Spravodlivosť je podľa Fridricha Schillere len na javisku a v skutočnom živote víťazí pretvárka. Je to naozaj tak?
NITRA. Mozaiku komediálnych predstavení tohtoročnej sezóny v DAB doplnila minulý piatok hra Parazit – umenie preraziť. Minimalistická scéna dala vyniknúť skvelým výkonom nitrianskych hercov, ktorí brilantným spôsobom vystihli charaktery rovnako výborne vykreslených postáv.
Parazit v „bezčasí“
Režisérom hry bol Lukáš Brutovský, pre ktorého je táto inscenácia jeho prvou spoluprácou s nitrianskym divadlom. Ako nám povedal, má tendenciu vážiť si autorov, dokonca pátra v origináloch diel, aby sa čo najviac priblížil k pôvodnej verzii, keďže v prekladoch sa vždy čosi stratí.
„V tomto prípade som komédiu Fridricha Schillera preložil sám. Hra je vlastne Schillerovou adaptáciou hry takmer zabudnutého francúzskeho komédiografa Louisa Beno Picarda. Aj vzhľadom na francúzsky originál som sa snažil urobiť čo najvernejší preklad – hoci v súčasnom jazyku, ale bez akýchkoľvek zásahov z vonku,“ skonštatoval Brutovský.
Hru sa režisér rozhodol inscenovať v mierne abstrahovanom divadelnom priestore bez násilných vonkajších aktualizácií. Parazit je podľa neho aktuálny vnútorne – je to charakterová komédia, ktorá skúma vzostup a pád jedného elegantného kariéristu.
„Popisuje jeho boj o funkcie a boj jeho spolupracovníkov s ním, čo je neustále aktuálna téma - rovnako ako kariérne stratégie, ktorými postavy v hre prechádzajú,“ pokračuje režisér. „Vnútorná aktuálnosť hry je natoľko zjavná, že ju nebolo potrebné nejako zosúčasňovať, ale zároveň ani inscenovať ako historický relikt. Rozhodli sme sa preto pre akési „bezčasie“ - síce v súčasných kostýmoch, ale v scéne, ktorá hru do žiadneho obdobia nezasadzuje. To znamená, že nerobíme nijaké alúzie na slovenský ani akýkoľvek iný politický systém. Nepracujeme s historickým detailom, robíme skrátka v čistom divadelnom priestore a priznávame, že hra je predovšetkým divadelnou komédiou a štúdiou jednotlivých charakterov, nie nejakým „zeitstückom“ – dobovou narážkou brechtovského typu.“
Happyend s dávkou irónie
Ako režisérom so smiechom podotkol, hra v prvom rade zaujme všetkých zamestnaných ľudí, keďže popisuje pomery na pracovisku, cesty k moci a k funkciám. „Síce sa odohráva na bližšie nešpecifikovanom ministerstve, teda má istý politický odtienok, no rovnako dobre by sa mohla odohrávať povedzme v menšej firme alebo v divadle. Skrátka v prostredí, kde robiť kariéru môže znamenať aj sériu intríg, podrazov, machinácií a manipulácií s pravdou. Z tohto hľadiska je inscenácia určená širokému diváckemu spektru, pretože si myslím, že situácie, ktoré popisuje, každý vo väčšej či menšej miere pozná zo svojho vlastného prostredia alebo ich minimálne niekedy v živote zažil,“ zdôvodnil režisér.
Happyend hry tvorcovia ponechali. Ako Brutovský hovorí, pozitívnou vlastnosťou všetkých dobrých koncov je to, že majú v sebe istú dávku irónie. „Nemecký filozof Arthur Schopenhauer vravel, že v happyende treba nechať spadnúť oponu v tom správnom okamihu, aby sme tušili, že to, čo nasleduje za ňou, nemusí byť až také ružové. Myslím si – a Schiller to sám v texte hovorí v dvoch pripísaných vetách, ktoré sú jeho asi najmarkantnejším zásahom do francúzskeho originálu – že spravodlivosť je len na javisku a v skutočnom živote víťazí pretvárka,“ konštatuje režisér.
„Práve tá naivita, ktorú happyend v sebe obsahuje, je už podľa mňa takým ironickým samokomentárom, takže to netreba žiadnym spôsobom znásilňovať alebo pridávať niečo iné.“
Javisko takmer holé
Hra sa odohráva na scéne 7 x 7 metrov. Lesklá zrkadlová podlaha nie je podľa režiséra pokusom o žiadnu metaforu, skôr ide o sociálne zatriedenie priestoru ako lukratívneho a luxusne zriadeného miesta. „Inak je javisko takmer holé, nie sú tu žiadne realistické detaily, lebo do centra pozornosti chceme postaviť herca a text. Na scéne sa nachádza už len koncertné krídlo a stolička, pretože hudba v hre tiež zohráva istú úlohu.“
FOTKY: ONDREJ SYNAK
