Pri problémoch si hovorím, že dnes sa jednoducho neumiera

Prvú gitaru Irisu mu kúpil dedko na burze. Vratko Rohoň je dnes verný nielen gitare ale aj kniplu v lietadle. Okrem dovolenkárov vozí aj vojakov, väzňov, utečencov či veriacich do pútnických miest.

NITRA. Práve dnes 25. februára oslavuje Vratko Rohoň 39 rokov a zároveň si užíva miesto na muzikantskom výslní. Po období odmlky so svojou kapelou Inekafe ohlásil v roku 2010 comeback a verní fanúšikovia ho nenechávajú na pochybách, či urobil dobre.

Byť muzikantom bol jeho sen už odmala. Do štyridsiatky si spevák splnil aj druhý – stal sa pilotom. Ako hovorí, obe polohy majú v sebe veľa spoločného – v každej treba ísť na maximum a vydať zo seba to najlepšie.

Abba zo Snežienky

To, že existuje niečo ako hudba, si začal Vratko uvedomovať v 80. rokoch minulého storočia. Keď dnes počuje Abbu, pripomenie mu to časy, keď ako malý chodil s rodičmi na Železnú studničku. „Oni si dali kávu, kolu a ja som sa zatiaľ hral. V dnes už polorozpadnutej reštaurácii Snežienka vtedy hrávala Abba a podobná disko hudba,“ načiera do spomienok Vratko, ktorý bol nedávno hosťom Rockovej školy v nitrianskom Fóre mladých.

„Rock som začal neskôr tak podvedome vnímať cez otca, ktorý počúval Genesis, Dire Straits a ďalšie kapely. A koncom 80. rokov, keď som bol siedmak - ôsmak, začal som počúvať Tublatanku, Bon Joviho, Europe ale aj heavymetal.“

V tom čase sa Vratko túžil podobať gitarovým frajerom z kapiel. Svoj prvý nástroj dostal nie od rodičov, keďže mama bola proti, ale od dedka.

„Mama mi tvrdila, že muzika – to je alkohol, drogy, jednoducho všetko zlé. V podstate mala pravdu, len v jednom sa sekla - mňa osobne sa tieto veci nikdy netýkali. Aj keď nevravím, že si občas nedám pohár vína, keď mám chuť, aj viac. Tvrdé drogy vždy išli mimo mňa – okrem pár zážitkov s marihuanou na strednej škole. Zistil som, že to nie sú veci, ktoré na mňa fungujú. S drogami sa život ani kariéra budovať nedá – je to had, čo žerie sám seba. Na všetko, čo chcete robiť naplno, treba mať čistú hlavu a veľa energie, a tú drogy berú.“

Prvá gitara od dedka bola z burzy - Irisa za 400 Kčs. Vraj neladila, mala príšerné struny aj zlý zvuk, ale bola jeho. „Žiaľ, už ju nemám, mala by dnes pre mňa historickú hodnotu. Ale mám inú – od taxikára Stana Malovca, ktorý ma v pivnici na Trnávke naučil základný rockový dvojhmat. Pred zhruba siedmimi rokmi sa táto gitara nejakou okľukou opäť dostala ku mne, kúpil som ju za tisíc korún a dnes visí v mojej pracovni.“

Hrali aj na Woodstocku

Vratko sa po ZŠ vybral študovať strojárinu, celá jeho stredná škola sa však niesla najmä v znamení hudby. Ako samouk sa učil hrať na gitaru, zdokonaľoval sa aj na ľudovom konzervatóriu, no po asi piatich hodinách španielku od jedu roztrieskal.

„Ja hlupák som sa prihlásil na klasickú gitaru, vybrnkávanie cez všetky prsty však nebolo nič pre mňa. Ja som chcel hrať metal. Takto som skončil s oficiálnou výučbou a pokračoval som v garážach cez všelijakých metlákov, pankáčov a rockerov,“ spomína Vratko.

So zdokonaľovaním hry a zháňaním aparatúry sa okolo Vratka postupne formovali rôzne zoskupenia. Fungoval vo viacerých trashmeatových či rockových kapelách - Poseidon, Šakal, Cemetery, Shotgun. „Mnohokrát som zo skupiny odišiel preto, lebo mi už nemala čo dať. S chalanmi sme síce začínali od nuly, ale oni na tej nule v podstate ostávali. Prešiel som do lepšej kapely, na ktorú som možno zas nemal aj, takže ma z nej po čase vyhodili alebo som sa zbalil sám,“ hodnotí Vratko.

Spolu s Majom Chromým ako bývali členovia Shotgunu založili koncom roka 1995 kapelu Inekafe. Ich kolegami boli Richard Barger a Noro Komada, neskôr ich vystriedali bratia Praženci - Wayo a Dodo zo skupiny Grg a Prd. Kapela v ďalších rokoch prešla viacerými personálnymi zmenami, vydala albumy, knihu o svojej histórii a získavala si stále viac a viac fanúšikov. V roku 2003 dokonca hrala aj pred 400-tisícovým davom na poľskom Woodstocku.

Album krstili nad Tatrami

V roku 2006 však prišiel zlom – Vratko sa po zložení pilotských skúšok začal venovať najmä letectvu a skupina sa rozpadla. Po bombardovaní výzvami fanúšikov o návrat na scénu sa Inekafe nakoniec dala opäť dohromady a v januári 2010 vyhlásila oficiálny comeback. Plánovali hrávať len občas, ale nakoniec ich to strhlo. Vypredali dve turné po sebe, vydali CD Best of kapely - Najlepších 15 rockov a v roku 2011 ďalší úspešný album Právo na šťastie.

Keďže je Vratko pilotom, kapela využila jeho originálny nápad – album v prítomnosti 72 novinárov a 72 fanúšikov krstili v Boeingu 737 nad Tatrami. So slnkom zapadajúcim za mrakmi si vraj každý užil svoje „právo na šťastie“.

Momentálne skupina koncertuje po slovenských mestách – v Nitre, snáď po 10 rokoch, vystúpi 2. marca v Novej Pekárni. Zameriava sa aj na fanúšikov v Čechách a najmä v Poľsku, kde už Inekafe s veľkým úspechom koncertovala. „Boli sme aj v poľskom rozhlase – poslucháči normálne volali, nech hovoríme po slovensky, že nám rozumejú,“ spomína Vratko.

Lieta charterové linky

Odchod Inekafe zo scény v roku 2006 spôsobila najmä únava. Hrávali okolo 130 koncertov ročne, čo bolo náročné. „Po tridsiatke som urobil taký svoj osobný update a ešte v roku 2005 som začal študovať v leteckej škole na Slovensku a v Čechách – kvôli tomu, aby som získal aj českú licenciu. Skúšky som ukončil v roku 2008. Keď som nalietal 2000 hodín a istým spôsobom som si vyčistil hlavu, opäť som sa vrátil k hudbe. Zistil som, že pre mňa naozaj veľa znamená a že mi chýba,“ priznáva spevák.

Ako Vratkovi v 14 rokoch prišlo cool mať v ruke gitaru, rovnako príťažlivé mu pripadalo byť pilotom. Aj preto sa na to dal. „Hudba sa mi zdala už trochu jednoduchá, chcel som skúsiť niečo zložitejšie a overiť si, či to dokážem,“ hovorí Vratko, ktorý sa veci okolo lietania učil aj v angličtine. Dosť toho vraj musel „prekúsať“, kým sa dostal do kokpitu Boeingu 737. Nakoniec zistil, že lietanie má s muzikou veľa spoločného.

„V oboch prípadoch sa treba veľa učiť, mať na to talent, rovnako som preč z domu, či hrám alebo riadim lietadlo. Ani jeden let a ani koncert nie sú rovnaké, treba vedieť improvizovať – takisto ako koncert nemožno zrušiť, ani let sa nedá vo vzduchu zastaviť,“ vysvetľuje líder Inekafe, ktorý sa teraz viac-menej venuje len hudbe.

„Vo firme som sa dohodol, že budem lietať menej, keďže od apríla až do septembra nemáme voľné žiadne víkendy. Som pilot charterovej, nie pravidelnej leteckej spoločnosti, takže keď mi to bude vyhovovať a oni mi to umožnia, poletím, nie je problém.“

84 vozičkárov do Lúrd

Pri lietaní iste nie je núdza o nepríjemné či nebezpečné situácie. Vratkovi tečie po chrbte hlavne vtedy, keď je na simulátore, kde im „fingujú“ požiar motorov, poruchy hydrauliky a všelijaké iné chyby.

„Moja prvá komerčná linka bola z Bratislavy do Paríža, na trase bola dosť veľká turbulencia, nebolo mi všetko jedno. Zažil som aj núdzové klesanie pri strate pretlaku, leteli sme vtedy nad Stredozemným morom z Larnaky do Pisy. Človek si vtedy povie, no, to už nie je „sranda“, maska na tvár a poďme... Treba si spomenúť, ako sme sa to učili riešiť a povedať si, že dnes sa jednoducho neumiera,“ tvrdí Vratko, ktorý je v kokpite vždy so skúseným kapitánom.

„Lietal som aj do Líbye, kde sa reálne bojovalo, keď sme evakuovali Angličanov pre Anglický Červený kríž. Viezli sme aj utečencov, väzňov, cestujúcich na dovolenky či veriacich do pútnických miest. Minule sme prevážali 84 vozičkárov do Lúrd - dve hodiny sme ich nakladali a vykladali.“

Štandardne spevák lieta do krajín Európy a severnej Afriky. S inou spoločnosťou sa najďalej dostal do Indie, Burkina Faso, Maroka a Mauretánie. Spoznávať exotické destinácie však takmer nemá čas, z ekonomických dôvodov je doba medzi príletom a odletom čo najkratšia. „Keď som sa vrátil z Hurghady, mnohí si mysleli, že som sa tam bol aj kúpať. Odletel som však o polnoci a vrátil som sa o jedenástej dopoludnia – totálne „dead“ po 20 kávach. Aj o tom je práca pilotov,“ dodal Vratko Rohoň.