Sobáš v Indii je vopred určený. Mladí proti zaužívanému systému nerebelujú, hodnota rodiny je najrešpektovanejšia.
ŠAĽA. Pred pokračovaním v magisterskom štúdiu sa Šalianka Katka Kostyálová rozhodla pre rok dobrodružstva. Išla do druhej najľudnatejšej krajiny na svete, Indie, kde sa stretla s nútenou detskou prácou. V Kolumbii zase učila angličtinu deti, ktoré ešte neovládali ani svoju materinskú reč.
Chlapci pásli kozy
Do Indie vycestovala Katka na konci januára. Pracovala na rozvojovom projekte, ktorý bol zameraný na podvyživené deti. Bývala v štáte Karnataka, v najchudobnejšom, najzaostalejšom a najnevzdelanejšom regióne Rajchur district.
Dedinka Jagir Pannur mala približne 4,5-tisíc obyvateľov, no pre pár prašných ulíc a chalúpok z dreva a blata pôsobila podľa Katky veľmi malo. Príjazdovú cestu do dedinky „uprostred ničoho“ lemovali polmetrové kopy smetí, medzi ktoré si mohli domáci „uľaviť“. Starší a deti to podľa nej majú sociálne odobrené v danom regióne hocikde, ľudia v produktívnom veku „za kríčkom“.
Základná škola v Jagir Pannure existovala iba 7 rokov. „Gramotnosť Indie je približne 65 %, v mojej dedinke bola približne 5 %. Nevedeli, čo je to Európa, mysleli si, že na celom svete existujú dve krajiny, India a Amerika. Pre túto kultúrnu a tiež aj jazykovú bariéru som sa k nim nevedela dostatočne priblížiť,“ spomína Katka aj na to, že veľakrát stretávala troj- až štvorročných chlapcov, ako pásli kozy alebo ovce, dievčatká v podobnom veku sa zase starali o mladších súrodencov.
Povinná školská dochádzka nebola dodržiavaná ani kontrolovaná. „Keď sme vážili 3,5-ročné dievčatko, malo 10 kíl a na rukách 3,5-kilového bračeka.“
Veľmi záslužnú prácu v regióne robia podľa Katky jezuiti. Za neďalekým mestom Manvi Taluk postavili v roku 2004 obrovskú školu, v ktorej študuje viac ako 1200 detí práve z kasty Dalit, čo znamená nedotknuteľní. Je to najnižšia a opovrhovaná kasta v indickom kastovom systéme.
Školenia o hygiene a strave
Stáž v Indii si Katka vybavila cez Vysokú školu sv. Alžbety, ktorá s touto misiou spolupracuje. Spolu s kamarátkou Jankou chodili po dedinkách, v 45-stupňových horúčavách vážili a merali všetky deti podľa oficiálneho indexu. Nie vždy sa to podarilo, niektorí starostovia ich vyhadzovali už po príchode, pretože si mysleli, že dievčatá idú miestnych hinduistov evanjelizovať. Nepomohli ani vysvetľovania tlmočníka.
„Skoro všetky deti boli podvyživené, ale do nášho programu sme zaradili tie, ktoré boli až extrémne a mali byť na infúziách v nemocnici. Potom sme ich pravidelne navštevovali, sledovali ich stav a dávali nutričné balíčky,“ vraví Katka. Podvýživa vyplývala z jednostrannosti stravy, jedálniček miestnych obsahoval iba ryžu, čili papričky a šošovicu, voda bola takmer ako destilovaná. „Pre nedostatočný prísun živín a vitamínov detičky nerástli, mamička s dieťaťom na rukách mala 38 kíl.“
Domácich preto tiež dievčatá poučovali o pestrosti stravy, ale aj dodržiavaní hygieny, školili ich aj o materstve a zodpovednosti, raz za mesiac organizovali stretnutie s fy-zioterapeutom, ktorý učil rodičov postihnutých detí, ako s nimi cvičiť.
„To, čo sme sa im snažili vštepiť, si moc neosvojili, verím ale, že takáto misia má význam. Mne trvalo takmer mesiac, kým som sa vysporiadala so zmyslom svojej práce a s tým, že to netreba porovnávať s európskym pracovným tempom a s európskou efektivitou. Čo u nás vybavíte za hodinu, trvalo v tej oblasti celý deň.“
Janka a Katka (vpravo) v Indii.
Mladí nerandia
Prvého kamaráta, s ktorým mohla Katka plynule konverzovať po anglicky, si našla až po dvoch mesiacoch. Pre 24-ročného študenta medicíny bola Šalianka prvým dievčaťom, s ktorým bol na večeri a mohol sa rozprávať. „Aj to len preto, lebo ja som pre neho nepripadala do úvahy ako cudzinka a jeho rodina to brala skôr ako česť, že sa chodí s niekým rozprávať po anglicky.“
Randenie medzi mladými totiž nie je povolené, sobáš je vopred dohodnutý. Mladí proti zaužívanému systému nerebelujú, hodnota rodiny je najrešpektovanejšia. Dievča vydajú už väčšinou v 15 rokoch, po pôrode môže ostať s dieťaťom pol roka až rok doma, potom ide opäť pracovať na pole a o deti sa stará svokra. Keď sa stane ona starou mamou, cyklus sa opakuje.
Ženy pracovali na bavlníkových a ryžových poliach. Tie boli zaliate vodou, po sezóne mali ženy preto úplne rozmočené nohy. „Vyzerali ale ako kráľovné, mali farebné sárí, kvety vo vlasoch, náušnice. Muži nerobili nič, celé dni sedeli na múriku a žuli nejaké zelené listy, ktoré im robili červené sliny.“
Šťastná krajina
Kolumbia bola pre Slovenku, naopak, krajinou, do ktorej okamžite zapadla. V Barranquille, vo štvrtom najväčšom meste Kolumbie, bola cudzinka pre domácich zaujímavá. Bola pre nich niekto, koho musí každý poznať a pozvať domov na obed či narodeninovú oslavu. „Veľmi dobre som sa tam cítila, rýchlo som sa adaptovala a našla okruh ľudí, s ktorými som trávila čas. Neskôr som sa niekde dočítala, a to ma vôbec neprekvapilo, že Kolumbia je podľa indexu šťastia druhou najšťastnejšou krajinou sveta po Venezuele,“ hovorí s úsmevom Katka.
V Kolumbii pracovala ako učiteľka angličtiny v súkromnej materskej škole. Túto profesiu si už vyskúšala počas štúdia na Univerzite Komenského, kde študovala angličtinu - ruštinu. S tým, čo zažila v Kolumbii, sa to vraj nedá porovnať. „Deti od 6 rokov majú prijímačky do základných súkromných škôl, kedy už musia vedieť čítať, písať aj počítať. Škôlky sa preto snažia zlákať deti bohatých rodičov a pripraviť ich na tieto prijímačky, zarazilo ma, že až takým diktátorským spôsobom, lebo všetko bolo o príkazoch a zákazoch.“
Katkinými zverencami boli deti od jedného do piatich rokov. „Každé poobedie som si pripravovala veci na ďalší deň, ktoré som robila 10 minút, a potom som zase improvizovala, lebo deti chceli behať, a nie ma počúvať. Bolo to náročné, tak ako práca v Indii. Nikdy však nezabudnem na to, ako sme zvykli spávať na streche internátnej školy pod holým nebom, nad nami hviezdy a mesiac, ktorý neubúdal do céčka, ale smajlíka."
S Kolumbijskými kamarátmi. FOTO: Janka Kováčiková, Katka Kostyálová a Luiza Chrzanowská.
