Ako chlapec trávieval prázdniny u svojho dedka v Krškanoch. Zážitky sčasti popisuje v knihe Leto na furmanskom koni.
NITRA. Peter Holka sa v Nitre cítil doma. Spisovateľ, ktorý dnes býva Bratislave, totiž po meči pochádza od Nitry, v našich končinách prežil krásne roky, ktoré sčasti popísal aj v svojich prózach.
Dramatik, publicista a autor kníh pre deti a mládež bol hosťom besedy v Krajskej knižnici Karola Kmeťka. Na besede predstavil aj svoju novinku Pokušenie.
Konflikt s časom
Šesťdesiatdvaročný autor má na konte 17 kníh – pre deti aj dospelých. Celý život spracúva najmä jednu tému – vzťahy medzi mužmi a ženami. V knižkách pre mladších čitateľov dominuje motív priateľstva a prežívania dobrodružstiev. Realitu nijako neprikrášľuje, cez svoj rozprávačský talent príbehy dynamicky stupňuje, nevyhýba sa ani šťavnatým výrazom.
„Každá z mojich knižiek nesie v sebe istú pečať vlastnej životnej skúsenosti. Ale tá sa nevrství len z toho, čo som naozaj reálne zažil, no aj z toho, čo som počul, prečítal si, či vyfantazíroval,“ hodnotí Peter Holka, ktorý kvôli knihe Normálny cvok bol aj na konzultáciách v psychiatrickej klinike v Pezinku. V knihe totiž popisoval príznaky správania sa drogovo závislých ľudí.
Knihy Leto na furmanskom koni a Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice sa týkajú Nitry, respektíve Krškán. Prvá je súborom poviedok o dobrodružstvách chlapca, ktoré prežil na prázdninách u svojho starého otca. Druhá približuje generačných členov jednej rodiny a ich vzájomnú komunikáciu.
Jeho zatiaľ poslednou je kniha Pokušenie. Je rozdelená na dve časti. Prvú rozpráva 5-ročný chlapec a druhú 60-ročný chlap, pritom je to ten istý človek v rôznych životných etapách. Obaja majú konflikt s časom.
„Chlapec chce byť starší, aby už každého nemusel len poslúchať. Navyše je zamilovaný do susedy, ktorá má už skoro 17 a tá 5-ročného, samozrejme, nechce. A ten šesťdesiatnik sa, žiaľ, zaľúbil do mladej 23-ročnej baby a túži vrátiť čas,“ prezradil autor, ktorý má ako šesťdesiatnik tiež svoje túžby. „Nikto nezažil všetko, ale so svojím životom som spokojný. Túžim po tom, po čom všetci – žiť v láske a porozumení bez hlúpych konfliktov, ktoré sa na nás denno-denne valia zo všetkých strán. Ale to je, žiaľ, asi utópia,“ myslí si Peter Holka.
Narodil sa takmer vo vlaku
Autor v zime nepíše, lebo sa vraj nevie ráno zobudiť, tak tvorí najmä v lete. „Bývam v Prievoze, kde je veľa stromov, a vtáci, tí malí acikristi, revú už od skorého rána. Tak vstávam aj o 4. hodine. Uvarím si čaj a píšem. Rád tvorím aj v mojej drevenici v Ľubietovej, kde som napísal asi polovicu Pokušenia.“
Zaujímavé sú nielen Holkove knihy, ale aj príbeh jeho narodenia. Na svet prišiel v Považskej Bystrici, no okrem niekoľkých dní s mamou v pôrodnici a jubilejnej oslavy k 60. narodeninám nemá k mestu nijaký vzťah.
„Narodil som sa mame na ceste. Išla z Púchova do Žiliny vlakom a ako ju tam tak natriasalo, už som to asi nezniesol a hlásil som sa na svet. Narodil som sa strašne veľký, mal som 5 kilogramov, mama mala len 18 rokov. Našťastie to prežila,“ usmial sa Peter Holka a dodal, že práve prvá časť Pokušenia vzdáva hold žene – matke. Druhá časť zas žene – milenke.
„Je nepopierateľné, že každá žena je objektom záujmu nejakého muža. Ženy sú úžasne krásne, inšpiratívne, neviem si bez nich predstaviť život. Nebol som ženatý len raz a stretol som niekoľko tých pravých žien.“
Bol majstrom Slovenska
Peter Holka, ktorý ako malý chcel byť traktorista, vyštudoval strojníctvo a politológiu. Strojársky smer si vybral cielene, školu však viac-menej pretrpel.
„Na strojnícku priemyslovku v Dubnici nad Váhom som šiel len preto, že tam bol výborný ľahkoatletický oddiel Spartak Dubnica. Bol som bežec zažratý do ľahkej atletiky, súťažne som ako dorastenec pretekal 90 m prekážky, štafetu a skákal som do diaľky. V 60. rokoch som sa dokonca stal aj majstrom Slovenska,“ prezrádza Holka svoje športové úspechy. „Strojárina ma vôbec nebavila, ale myslel som si, že štyri roky sa dajú vydržať aj v pekle. No mal som úraz, takže som nakoniec pretekal len dva roky.“
Ani štúdium politológie si Peter Holka nevybral z vlastného popudu. V 25 rokoch začal pracovať ako novinár v okresných, potom krajských novinách a nakoniec v ústrednom denníku. „Dostal som „befel“, že si musím urobiť školu, tak som šiel,“ priznáva spisovateľ.
„Novinárčina ma bavila – kedysi. Teraz by som ju už nerobil. Dnes noviny tvorí 90 percent bulváru a 10 percent politiky. Jedno ani druhé ma veľmi neláka. Ja som dlhé roky pracoval v kultúrnom oddelení, písal som o knihách, výstavách, a to dnes príliš neletí. Istý čas som bol aj šéfredaktorom Literárneho týždenníka a to ma veľmi bavilo, ale keď sa zmenila finančná aj politická situácia, už to nebolo ono. Až do odchodu do dôchodku som robil v Slovenskom rozhlase, v literárnej redakcii. Tak som to nejako „doklepal“ do šesťdesiatky a odišiel som do predčasného dôchodku,“ skonštatoval spisovateľ, ktorý aj v súčasnosti píše a rediguje knihy pre vydavateľstvá, najmä prekladovú literatúru.
