Malej Ester nehrozí, že by doma pozerala televízor. Jej mamina sa ho zbavila už pred piatimi rokmi.
NITRA. Hana Lasicová, dcéra Magdy Vášáryovej a Milana Lasicu, vydala už svoju tretiu knihu. Po debute Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...? a knihe Pravdivý príbeh lži jej nedávno vyšiel román Diagnóza: rodina.
Cestou svojich rodičov sa nevydala, najmä mama ju od herectva odrádzala rozprávaním hororových príbeh z natáčania, a ako vidieť, metóda zabrala. O svojich knihách i životných skúsenostiach Hanka rozprávala na besede v kníhkupectve Martinus.
Postava babky je reálna
Podľa 32-ročnej autorky je jej nový román o vzťahoch, najmä o vzťahu otca a jeho dcéry Irmy. Zistí, že jej otec v dôchodkovom veku si našiel mladú milenku Mašu. Začína pátrať po tom, prečo si vybrala práve jeho. Upodozrieva ju z nekalých úmyslov, zisťuje na vlastnú päsť a postupne odhaľuje isté veci.
„Návštevníci besied sa ma vždy pýtajú, či do svojich kníh zakomponovávam autobiografické prvky. Ja si myslím, že spisovateľ má také „pnutie“ vnášať do svojich príbehov niečo, čo sám zažil. Ale, samozrejme, vždy je to nejako zaobalené do deja príbehu. Je tu postava Irminej babky, ktorá je – aspoň čo sa týka povahových čŕt – veľmi presne vymodelovaná podľa mojej babinky, otcovej mamy. Žiaľ, už zomrela. Pri písaní knihy bolo pre mňa pekné si pripomínať, aká to bola úžasná žena,“ prezradila Lasicová.
Príbehy pestúnky z monarchie
Autorkinou prvotinou bola zbierka čŕt zo študentského prostredia. Inšpiráciou jej bol výmenný pobyt v Manchestri, preto aj kniha nesie názov Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...? Podkladom pre knihu bola e-mailová korešpondencia medzi Hankou a jej mamou o všetkom, čo v Anglicku prežívala, takže na knihe tak trochu pracovali spolu.
Ako Hanka hovorí, elektronická podoba jej zážitkov nebolo niečo, čo sa dá uchopiť, vziať do ruky, preto sa svoje myšlienky a dojmy rozhodla spracovať a dať na papier. S touto knihou sa asi najviac natrápila, snažila sa, aby do malého priestoru dostala potrebný obsah a zároveň fejtóny vypointovala.
Druhý román Pravdivý príbeh lži sa odohráva v Paríži, kde Lasicová žila a študovala tri roky. Je to psychologický príbeh mladej Slovenky v mekke Francúzska – uchyľuje sa k drobným klamstvám, aby doma pred rodičmi vyzerala lepšie. Klamstvá sa na seba nabaľujú, až napokon nevie, ako z toho von.
„Diagnóza: rodina je veselý, odľahčený príbeh s detektívnou zápletkou, ktorý sa odohráva viac-menej v retrospektívach až do čias 2. svetovej vojny. Sú v ňom veci, ktoré mi niekto rozprával, zakomponovala som do neho aj úžasné historky môjho partnera,“ hovorí spisovateľka, ktorá plánuje niektorú zo svojich kníh preložiť do nemčiny a preniknúť na rakúsky, respektíve nemecký trh. S jazykom problémy nemá, keďže vo Viedni chodila na základnú, strednú aj vysokú školu.
„Inšpiráciou zatiaľ mojej poslednej knihy, ktorá by mala vyjsť v máji, je osoba pestúnky. Moju mamu, keď bola malá, vychovávala pestúnka, bola s ňou nejakých 12-13 rokov. Pestúnka sa narodila v roku 1895, a keď mala asi 13-14 rokov, odišla slúžiť do Budapešti. To sa mi zdá také zaujímavé, keď si staršia žena spomína na svoj život ešte v časoch monarchie.“
Knihy pre deti nepíše
Lasicová nepíše živelne, v tvorbe má systém. Vždy si vymyslí nejakú osnovu príbehu, podľa ktorej dej rozvíja. „Musím povedať, že sa do písania niekedy nútim, nebaví ma to vždy, ale cítim to ako takú potrebu. Keď som ešte nemala dieťa, mala som cieľ napísať dve stránky denne, teraz aspoň jednu za deň,“ vraví mamina 16-mesačnej dcérky Ester. „Je to pekné, keď sa knihou podarí niečo zachytiť, čo nikde inde nie je, alebo keď sa autor prostredníctvom knihy s niečím vyrovná.“
Ako čerstvá mamička Hanka neplánuje písať knihy pre deti. Myslí si, že je pre ne dosť pekných rozprávkových titulov, navyše je presvedčená, že rodičia pri výbere pre dieťa nesiahnu po novom autorovi, ale skôr po osvedčených knihách pre najmenších. „Asi by som si na to ani netrúfla, ale možno by som napísala niečo, čo by mapovalo skôr rodičovstvo. Niečo odľahčené, vtipné,“ podotkla Hanka, ktorá si materstvo užíva aj popri písaní. Pred materskou dovolenkou pracovala ako personálna manažérka v závode na výrobu Citroënov, čo bola psychicky i časovo veľmi náročná práca.
Musí ju dočítať
Keď si už človek s malým dieťaťom občas nevie rady, situáciu vie zachrániť aj televízor. To malej Ester nehrozí. Jej mamina sa „čarovej skrinky“ zbavila už pred piatimi rokmi, odvtedy televíziu nevidela. „Jedine keď som u mamy, vidím televízor zapnutý, pripadá mi však ako rušivý element. Keď ho nepozerám, zistila som, že mám strašne veľa času. Minule, keď bola u nás moja mama, sme sa do deviatej večer rozprávali, potom išla spať. Ráno sa mi priznala, že sa už dávno tak dobre nevyspala,“ usmieva sa Hanka.
„U nás to ešte nie je také bežné, ale vo Viedni poznám viacej rodín, ktoré žijú bez televízora. Tam má alternatíva väčšie zázemie. Poznám aj ľudí, ktorí celé detstvo prežili bez televízie, a nemyslím, že by boli nejakí iní. Dnes je možnosť sledovať veci aj cez internet.“
Hanka teda ani náhodou nerelaxuje pri televízore. Najradšej si oddýchne pri knihe. Keď ju nejaký príbeh „chytí“ - je vraj jedno, či je to nejaká blbosť alebo hodnotná literatúra - okamžite ho musí dočítať. Knihy sú prosto jej vášňou. Z básnikov rada číta najmä Jána Smreka, z prózy napríklad knihy Daniely Kapitáňovej, ale aj ruských či českých spisovateľov. Vo Francúzsku, kde študovala komparatívnu literatúru, objavila úžasných autorov, ktorých na Slovensku veľmi nepoznáme. V byte, v ktorom býva piaty rok, vraj naakumulovala sedemsto kníh. Veľmi rada má aj záhradku, kde pestuje rôzne kvety.
Autorka so svojou novinkou Diagnóza: rodina. FOTO: (ČE)
