NITRA. Prvým spoločným projektom sa Andrea Štrbová, Aneta Macaríková a Monika Owca Baranová predstavujú v Nitrianskej galérii. Výstava, ktorá v Galérii mladých potrvá do 7. apríla, má príznačný názov Tri.
Na báze priateľstva
Návštevníkov hneď pri vstupe upúta veľký objekt zo sadrokartónu s tvárami ľudí, na prvom poschodí zas veľká bábka v životnej veľkosti visiaca zo stredu miestnosti. O poschodie vyššie šokujú vypchaté vtáky v rôznych pózach, niektoré sa dokonca pohybujú.
Piatačky – sochárky na VŠVU dal dohromady nápad kurátorky výstavy Mirky Podmanickej. „Sme také tri dobré kamarátky, a keď nám navrhla tento projekt, rady sme súhlasili. Dobre sa nám spolu robilo,“ hovorí na margo spolupráce Andrea Štrbová. Aneta Macaríková ju dopĺňa: „Naša výstava nemá nejakú jednotnú tému, každá z nás rozvíja tú svoju. Spája nás len priateľstvo a v istom zmysle aj umelecké ovplyvňovanie sa.“
Žili v maringotke
Príspevkom Anety Macaríkovej z Michaloviec je práca, v ktorej sa venuje svojej rodinnej histórii. „Vraciam sa k takmer zabudnutému rodinnému príbehu. Môj pradedo Jozef Dubský kedysi ako ľudový bábkar kočoval po Slovensku. Moja babka a krstná mama ešte žili v maringotke. Ako spomienka na staré časy nám zostali len fotografie,“ vysvetľuje Aneta Macaríková, ktorá na stene galérie zostavila akési fotografické rodostromy.
„Druhou líniou, ktorú v mojej práci rozvíjam, je príbeh mojej babky Márie, dcéry pradedka bábkara, a dedka Kazimíra. Je zaujímavé, že obaja mali rovnaké priezvisko, takže babka sa aj po vydaji volala stále Dubská. Moji starí rodičia spojili dva kočovné rody – marionetový a cirkusový. Moja babka so svojím otcom ešte zažila bábkové kočovné divadlo, ale v 50. rokoch minulého storočia, kedy zrušili súkromné živnosti, zanikol cirkus aj divadlo.“
Rodostromy fotografií jej predkov dopĺňa figurína - „mario-aneta“ v životnej veľkosti. Prostredníctvom nej sa autorka snaží stotožniť s rodinným príbehom. „Bábka má v sebe aj odliatky môjho tela,“ prezradila Aneta Macaríková.
Živočíchy metaforicky
Žilinčanka Andrea Štrbová pracuje s metaforami. Vystavuje akváriá s operencami pod názvom Spiaci vtáci. Autorka nimi rieši klasický pohľad ľudí na muzejné exponáty, konkrétne preparované zvieratá.
„Vnímam ich ako nejaké spiace sochy zamrznuté v čase a priestore. Ja sa ich snažím inštalovať v netradičných polohách, zaujíma ma narodenie, život aj smrť, snažím sa naštartovať prirodzený kolobeh života,“ hovorí Andrea Štrbová. „V ďalšej mojej práci som chrobáčiky, ktoré sú potravou vtáčikov, pretvorila na „vtákohmyz“ - osvetlený vytvára na stene oveľa väčšie tiene.“
Treťou prácou autorky je videoinštalácia, v ktorej v rámci pseudolaboratória robí rôzne pokusy.
Pocta kamarátstvu
Na stenách galérie mladých sa odohráva príbeh spolužiakov zo sochárskej katedry VŠVU. Dielo The sculpture game autorka - Ružomberčanka Monika Owca Baranová - poňala ako komiksovú počítačovú hru.
„Dlho som rozmýšľala, čo do tohto veľkého priestoru urobiť. Nakoniec som sa rozhodla pre históriu nášho ročníka. Boli sme v ňom pôvodne ôsmi sochári, no každý rok niekto vypadol a napokon sme zostali traja. Tak ako keď v hre postupujete do vyšších levelov, vždy niekto vypadáva a nejakí bojovníci zostávajú,“ hovorí Monika Baranová, ktorá si k svojmu menu dala aj umelecké meno Owca. Túto prezývku dostala ešte počas strednej školy.
Jej objekt zo sadrokartónu a sadry s rozmermi 2,1 x 2,4 metra zobrazuje spolužiakov, ktorí v tomto roku končia. Urobila ho ako poctu ich kamarátstvu. Obrázky v komiksových políčkach na stene tiež približujú spolužitie študentov a ich postupné zanechávanie štúdia.
„Použila som pri tom rôzne frázy, napríklad play, čo znamená, že ešte hráme, ešte sme v obehu. Ale kto z nás troch posledných to dotiahne až na magistra? Niekedy je to naozaj veľmi náročné, mnohí to vzdajú, lebo nemajú na to nervy. Nedá sa všetkému venovať tak naplno, aby ste mali áčka,“ hodnotí Monika. „Ale na druhej strane mi škola veľmi veľa dáva – po profesionálnej i ľudskej stránke. Ako spolužiaci sme si veľmi sadli, boli sme kamaráti, no ako sa naše cesty rozídu, tieto kontakty zoslabnú, čo ma mrzí."
Monika Owca Baranová a jej maľované komiksy.
Objekt zo sadrokartónu a sadry s rozmermi 2,1 x 2,4 metra zobrazuje spolužiakov, ktorý tento rok končia. Monika ho urobila ako poctu ich kamarátstvu.
Aneta Macaríková s bábkou, ktorá má v sebe aj odliatky jej tela. V pozadí na stene rodostromy fotografií.
Andrea Štrbová s preparovanými vtákmi. FOTKY: (ČE)
