Na Kilimandžáro si trúfajú aj ľudia vypasení z fast foodov

Na strechu Afriky nedávno vystúpili traja Slováci. Lezci, medzi ktorými bol aj Dušan Myslivec z Nitry. Zdolali horu, ktorá pred pár rokmi otočila hokejistu Zdena Cháru.

NITRA. Africká hora Kilimandžáro je plná paradoxov. Výstupom na ňu prechádzajú lezci cez päť vegetačných pásiem. Na úpätí je džungľa, na vrchole kráľovstvo ľadu.

Kým pred pár desiatkami rokov trval výstup týždne, dnes, keď ľadu masívne ubudlo, sa ku kráteru sopky lezie aj menej ako týždeň.

Na najvyšší vrch čierneho kontinentu sa dá vyliezť bez horolezeckého vybavenia, preto na prvý pohľad pôsobí výstup veľmi ľahko.

Po cestičkách Kilimandžára si to ročne trielia tisícky ľudí. Sú to však tiež tisícky, ktoré hora niekde na pol ceste otáča a posiela naspäť do údolia.

Fyzická kondička, vyšportované telo a navyknutie na tvrdý tréning tu nemusí znamenať vôbec nič.

Dôkazom je hokejista Zdeno Chára. Robustný chlap plný sily a energie výstup vzdal. Skromne priznal, že na najvyšší vrch Afriky nemal.

Hokejista pred pár rokmi vyskúšal nepríjemné stúpanie po Rongai Route, pri ktorom zistil, že je so silami na dne. Nechutilo mu jesť, cítil sa vyčerpaný, v riedkom vzduchu lapal po dychu.

Prejavili sa uňho viaceré príznaky výškovej choroby, pri ktorých zdravý rozum velí otočiť sa a začať zostupovanie.

Z Kilimandžára skúšajú spraviť masovku

Strecha Afriky sa stala hitom pre mnohých turistov. Spropagovalo ju napríklad deväť britských celebrít, ktoré sa v rámci charity pokúsili na horu hromadne vystúpiť.

To spôsobilo, že viaceré cestovky si Kilimandžáro napíšu do programu svojich zájazdov.

Čo ale nenapíšu, je upozornenie naivným turistom, že cesta na vrchol sopky nie je len obyčajný fakultatívny výlet. Kto podcení aklimatizáciu, tvrdo na to doplatí.

Sklamaní turisti sa potom na pol ceste čudujú, prečo nevyšli. A cestovky zväčša len myknú plecami a svojim klientom pripomenú, že asi podcenili kondičku a zdravotný stav.

Podľa štatistík sa každý rok pokúša o zdolanie africkej hory 15-tisíc ľudí. Na najvyšší vrchol vo výške 5 895 metrov sa dostane menej ako polovica z nich.

Medzi tu menšiu polovicu šťastnejších sa nedávno zaradili aj traja Slováci – Peter Gajdoš z Novej Bane, Dušan Myslivec z Nitry a nitriansky ortopéd Jozef Pintér.

Trojica však na rozdiel od mnohých hurá turistov bola na výstup pripravená. Lezenie nie je novým koníčkom ani pre jedného člena slovenskej expedície.

Coca-Cola cesta

Problémy pri lezení robí nadmorská výška, no technicky nepatrí Kilimandžáro k náročným výstupom.

Má päť trás, jednu z nich nazvali veľmi ľudovo – Coca-Cola Route. „Asi preto, že tam môže ísť naozaj ktokoľvek, aj ten, kto je vypasený z fast foodov,“ pousmeje sa nad veľavravným názvom trasy Dušan Myslivec.

Trojica Slovákov si vybrala náročnejšiu, osemdesiatkilometrovú trasu Machame Route. Tá patrí k najkrajším.

O komercializácii celého výstupu na strechu Afriky nesvedčí len Coca-Cola v názve jednej z trás, ale aj tábory, ktoré sú vybudované v nižších nadmorských výškach.

Miestni v nich postavili chatky, dokonca celé dvestomiestne hotely. Skúsení lezci ale varujú, že výstup na Kilimandžáro by nemal byť len takým obyčajným výletom.

„Pokiaľ je cestovka seriózna a aj vy to beriete vážne, tak nikdy nejdete rovno na Kilimandžáro. Je tam Mount Kenya, ktorá má výšku asi 4000 metrov, najskôr idete tam, dáte sa dokopy, zvyknete si na výškové podmienky. Potom je väčší predpoklad, že na Kilimandžáro s vrcholom vo výške 5 895 metrov vyjdete,“ hovorí Dušan Myslivec.

Deväť pomocníkov na troch lezcov

Skupinka Slovákov služby cestovky nakoniec ani nevyužila, ubytovanie si našli sami. So sestrou majiteľa hotela vybavovali všetky potrebné papierovačky. A aj keď do Afriky išli sami, počas výstupu sami rozhodne neboli.

So skupinou troch Slovákov sa po sopke štverala suita deviatich Afričanov, ktorých si museli zaplatiť. Ako je to možné?

„Je tam obrovská nezamestnanosť, presahuje 40 %. Výstup by sme možno zvládli sami, maximálne tak s jedným sprievodcom, pretože z máp sa dá ľahko vysomáriť. Oni si však vyžadujú, aby si ľudia brali nosičov, kuchárov, pomocníka kuchára. S nami išlo dokopy deväť ľudí, ktorých nám zabezpečila miestna agentúra. Dozvedeli sme sa, že agentúra im nevypláca nič, takže sme museli každej osobe sprievodu zaplatiť ešte desať dolárov na deň. Ak im človek nechce dať nič a zdôvodní to tým, že už za nich zaplatil agentúre, stáva sa, že ho títo pomocníci potom okradnú, preto sme radšej zaplatili znova. Je to systém, ktorý sa nedá nabúrať ani obísť, inak nedostanete povolenie na výstup,“ opísal 'fungovanie' systému Dušan Myslivec.

Deväťčlenný sprievod sa s expedíciou dostal až do tábora Marango vo výške 4 600 metrov nad morom. Nikto z miestnych nemal s takou výškou problémy, ich telá sú úplne aklimatizované.

S certifikátmi o výstupe.

Šnúra svetiel pod vrcholom

Trojica Slovákov postupovala po Machame Route. Táto osemdesiatkilometrová trasa je najnáročnejšia spomedzi piatich, ktorými sa dá dostať na vrchol Kilimandžára.

Slovenský tím sa celkom bavil na tom, ako etapy medzi jednotlivými tábormi zdoláva za polovičný čas. Zväčša musel čakať na svoj sprievod – na iných kopcoch to býva presne opačne, rýchlejšie sú hore domáci nosiči zvyknutí na podmienky.

Na samotný útok na vrchol už však boli sami. Ak sa to tak dá povedať. V poslednom výškovom tábore prespávalo asi tristo ľudí, lezcov so sprievodmi. Podľa pravidiel o siedmej večer zaľahli, v tábore muselo byť ticho. Hodinu pred polnocou začal hurhaj, expedície sa chystali na poslednú fázu.

„Chceli sme ísť v teniskách, ale nedovolili nám to. Ono to naozaj zo začiatku vyzerá ako normálna turistika. Na samotný útok a zdolanie posledných 1 300 výškových metrov sa ale vyráža o polnoci. Aj sme si mysleli, že pôjdeme len v tenkých gaťkách a mikine, ale keď sme vychádzali, vonku bolo mínus dvanásť a fúkal silný vietor,“ hovorí Dušan Myslivec.

Na ľahké oblečenie tak rýchlo zabudli. Vyrážať neskôr nemalo zmysel, teplota cez deň vyskočila, bola v kopcoch aj na pocitových 25 stupňov a taká teplota by stúpanie po strmom svahu veľmi sťažovala.

Slováci vyrážali z posledného tábora medzi poslednými. Pred sebou videli šnúru svetiel – to boli čelovky tých, čo vyrazili skôr. Po chvíli začali iné expedície predbiehať. Narazili aj na tých, ktorí podopieraní kamarátmi schádzali sklamaní dole – na poslednom úseku ich zradilo telo.

Vďaka dobrej príprave a nepodceneniu síl si po pár hodinách mohli Dušan Myslivec, Jozef Pintér a Peter Gajdoš vychutnávať výhľad z africkej strechy. Z kopca, ktorý radia medzi seven summits, čiže medzi najvyššie vrchy jednotlivých kontinentov.

FOTO: ARCHÍV DUŠANA MYSLIVCA