Kto čítal Luciine verše, zistil, že nie sú veľmi pozitívne, skôr naopak. Rovnako aj poviedky, tá o láske cez internet sa končí samovraždou.
NITRA. Mladá nitrianska spisovateľka Lucia Bizarretová má na svojom konte dve knihy - Izba s oceľovými roletami (2012) a Dva kríže na krku (2013). Okrem toho sa môže pochváliť aj publikačnou činnosťou v našich i zahraničných periodikách, jej básne napríklad vyšli v Česku i Poľsku.
Začala v Psom víne
Lucia práve skončila 4. ročník žurnalistiky na UKF. Nečudo, že si vybrala tento obor. Píše už od 16 rokov. Začínala piesňovými textami, ktoré uverejňovala na internete. V 17-18 rokoch z nich plynulo prešla k básňam.
„Písala som najprv klasické básne s viazaným veršom. Boli o živote, o láske, sklamaní. Neskôr som začala využívať zmiešaný verš a dnes už píšem výlučne voľným veršom,“ vraví 23-ročná autorka.
Luciine básne po prvýkrát vyšli v roku 2010 v českom časopise Psí víno, ktorý sa síce venuje súčasnej českej poézii, ale uverejňuje aj tvorbu slovenských autorov. S jej vekom sa postupne a prirodzene menili témy básní. Začala v nich rozoberať celospoločenské problémy s cieľom povedať nimi čitateľom svoj názor. „Napríklad báseň Martýrka je o žene, ktorú týra jej manžel. Ak si to aspoň jedna rovnako trpiaca žena prečíta, zamyslí sa nad mojimi slovami a nenechá sa už viac trápiť, moja báseň splnila svoj účel,“ myslí si poetka.
S Petrou založila duo
Piesňové texty Lucia uverejňovala na internete. Dnes sa jej už zdajú trochu naivné, ale určite mali niečo do seba. Raz Nitrianka dokonca dostala od istej českej kapely ponuku na ich zhudobnenie, ale odmietla. „Nechávala som si ich pre seba. Plánovala som ich zhudobniť sama. Nedávno sme so spolužiačkou Petrou Kováčovou založili duo a spievame moje básne,“ vraví Lucia.
„Našou prvou pesničkou bola moja báseň Odtienky, ktorú sme spoločne zhudobnili. Prvýkrát sme ju spievali na krste knižky Dva kríže na krku.“
Chce búrať predsudky
Vlani Lucia debutovala spomínanou zbierkou Izba s oceľovými roletami. Obsahuje 28 básní, ktorými chce autorka búrať predsudky – voči ľuďom inej sexuálnej orientácie, inej pleti, vierovyznania, iných názorov na život. „Na verejných čítačkách týchto básní som sa stretla s pozitívnymi reakciami publika. Vypredala som už skoro celý náklad, takže sa ľuďom zbierka asi páči,“ myslí si autorka.
Kniha Dva kríže na krku, ktorá vyšla tento rok, čitateľom ponúka 22 básní a dve krátke poviedky. „Jedna je o mužovi, ktorý sa prezlieka do ženských šiat, druhá je o žene, ktorá žije vo virtuálnom svete a toho skutočného akoby sa bála. Cez internet sa zamiluje do Turka, no láska nemá dlhé trvanie, jej život končí samovraždou,“ predstavuje Lucia svoju novinku.
„Vo svojej poézii i próze rada píšem o nevšedných veciach a zážitkoch. Všímam si detaily, ktoré bežní ľudia považujú za banality. Kto moje básne už čítal, zistil, že nie sú veľmi pozitívne, skôr naopak. Chcem nimi ľudí podnecovať k zamysleniu, k úvahám, nech to v nich vyvolá negatívne pocity, ale v reálnom živote nech radšej prežívajú všetko dobré a pekné.“
Ako malá Lucia rada čítala „indiánky“ Karla Maya či dobrodružné príbehy Julesa Verna. Dievčenské romány jej nič nehovorili, podobne ako dnes takzvané ženské romány. Autorka rada siahne aj po poézii – najmä od generácie beatnikov či undergroundových básnikov. Obdivuje aj tvorbu Jana Těsnohlídka či Kateřiny Bolechovej. „Veľmi rada sa vraciam ku knižke Pas de deux od Anny Sneginy. Bola to moja prvá básnická zbierka, ktorú som prečítala a hneď ma zaujala. Je môjmu srdcu nesmierne blízka, pretože navždy ostane prvou.“
Vydáva e-knihu
Vo virtuálnom svet dnes viac či menej žije väčšina z nás. Lucia píše o jeho nástrahách, ale v reálnom živote má rada blízky kontakt s ľuďmi. „Preto robím aj čítačky, hneď môžem vidieť spätnú väzbu od mojich čitateľov a priaznivcov. Pozerám, ako sa tvária, či počúvajú, prípadne zívajú,“ pousmiala sa autorka.
Aktuálne autorka pracuje na tretej knihe, ktorú vydá české vydavateľstvo len ako e-knihu. „Obálku mi zadarmo robí Češka Hana Křivánková, „zaplatím“ jej mojimi knihami. Ako povedala, majú pre ňu väčšiu cenu než peniaze,“ prezradila Lucia.
Nitrianka si myslí, že ako spisovateľka nemá na Slovensku šancu sa uživiť. Ibaže by písala knihy štýlu Evity Urbaníkovej či Táne Keleovej-Vasilkovej. „Knihy píšem pre radosť, a stále budem. Hoci študujem žurnalistiku, nie som si istá, či sa jej chcem vzhľadom na súčasný stav médií venovať. Do rádia či televízie zas nie som vhodný typ,“ zamýšľa sa. „Možno budem pokračovať v doktorandskom štúdiu a potom zostanem na škole učiť alebo sa zamestnám v nejakom vydavateľstve.“ JANA ČERNÁKOVÁ
