Svoju osudovú lásku stretla na VŠMU. Lenka Barilíková a Michal Spišák tvoria so synmi umeleckú rodinu. Samuel momentálne hráva v Paneláku, Jakub v školskom predstavení za veľkou mlákou.
NITRA. Dvadsaťročné jubileum od svojho prvého pôsobenia v Nitre si tento rok pripomína herečka Lenka Barilíková-Spišáková. Vlani sa do Divadla Andreja Bagara opäť vrátila – ako interná členka umeleckého súboru.
Herečka má za sebou desiatky výrazných postáv nielen na doskách nitrianskeho divadla, ale aj na javisku Radošincov, SND, Novej scéne, Štúdiu L+S, Arteatra, Teatra Tatra, účinkovala aj v Česku a Maďarsku. Zahrala si tiež v inscenáciách, krátkych študentských snímkach či televíznych seriáloch, napríklad Medzi nami, Kutyil s r.o. alebo Ordinácia v ružovej záhrade.
So sestrou na prijímačky
„Komediatnské žilky“ rodáčka z Košíczdedila po svojich predkoch. Hoci sa v jej rodine divadelníctvu profesionálne nik nevenoval, ochotnícky hrali jej babka a strýko.
„Od siedmich rokov som hrávala detské divadielko a navštevovala tanečné divadlo Vánok. Odmala som aj rada spievala, pochádzam totiž z rodiny, kde spev sprevádzal všetky sviatky. Aj dlhé cesty autom z výletov sme si vždy krátili spevom,“ spomína Lenka Barilíková, herečka a zároveň pedagogička techniky hlasu na hereckej katedre VŠMU.
Vyštudovala košické gymnázium so zameraním na programovanie a výpočtovú techniku, čo bolo úplne mimo jej záľub. „Po gymnáziu som si však podala prihlášku na VŠMU – aby som si neskôr nevyčítala, že som sa o to ani nepokúsila. A vyšlo to na prvýkrát,“ vraví herečka.
„Na prijímačkách ma sprevádzala sestra Monika, bola mi veľkou oporou. Veľmi živo si pamätám, ako sme po každom prijímačkovom kole išli spolu na poštu a rodičom domov telefonovali, že postupujem ďalej. Bola som šťastná, ale zároveň som to brala aj športovo. Myslím si, že taká tá ľahkosť je veľmi potrebná. Ak sa človek veľmi snaží, nie je to dobré, je zväzovaný prílišnou zodpovednosťou, prepiatosťou.“
Osudovú lásku stretla v škole
Vysokoškolské roky Lenky Barilíkovej boli krásne. Boli dobrý ročník, mali sa veľmi radi. Študovali v prelomových rokoch, zažili revolúciu a všetky zmeny, ktorými VŠMU prešla v rokoch 1989-90. „Dosť výrazne sa nás to dotklo. S odstupom času musím povedať, že v tom bol trochu chaos, ale všetci vtedy chceli, aby sa udiali zmeny k lepšiemu,“ konštatuje herečka. „Mojimi hereckými pedagógmi boli Paľko Mikulík a Dača Turzonovová, po revolúcii k nám nastúpil aj Vladimír Strnisko, čo považujem za dôležitý moment, lebo v časoch totality nemohol učiť.“
Prelomovými bol pre pani Lenku druhý a tretí ročník VŠMU - skôr z osobného ako študijného hľadiska...
„V druhom ročníku som sa zoznámila s mojím manželom Miškom (Michal Spišák, syn režiséra Karola Spišáka, poz.red.). Najprv študoval réžiu na DAMU v Prahe, po roku 1989 požiadal o prestup do Bratislavy. Už mal jednu vysokú školu za sebou, takže bol od nás o pár rokov starší, v našom kolektíve pôsobil tak rozumnejšie,“ spomína herečka na začiatky vzťahu.
„Zaľúbili sme sa do seba, nabralo to rýchly spád. V treťom ročníku sme sa vzali a počas štvrtého sa nám narodil Samko. Presťahovala som sa do Košíc, neskôr sme spolu odišli do Nitry. Práve tu, v Divadle Andreja Bagara, som dostala možnosť ukončiť svoje štúdium na VŠMU absolventským predstavením Pygmalion, kde som hrala Lízu Doolitlovú. Do divadla som prišla vo februári 1993, premiéra bola v júni. Túto postavu som obhajovala aj v záverečnej práci. Bola som nesmierne šťastná, že som školu mohla ukončiť v profesionálnom divadle – bola to pre mňa obrovská výzva a možnosť naštartovať svoju kariéru. V Nitre som potom zostala sedem sezón, v júni 2000 som končila v postave Žofie v premiére muzikálu Báthoryčka. A v septembri toho istého roka som už nastúpila do Radošinského naivného divadla.“
Odchod do Bratislavy
V nasledujúcich rokoch pôsobila herečka na voľnej nohe – stvárnila veľa postáv na javiskách viacerých slovenských divadiel. K odchodu z Nitry ju motivovalo množstvo zaujímavých ponúk – najmä z Bratislavy - ktoré sa neodmietajú. Každý umelec sa takýchto príležitostí chytí za pačesy a snaží sa ukázať, čo všetko v ňom je.
„Moja mamka mi vždy hovorievala, že po siedmich rokoch je potrebná zmena. Tak sme sa do hlavného mesta presťahovali celá rodina, manžel tu začal učiť. Bratislava mi osobne dala veľmi veľa. Bola som síce sama sebe paňou, ale musela som sa naučiť otáčať. Neistota vás hecuje k istým kompromisom alebo niekedy k výzvam, ktoré od života jednoducho nesmiete odmietnuť,“ hovorí pani Lenka.
„Hlavné mesto umožnilo rozlet aj našim deťom – začali navštevovať rôzne krúžky, medzi inými aj Bratislavský chlapčenský zbor, s ktorým účinkovali aj v opere SND. Tento rozmer kamsi posunul aj ich, k divadlu pričuchli aj trochu z inej stránky, ako keby boli len divákmi mojich predstavení.“
Za Čajku nominácia na Dosky
V nitrianskom divadle herečka pôsobila v rokoch 1993 - 2000. Za toto obdobie naštudovala veľa postáv, za ktoré je osudu vďačná. Určite k nim patrí spomínaná Líza Doolitlovú, ktorá ju stretla v pravý čas. Rada si spomína aj na hru Vietor v korunách sasafrasu, ktorú s kolegami priam milovala.
„Obsadenie inscenácie pre mňa do profesionálneho života veľa znamenalo – mamou mi bola Adelka Gáborová, otcom Jožko Dóczy, hrali tu Milanko Kiš, Ján Greššo, Tonko Živčic a ďalší. Pamätám si jeden dôležitý moment. V hre som sa hojdala na veľkom lustri a spievala. A Žofka Martišová mi potom povedala: Lenočka, tebe tak žiarili oči, nie si ty tehotná? Ale, prosím ťa, hovorím jej. No, a mala pravdu, ona to na mne videla, hoci ja som o tom ešte nevedela.“
Potom prišlo pre herečku veľmi zaujímavé obdobie so Svetozárom Sprušanským, šéfdramaturgom a režisérom DAB. Prišiel s nápadom urobiť pri divadle združenie Zdvih. „Naším cieľom bolo prinášať nové pohľady na spracovávanie starších klasických hier. Naštudovali sme napríklad Čechovove Pytačky a Medveďa. Stretli sa s veľkým úspechom u divákov aj kritiky. Dokonca sme s nimi vycestovali na festivaly do Litvy a Poľska. Sveťovi som vďačná aj za postavu v hre Čajka - bola to rola, za ktorú ma nominovali na Dosky.“
Lenka Barilíková nedá dopustiť ani na divadelné obdobie s Jožko Bednárikom. Okrem mnohých iných ju obsadil do postavy Hodly v muzikáli Fidlikant na streche, ktorý herečka považuje za jeden z myšlienkovo najsilnejších nitrianskych muzikálov. Takmer po 10 rokoch sa k postave Hodly opäť vrátila na Novej scéne.
Nevyliečiteľní možno aj v DAB
Lenka si zahrala aj v inscenáciách režírovaných svojím manželom Michalom. Strindbergova Slečna Júlia si ju našla až po 10 rokoch ich spoločného života. Predstavenie, ktoré malo premiéru v Štúdiu L+S v roku 2001, bolo pre herečku darom.
„Dovtedy som s manželom pracovala len v škole a v DAB som s ním robila rozprávku O princeznej Zlatohláske. Potom prišla menšia prestávka, mali sme deti a každý sme boli pracovne niekde inde. Ale musím povedať, že s Miškom spolupracujem veľmi rada. Ako režisér je pokojný, nestresuje a pracuje s hercami tak, že tí majú pocit, že si to sami vymysleli,“ pochválila herečka svoju „polovičku“.
„A musím spomenúť aj ďalšie predstavenie v jeho réžii - Nevyliečiteľní, kde hrám postavu Prudence. Premiéru malo v Bratislave v roku 2003. Po menšej prestávke sme sa s Helenkou Krajčiovou, Csongorom Kassaiom, Viktorom Horjánom a Kamilom Mikulčíkom dali opäť dokopy a inscenáciu hrávame po celom Slovensku. Dúfam, že sa s touto výbornou komédiou dostaneme aj do Nitry.“
Helen bola veľkou výzvou
Ako Lenka Barilíková vraví, v nitrianskom divadle sa cíti výborne. Momentálne tu naštudováva svoju piatu postavu. Po Uršule Marchovej v Sladkej Charity, pani Gardinerovej v Pýche a predsudku, Helen v hre Siroty a Marionette v Prefíkanej vdove ju čaká úloha madam Narbonnovej v satirickej komédii Parazit.
„Záskok v postave Uršule a rolu pani Gardinerovej som naštudovala ešte počas minulej sezóny. Túto sezónu mi pribudli tri ďalšie úlohy. Sú to všetko veľmi rôznorodé postavy. S každým novým skúšobným obdobím nanovo staviam svoju rolu a svoju existenciu v kolektíve, ktorý pracuje na danej hre,“ vraví pani Lenka. „Veľkou výzvou bola pre mňa najmä Helen zo Sirôt. Veľmi ťažká postava vzhľadom na komplikovanú tému xenofóbie a neznášanlivosti.“
Lenka Barilíková ako Helen v hre Siroty.
Herečka v postave pani Gardinerovej s Kristínou Turjanovou v Pýche a predsudku.
Lenka ako Marionette s Danielou Kuffelovou v komédii Prefíkaná vdova.
So synom Samkom a s manželom Michalom.
So sestrou Monikou.
Počas výletu na Sitno.
Na Samkovej stužkovej. FOTKY: ARCHÍV L. B. a ARCHÍV DAB
