Na ihrisku býval spravidla najmenší, pre jeho výkony bol ale neprehliadnuteľný. Motor šalianskej hry zo stredu zálohy nosil číslo desať, ktoré zvykne patriť najlepším hráčom, bol aj miláčikom fanúšikov Dusla. Zo zostavy Šale sa čoskoro 33-ročný futbalista začal vytrácať na jeseň, na jar už nebude sedieť ani na lavičke. „Skôr či neskôr to muselo prísť, a hoci dôvodov bolo viacej, nerád by som ich rozoberal,“ hovorí Štefan zamyslene. Po chvíli sa ale predsa rozhovorí. „Je pravda, že môj zdravotný stav už nie je stopercentný, minulý rok som absolvoval dve operácie. Mal som zlomený prst na nohe, operovali mi aj členok,“ opisuje príčiny častejších návštev nemocnice.
V tejto príprave už ale trénuje naplno, za sebou má dva týždne zaberačky s futbalistami Palárikova. „Boli sme na týždňovom sústredení v Radave, odohral som aj tri zápasy, všetko je, ako má byť,“ neskrýva optimizmus. Málokto vie, že Lalák prišiel do Šale práve z Palárikova. „Mal som vtedy pätnásť, zobrali ma do mladšieho dorastu. Vraciam sa vlastne domov, v Palárikove mám tatka aj súrodencov. Zo Šale som nechcel ísť ďaleko, tu bývame s rodinou, toto riešenie mi vyhovuje. Hľadám si aj prácu, tak uvidíme, akým smerom to nakoniec celé vypáli,“ pridáva Pišta aj zamyslenie smerom k budúcnosti.
Pri rozlúčke so Šaľou si vybral troch ľudí, ktorým chce poďakovať verejne. „V doraste ma viedol Ivan Braník, on ma vlastne pripravil pre kariéru medzi seniormi, za čo mu patrí moja vďaka rovnako ako Ondrejovi Takácsovi, ktorý ma v Šali viedol ako tréner najdlhšie, on ma poznal ako futbalistu najlepšie. No a do tretice chcem poďakovať viceprezidentovi Tiborovi Takácsovi za to, že som sa vždy mohol spoľahnúť na jeho slovo aj dôveru,“ obzrel sa Pišta bez pocitu zatrpknutia za krásnymi rokmi v Šali.
