Nohy ho však svrbeli, a tak si do dobrodružných krajín zacestoval cez uletenú knižku.
NITRA. Únos Slováka v Afganistane, čínsky kšeft s toxickým odpadom v Libérii, nevydarená poprava v Afrike riadená cez New York. A do toho tie najbizarnejšie postavy, aké si dokážeme predstaviť - extrémnou cirkvou pobláznená americká panna, ktorá ide upratovať desiatky rokov zabehnuté diktatúry v Afrike, slovenský novinár gniavený arogantným bratislavským šéfredaktorom, no nezlomený Talibancami či newyorský filantrop s mafiánskými praktikami.
Vzdialenosti takmer neexistujú, svet je veľká skazená dedina a nemožné nie je skoro nič, ani zblíženie ľudí, ktorých delia nielen kontinenty, ale aj civilizácie. Taký je uletený a chytľavý príbeh Smiech delfína, ktorý napísal Martin Rajec z Nitry. Autor žije v Amerike, no Slovákom je stále známy ako náš doteraz jediný vojnový reportér.
Z vojnových zón k rodinnému krbu
Smiech delfína, ktorý Martin označuje za dobrodružno-komediálny román s kriminálnou zápletkou, nie je jeho prvotinou. Tou bola kniha Po stopách konfliktov. Novinár v nej opísal vojnové besnenie a nepokoje v Iraku, Afganistane, Libérii, Abcházsku, Konžskej demokratickej republike, Sierra Leone a v Izraeli. Všetky tieto krajiny zažil Martin na vlastnej koži ako novinár alebo dokumentarista.
Drastické žánrové preorientovanie v druhej knihe je do oči bijúce, má však prozaický dôvod: kvôli rodine, ktorú si Martin založil v Amerike, je cestovaniu po nebezpečných vojnových zónach koniec.
„Keď sa mi narodila prvá dcéra Evelyn, sľúbil som manželke, že prestanem cestovať do nebezpečných krajín a zostanem doma 'na peci',“ hovorí novinár a spisovateľ. Pred narodením dcér sa Martinovi bežne stávalo, že väčšinu roka strávil na cestách. Jeho rekord mimo domu je sedem mesiacov. To skončilo a Martin sa vrhol na otcovské povinnosti. „Písanie mi pomáhalo vyrovnať sa so stereotypom a knižku som mal ako svoju terapiu.“
Martin Rajec je jediným slovenským vojnovým reportérom. Pri svojej žurnalistickej a dokumentaristickej práci precestoval značnú časť sveta. Žije v Kalifornii.
Fakt alebo fikcia? Tipnite si
Nikdy by však nebola vznikla, ak by Martin Rajec nenabral počas svojej intenzívnej novinárskej kariéry skúsenosti z početných ciest.
Dej knižky sa totiž odohráva v krajinách, ktoré Martin precestoval. Len samotný autor vie, koľko z tých najbizarnejších scén v tých najdivokejších častiach sveta sa skutočne mohlo stať a kde už zapracovala spisovateľská fantázia.
„Niektorí ľudia to čítali ako literatúru faktu,“ priznal so smiechom autor. To ani neprekvapí, v niektorých momentoch čitateľ naozaj váha, či sa opisovaná udalosť v tomto pobláznenom svete naozaj nemohla stať. „Ľudia by boli prekvapení, keby vedeli, ktoré veci sú v tej knihe pravdivé... Život je niekedy omnoho bláznivejší než ľudská fantázia,“ naznačil Martin Rajec.
Všetky miesta sám precestoval
Rozdiel medzi prvou a druhou knižkou známeho Nitrana nevníma len čitateľ. Cítil ju aj autor, keď svoj román písal. „Fikcia sa mi písala ľahšie, lebo som nemal žiadne obmedzenia. Jednoducho som popisoval film, ktorý sa mi odohrával v hlave. Naopak, v knihe Po stopách konfliktov som sa snažil presne popísať svoje zážitky. Musel som si pozrieť materiály, ktoré som vo vojnových zónach nakrútil, prejsť svoje materiály a články uverejnené v priebehu niekoľkých rokov. Keď som si niečím nebol stopercentne istý, tak som to vynechal.“
V Smiechu delfína sú postavy z celého sveta. Mnohé z nich v skutočnosti existujú a Martin ich na svojich cestách stretol. Napríklad Marek je človekom, do ktorého Martin vmiešal troch ľudí, ktorých pozná.
Autenticitu dielu dodávajú aj opisy jednotlivých miest, pretože v románe nie je miesto, ktoré by Martin Rajec v skutočnom živote nenavštívil.
V Libérii. Všetky krajiny, o ktorých Martin píše, aj navštívil.
Manželka knihu nečítala, po slovensky nevie
Ani teraz nie je Martin 'doma', jeho kozmopolitná nátura ho zaviala do Ameriky. Usadil sa v Kalifornii, kde naďalej pokračuje v novinárčine, hoci neporovnateľne pokojnejšej, ako keď robil vojnového reportéra. Popri tom trénuje plavecký oddiel.
S manželkou vychováva štvorročnú Evelyn a dvojročnú Sylviu. Budú si môcť dcérky a manželka niekedy Smiech delfína prečítať? „Knižku som písal v slovenčine, lebo to je môj rodný jazyk, manželka ju nečítala, no často sme sa o nej zhovárali. Dcérky hovoria po slovensky málo, lebo doma sa rozprávame po anglicky. Ani slová, ktoré sa u nás udomácnili, na Slovensku nevyužijú. Populárny je 'holotrt' a 'chceš po nose?',“ pousmial sa Martin. Nie je vylúčené, že z knižky vznikne aj anglická verzia. A nielen preto, aby si ju Evelyn so Sylviou mohli prečítať.
Bonmoty zo Smiechu delfína
■ OSN zákazom dovozu zbraní všetko iba komplikuje. Takto tu mier nikdy nebude.
■ Misionár Mike by s vyslaním do Afriky nikdy nesúhlasil. Libériu si však pomýlil s Lotyšskom, a keď zistil, že Monrovia neleží vo východnej Európe, bolo už neskoro.
■ Okamžite jej zhabal kreditku a ona ho prestala milovať.
■ Pred vchodom sa potácal opitý sused. Znamenie, že vláda aj tento mesiac vyplatila sociálku.
■ Do komunistickej strany vstúpil v októbri 1989.
■ Cirkev sebatrýznenie priamo neprikazovala, ale telo označovala za hriešne väzenie duše. Jeho mučenie tak logicky znamenalo prejav náboženskej oddanosti.
Tomáš Holúbek
