veselšie,“ prezrádza Réti.
Vystihnúť atmosféru
Dôležité podľa neho je, aby sa tóny pozdávali nielen fanúšikom, ale aj hráčom, medzi ktorými má viacero kamarátov a ktorí si u neho niektoré kúsky dávajú zahrať. Niektorí si dokonca pamätajú aj to, čo hrával kedysi. „Minule som sa rozprával s Tomášom Chrenkom, nejako prišla reč aj na túto tému a on si normálne pamätal veci, ktoré som hral pred 15 rokmi,“ hovorí Réti.
Ako vysvetľuje ďalej, dôležité je vystihnúť atmosféru v hľadisku, tiež sa snaží zladiť sa s nitrianskym fanklubom. Práve tu je často problém. „Síce sa hudbe venujem aj profesionálne, ale v tomto ani nejde o to, aby bol človek skvelý muzikant. Človek skôr musí vycítiť určité veci, atmosféru a náladu. Trafiť sa do atmosféry nie je až také náročné. Ťažšie je zosúladiť sa s fanúšikmi. Sme od seba príliš ďaleko a keď sa k nim pridám, rozladí ich to, pretože zvuk k nim príde možno o pol sekundy neskôr,“ približuje Réti aj úskalia. „Stále je to ale pre mňa taký relax, spestrenie a zábavka zároveň. Stále som tiež pripravený, že ma vyhodia. Tak ako hráčov prepúšťajú za slabé výkony, cha-cha. Je vlastne neuveriteľné, že som ešte stále tam,“ hneď dodáva s úsmevom na tvári.
Rovnako dôležité, ako vystihnúť náladu v hľadisku, je podľa neho aj skutočnosť, že hrá naživo. Človek, ktorý hrá, sa tak dokáže rýchlejšie a autentickejšie prispôsobiť atmosfére na štadióne a výsledok je tak bezprostrednejší. „Je to ako so živou hudbou vo všeobecnosti. Tá je vždy zaujímavejšia a prináša viac emócií, ako keď niečo iba pustíte z nahrávky,“ vysvetľuje Réti.
Pauzoval po výbuchu
So svojím syntetizátorom sprevádza zápasy od začiatku tejto éry u nás, no medzitým si dal niekoľkoročnú pauzu. „Bolo to asi v sezóne 1993/94, keď na nitrianskom štadióne vybuchol plyn. Bol som vtedy na štadióne a povedal som si, že radšej to nechám tak, trochu som sa zľakol,“ bez okolkov priznáva Réti, ktorý kedysi hokej dokonca hrával ako žiak a na zimnom štadióne prakticky vyrastal. Neskôr však prišiel do klubu Ján Plandora, ktorý ho prehovoril, aby začal na zápasoch opäť hrať a odvtedy je Laco Réti znovu možno menej viditeľnou, ale o to dôležitejšou súčasťou hokeja pod Zoborom.
