O rozvoj poľovníctva sa zaslúžili mnohí šľachtici

Majiteľ panstva v Mojmírovciach gróf Imrich Huňady na svoju poľovnícku vášeň doplatil životom. Zomrel v Afrike na otravu krvi, keď ho pri poľovačke zranil postrelený lev.

Majiteľ panstva v Mojmírovciach gróf Imrich Huňady na svoju poľovnícku vášeň doplatil životom. Zomrel v Afrike na otravu krvi, keď ho pri poľovačke zranil postrelený lev.

NITRA. Len nedávno vydal spisovateľ Imrich Točka reprezentatívnu publikáciu o nitrianskych zvonoch, a už sa opäť môže pochváliť ďalšou zaujímavou knihou. Tentoraz načrel do poľovníckej témy. Sám je poľovníkom už vyše polstoročia, kniha však nie je beletristickou zmesou jeho poľovníckych zážitkov a skúseností z revírov. Titul Nitrianske poľovníctvo sa zameriava najmä na históriu poľovníctva na území nášho okresu – od najstarších čias až po súčasnosť.

Od lovcov mamutov po súčasnosť

Profesor Imrich Točka knihu zostavoval asi dva roky, spolupracoval pritom s pracovníkmi Okresného poľovníckeho zväzu v Nitre. Informácie čerpal z kroník, poľovníckych archívov, archívu Nitrianskeho biskupstva aj z internetu. Kapitoly dopĺňajú medailérske pamiatky s poľovníckou tematikou a cenné fotografie. Okrem vlastných využil tiež dokumenty z rodinných archívov poľovníkov, z archívu Slovenského poľovníckeho zväzu, archívu Diecéznej knižnice, Ponitrianskeho múzea či súkromných zbierok.

„Hoci v nitrianskom regióne nie sú prvotriedne poľovnícke revíry Slovenska, tunajšie prírodné podmienky predsa len umožnili rozvoj poľovníctva,“ konštatuje Imrich Točka. „Kniha dokumentuje dejiny poľovníctva v našom okrese – od lovcov mamutov, cez Uhorsko až po súčasnosť, vývoj poľovníckej legislatívy aj vznik a pôsobenie poľovníckych organizácií.“

Najstaršie obdobie autor mapuje prostredníctvom vykopávok a nálezov primitívnych loveckých zbraní z nášho územia. V neskorších časoch Uhorského kráľovstva mali možnosť loviť divú zver len feudáli, poddaní pri poľovačkách robili iba pomocníkov. Neskôr v mestských chotároch poľovali aj mešťania Nitry. Už uhorskí králi vydávali zákony na ochranu zveri v dobe núdze a rozmnožovania.

„Kniha napríklad hovorí aj o sporoch v otázkach poľovníctva medzi mešťanmi - občanmi slobodného kráľovského mesta a nitrianskymi županmi, ktorými boli biskupi. Tí ich nútili robiť im honcov či dodávať na poľovačky povozy, takže sa mešťania sťažovali,“ prezrádza autor zaujímavosti. „Pozoruhodné je, že nedávno sa našla učebnica poľovníctva, ktorú vlastnil biskup Zachariáš Mošovský. Pôsobil v Nitre v 2. polovici 16. storočia.“

Židom zakázali poľovať

Kniha čitateľovi približuje aj výrazné osobnosti z radov miestnych šľachticov, ktorí sa na našom území na prelome 19. a 20. storočia venovali chovu zveri a významne sa pričnili o rozvoj poľovníctva. „Napríklad Karol Forgáč, majiteľ gýmešského panstva, ako prvý do strednej Európy zo ZOO vo Frankfurte nad Mohanom priviezol muflóny. Založil aj zvernicu na chov jelenej zveri, ktorej pozostatky v chotári Jelenca existujú dodnes,“ vymenúva spisovateľ a dodáva, že práve šľachtici sa zaslúžili o to, že sa vysoká zver rozšírila do revírov v oblasti Tribečského pohoria.

„Zvernicu na chov jeleňov a danielov mal aj Leopold Gyulai Edelsheim v Horných Lefantovciach. Chovu jelenej zveri sa venoval tiež Henrich Apponyi v Oponiciach, ku ktorému chodili poľovať aj indickí maharadžovia a príslušníci vysokej šľachty. Vo Veľkom Záluží založil bažantnicu Ján Esterházy, bažantov choval aj mojmírovský pán Imrich Huňady. Ten na svoju poľovnícku vášeň doplatil životom. Zomrel v Afrike na otravu krvi, keď ho pri poľovačke zranil postrelený lev.“

Rozvoj poľovníctva pokračoval aj ďalej, no nevyhol sa zásahom štátno-politických špičiek v tom-ktorom období. Počas vojnového Slovenského štátu poľovníkom židovského pôvodu zakázali vlastniť zbrane aj poľovať. Po februári 1948 a normalizácii v 70. rokoch odobrali poľovnícke lístky majetným statkárom či politicky nevyhovujúcim ľuďom.

„Za socializmu bol Slovenský poľovnícky zväz súčasťou Národného frontu. Ako poľovníci sme sa povinne museli zúčastňovať politických školení, pomáhali sme na poľnohospodárskych družstvách pri zbere úrody či lesníkom v hore. Museli sme tiež plniť predpísané dodávky diviny pre zásobovanie pracujúcich. Preto nás často nazývali aj ozbrojenými brigádnikmi,“ spomína Nitran.

Spolok v Nitre vznikol v roku 1927

Čitateľ v knihe nájde aj popis vývoja poľovníckych organizácií. Ako autor uvádza, po vzniku Československa sa sformoval Lovecký ochranný spolok pre Slovensko ako prvá celoštátna poľovnícka organizácia. Založil ho generál – armádny lekár Ján Červíček. Miestna organizácia tohto spolku vznikla v Nitre v roku 1927, neskôr sa pretransformovala do ďalších poľovníckych organizácií s rôznym pomenovaním.

V súčasnosti je našou najväčšou dobrovoľnou poľovníckou organizáciou Slovenský poľovnícky zväz. Na území okresu však pôsobia aj ďalšie poľovnícke organizácie a spolky. „Vrcholnou poľovníckou organizáciou na území Slovenska je momentálne Slovenská poľovnícka komora. Všetky subjekty, ktoré sa venujú poľovníctvu, musia byť zo zákona jej členmi.“

Je kríza v chove malej zveri

V knihe sa dočítate aj o revíroch v našom regióne, vývoji stavov lovnej zveri, tradícii kynológie a poľovníckeho strelectva. V okrese máme tri horské revíry, ostatné sú poľné a zmiešané, spolu je to 53 revírov, v ktorých hospodária poľovnícke združenia a poľovnícke spolky.

Podľa autora zhruba od medzivojnového obdobia a po vojne u nás výrazne stúpli stavy raticovej zveri, dodnes sú na veľmi dobrej úrovni. Približne od konca 70. rokov minulého storočia pretrváva kríza v chove malej zveri – bažantov, jarabíc a zajacov. „Spôsobili to zmeny v systéme poľnohospodárskej výroby. Prakticky sa zlikvidovala živočíšna výroba a s ňou sa rapídne znížilo pestovanie krmovín, ktoré majú dôležitú úlohu aj vo výžive zveri,“ zdôvodnil.

U raticovej zveri autor poukazuje na výborné trofeje z nášho regiónu. „Našou najväčšou hrdosťou je zv. Heraldov srnec s hodnotou 167,8 bodov CIC. V roku 1969 ho v revíri pod Žibricou v Štitároch ulovil Ľudovít Herald. Zatiaľ sme v okrese silnejšieho srnca nestrelili. U jelenej, diviačej ani inej zveri sme nezaznamenali hodnotnejšie kapitálne úlovky,“ konštatuje poľovník. Jeho najlepšou trofejou sú diviačie kly ocenené striebornou medailou a strieborný srnec.

„Pamätám si aj v poľovníctve dobré časy. V minulosti som intenzívne lovil najmä malú a srnčiu zver. Dnes už poľujem menej. Pôsobím v rôznych poľovníckych funkciách a venujem sa výchove mladých poľovníkov. A okrem toho rád píšem,“ dodal Imrich Točka.