NITRA, BRATISLAVA. Mali desať, možno jedenásť rokov, keď na niekoľko mesiacov odchádzali od svojich rodín, aby sa vybrali do úplne neznámej krajiny. Päť stoviek detí z bývalého Československa mierilo v apríli 1946 do Švajčiarska na rekreačný pobyt, ktorý Švajčiari zariadili deťom z vojnou postihnutých krajín.
Medzi 150 deťmi, ktoré vybrali zo Slovenska, bol aj Milan Búry z Bratislavy. Ten už niekoľko rokov zháňa 'deti', ktoré pred 67 rokmi boli jeho 'švajčiarskymi' kamarátmi. Podľa archívu sedem z nich žilo kedysi v Nitre.
Chlapci aj dievčatá, katolíci aj evanjelici
Bolo krátko po vojne, keď sa Švajčiarsky Červený kríž rozhodol, že pomôže vojnou postihnutým krajinám. Pre približne 185-tisíc detí z celej Európy zariadil rekreačný letný pobyt priamo vo švajčiarskych rodinách. V nich mali zabudnúť na vojnové útrapy a na biedu, ktorú mnoho z detí v domovských krajinách okúsilo.
Z bývalého Československa sa do Švajčiarska dostalo päťsto detí, 150 z nich bolo zo Slovenska – vybralo ich slovenské ústredie starostlivosti o mládež.
V skupine detí bol aj vtedy jedenásťročný Milan Búry. Ale jeho o dva roky staršiu sestru už nevybrali. Prečo? V rozhodovaní, ktoré dieťa vziať a ktoré nie, zrejme zohral podstatnú úlohu vek detí. Švajčiari mali celkovo veľmi prísne kritéria na zaradenie detí do programu. Platilo napríklad, že polovica musela byť chlapcov, polovica dievčat, polovica katolíkov, polovica evanjelikov. Hľadali sa deti oslabené vojnou, možno mierne podvyživené, no museli byť zdravé.
Krvavé plachty
Rodičia Milana zaujali k programu úplne odlišný postoj. Mama mala obavy, otec bažiaci po spoznávaní sveta bol nadšený.
„Otca zaujímal svet, on to bral ako vítanú príležitosť. 'Samozrejme, že tam pôjdeš,' povedal mi vtedy. Ako deti sme si nemohli pomôcť, tak sme jedného dňa odišli do neznáma. O Švajčiarsku som vedel len zbežne, otec mal doma nejaký atlasík,“ spomína Milan Búry.
Slovenské deti sústredili v Trenčianskych Tepliciach, odtiaľ ich presunuli do Prahy. Tam prespali v bývalom nemeckom zajateckom tábore. Vo vnútri boli zakrvavené plachty, čo naplašilo hlavne dievčatá tak, že ani spať poriadne nemohli.
Deti absolvovali niekoľko zdravotných prehliadok, po príchode do Švajčiarska ich v prijímacích táboroch vyumývali a vydenzifikovali. Odtiaľ putovali do rôznych kútov krajín a priamo do švajčiarskych rodín.
Sú to Nemci, bál sa vystrašený chlapec
Nie každý mal to šťastie ako Milan, ktorého zaradili do rodiny vlastniacej galantériu priamo v hlavnom meste Bern. Niektoré deti sa dostali na odľahlé lazy, do vidieckych sídel, kde pomerne ťažko pracovali, starali sa o zvieratá a pomáhali domácim na poliach a farmách.
„S kamarátmi sme chodili po kúpaliskách, po múzeách, hrávali sme futbal, lozili po skalách. Moja švajčiarska rodina ma povodila po Alpách, boli sme na výlete v Lausanne aj na ženevskom letisku a v sídle OSN v Ženeve. Krásne zážitky mám odtiaľ, ale ako 11-ročnému chlapcovi mi bolo aj smutno, keď ma doviedli do cudzej rodiny. Keď som počul, že rozprávajú nemecky, bol som obrovsky vystrašený, hovoril som pani z konzulátu, že to sú Nemci a pani ma upokojovala, že to tak nie je.“
Mnoho detí skončilo vo francúzsky hovoriacej časti krajiny, Milan v nemeckej. Mohlo mu to však byť jedno – v tom veku nerozumel ani jednému jazyku, dokázal len rozoznať, kto hovorí po nemecky a kto inak. So svojou rodinou tak v začiatkoch komunikoval rukami-nohami, pani Trudi, u ktorej býval, si kvôli nemu zaobstarala česko-nemecký slovník.
Milan s manželom pani Trudi.
Pani Trudi.
Zastrčený v idylickom sídle
Milan sa dostal do bezdetnej rodiny, čo nebolo žiadnou zvláštnosťou – do programu sa hlásili často práve bezdetné rodiny, ktoré si tak starostlivosťou o cudzie dieťa kompenzovali fakt, že vlastné nemali. Vyskytli sa aj prípady, kedy si Švajčiari chceli cudzincov adoptovať, to však nebol Milanov prípad. Ten priznáva, že po čase si so svojou rodinou začali navzájom trochu liezť na nervy.
Ponorkovú chorobu vyriešili manželia tak, že Milana poslali na pár dní do Alp, do úplne idylickej alpskej dedinky. Bývať mal v krásnom dome z dreva. Okolo sídla boli rozkvitnuté alpské lúky a panenská príroda. Miestni mu nahovorili, že bude s nimi chodiť na polia a zvážať seno. Chlapcovi sa ale nepáčilo, kam ho Švajčiari strčili, a tak sa sám a na vlastnú päsť vydal potajomky naspäť do Bernu. Z bytu pani Trudi zavolal do obchodu, že sa vrátil. Rodina tomu nemohla uveriť a malého chlapca potom ukazovala známym ako atrakciu.
Pani Trudi s Milanom na výlete v Alpách.
Keď po štyroch mesiacoch Milan od hostiteľskej rodiny odchádzal, aj mu ľúto prišlo. Na svojich dočasných rodičov si veľmi zvykol.
O dva roky neskôr si Milan s rodinou prestal dopisovať, nechcel spôsobiť problémy svojmu otcovi. Po ďalšom desaťročí sa ženil a manželka ho nahovorila, aby švajčiarsku rodinu skúsil znovu kontaktovať. No nebolo to skôr ako v roku 1974, kedy sa Milanovi podarilo do krajiny znovu vycestovať a stretnúť sa s rodinou, ktorá ho po vojne tak ochotne prijala. Opäť sa objali po takmer troch desaťročiach.
Čriepky spomienok
Švajčiarsky Červený kríž pomáhal viacerým národom, na politiku nehľadel. Švajčiarski dobrovoľníci prichýlili deti, ktoré mali za sebou skúsenosti, po akých nikto netúži, deti, ktoré vyrastali v strachu, deti, čo na vlastné oči videli násilie a zažili hrôzy vojny.
„Bola to velikánska akcia Švajčiarov, ktorú treba oceniť. Na všetkých nás to malo zázračný vplyv, zanechalo to v nás hlboké stopy. Hlavne sme si ale uvedomili, že existuje aj niečo lepšie ako to, čo sme v tých časoch prežívali u nás,“ povedal Milan Búry.
Ľudí, ktorí zo Slovenska v roku 1946 na rekreačný pobyt odišli, zháňa už niekoľko rokov. Dôvod je prostý – chce si skompletizovať spomienky a doplniť predstavu o tom, ako pobyt vo Švajčiarsku skutočne vyzeral a ako ho vnímali tí, čo ho zažili. Časť detí si napríklad viedla denník. Milan Búry to zistil, pretože sa mu podarilo vypátrať približne 80 ľudí z toho obdobia. Ako pán Milan hovorí, mnohé deti si dnes napríklad vôbec nepamätajú, že ich sústredili v Trenčianskych Tepliciach. Preto čím viac skladačiek zo spomienok účastníkov pobytu získa, tým ucelenejší bude celkový obraz o humanitnej akcii Švajčiarov.
Milan Búry na prezentácii knihy Švajčiarske deti.
Sedem detí mohlo byť z Nitry
Milan Búry sa obrátil aj na redakcie Petit Pressu s prosbou o pomoc pri nájdení ľudí, ktorí v lete 1946 vycestovali do Švajčiarska na rekreačný pobyt zabezpečený tamojším Červeným krížom. Podľa archívnych dokumentov bolo z Nitry sedem detí, ktoré teoreticky mohli do krajiny helvétskeho kríža vycestovať. Uvádzame vždy meno, ročník narodenia a vtedajšie bydlisko:
Vladimír Jurík, 1935, Rooseveltova 35
Ľudmila Vilma Kováčiková, 1935, Svätoplukova 5
Adriana Horvátová, 1936, Molotovova 18
Eva Murániová, 1935, Banská cesta 3
Eva Vajdová, 1935, Ulica gen. Svobodu 24
Ako náhradníci boli zapísaní Viera Sklenárová, 1931 a Jozef Richtárik, 1931, ich adresy archív neuvádza.
Ak patríte do zoznamu týchto ľudí, alebo ste ich príbuzní, kontaktujte našu redakciu na čísle 0915 752 701, alebo priamo pána Milana Búryho na telefónnom čísle 02 / 654 20 850.
Tomáš Holúbek
