BRANČ. Camino de Santiago je fenomén, ktorý ročne pritiahne do Španielska státisíce ľudí. Cesta sv. Jakuba ma niekoľko trás, všetky končia v honosnej katedrále v Santiago de Compostela, kde sú uložené pozostatky sv. Jakuba, jedného z dvanástich apoštolov.
Na to, aby púť oficiálne uznali, treba prejsť peši aspoň 100 kilometrov. Alebo šliapať do pedálov bicykla najmenej raz toľko. Emil Tóth z Branča sa na cestu vydal sám. Na svoje nohy si 'naložil' trasu dlhú 780 kilometrov. A odtiaľ šiel cez najzápadnejší bod Španielska Finesterra až po mesto Muxia, kde sa podľa legendy na kamennej lodi zjavila sv. Jakubovi Panna Mária, ďalších 120 kilometrov. Spolu prešiel vyše 900 kilometrov.
Mušľa na každom kroku
Pútnických ciest do Santiaga de Compostela je mnoho a nové stále vznikajú. Majú príznačné názvy, nájdeme medzi nimi madridskú, portugalskú či anglickú, ale aj cestu vlny. Žiadna z nich však nemá také skvelé označenie a infraštruktúru ako stará francúzska cesta.
To potvrdzuje aj 61-ročný Emil Tóth z Branča. Mušľu, ktorá je symbolom sv. Jakuba, videl na každom rohu. „Nedalo sa zablúdiť,“ usmeje sa muž, ktorý sa pred pár dňami vrátil z nezabudnuteľnej výpravy.
Na dlhú cestu sa vybral úplne sám. Odštartoval ju vo francúzskom meste St. Jean Pied de Port a pešo šliapal naprieč celým severným Španielskom až do Santiaga de Compostela.
Turisti z celého sveta, aj dievča z Nitry
A aj keď sa na dobrodružnú výpravu vydal sám, opustený rozhodne nebol. Každú chvíľu stretával turistov z celého sveta, ktorých Svätojakubská cesta láka ako magnet. Len starú francúzsku cestu prešlo vlani 400-tisíc pútnikov.
Emil na trase stretol ľudí z Južnej Afriky, Austrálie, Brazílie, Japonska, Kanady, Venezuely a – zo Slovenska. Hoci od nás natrafil iba na jediné dievča, náhoda chcela, že slečna Ivana bola práve z Nitry...
„Pútnikov som okamžite spoznal, každý mal na chrbte ruksak a mnohí sa pri chôdzi podopierali o palicu,“ hovorí pán Emil.
Španieli dotiahli francúzsku cestu ku katedrále takmer do dokonalosti. Len málokedy museli pútnici zísť na asfalt, 80 % trasy tvorili poľné a lesné chodníčky.
Hon za pečiatkami
Aby cestu uznali ako púť, je potrebné prejsť peši najmenej sto kilometrov. To znamená, že na každú trasu cesty sv. Jakuba sa dá napojiť prakticky kdekoľvek a je na každom človeku, koľko si toho na seba naloží.
Po ceste zbierate svojrázne pečiatky z ubytovní, ktoré pozdĺž trasy vyrástli hlavne kvôli pútnikom. Po skončení cesty vám v cieli trasy vystavia certifikát o absolvovaní jednej z najpopulárnejších pútnických ciest na svete.
Karta, do ktorej sa potvrdenia vydávajú, platí zároveň ako vstupenka do pomerne lacných ubytovní. Nocľah v nich stojí od 5 do 10 eur. Kto chce, môže si v nich aj variť, čím značne ušetrí na strave.
„Izby v ubytovniach sú rôzne, boli také, kde bolo osem ľudí, ale aj také, kde nás bolo sto. Všetko je však čisté, hygienické štandardy sú na dobrej úrovni. Treba však mať svoj spacák,“ povedal Emil Tóth.
Emil Tóth s certifikátom o absolvovaní púte.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Púť aj šport
Keďže jeho cesta začínala uprostred mája, počítal s tým, že niektoré noci v Španielsku prespí pod holým nebom. V plánovaní sa však sekol, pretože počas púte narazil na atypické španielske počasie – bolo chladno a najmenej týždeň z mesačného putovania pršalo.
Podľa Emila nie sú za púťou vždy len náboženské dôvody. „Ľudia cestu absolvujú z rôznych pohnútok, niekto z náboženských, iní si chcú tak ako ja prevetrať hlavu a usporiadať si myšlienky. A sú aj takí, ktorí to berú ako šport,“ usmieva sa cestou zmorený muž.
K základnej výbave patria okrem spacáku náplasti na otlaky a rôzne mastičky a krémiky na všetky možné zdravotné problémy spojené s dlhou a neprerušovanou chôdzou. Emil prešiel denne v priemere viac ako dvadsať kilometrov. Raz ho bolela jedná časť nohy, potom ďalšia, potom obidve naraz. „Počas celej cesty ale vládla družná a prajná atmosféra, ľudia si požičiavali oblečenie aj veci na ošetrenie boľavých nôh. Mne napríklad takto pomohli Austrálčania,“ spomína si na atmosféru počas putovania Španielskom.
Štyri hodiny bez slova od dojatia
A hoci kríza bola (a nie jedna), Emil sa nevzdal, pretože odstúpenie uprostred trasy by považoval za porážku.
Keď nakoniec po takmer 800 kilometrovej chôdzi dorazil ku katedrále, nezmohol sa na slovo. „Od dojatia som skoro štyri hodiny nebol schopný zavolať domov alebo poslať SMS, že už som v cieli. Omša, ktorá v Santiagu býva každý deň o dvanástej, bola pre mňa nádherným zážitkom. Nielen ona, ale aj celá cesta mi dala veľmi veľa, hlavne také posolstvo či myšlienku, že problémy v živote sa nedajú riešiť tak, že zlo sa opláca zlom.“
Svätojakubská cesta zanechala na Emila taký hlboký dojem, že už teraz, keď ešte stále cíti bolesť v nohách, uvažuje o zopakovaní púte. Budúci rok však do chrámu s pozostatkami sv. Jakuba chce dostať z Lisabonu. A ako inak – po svojich.
Cesta v číslach
■ celý pobyt v zahraničí trval 38 dní
■ Emil šliapal po španielskych cestách 34 dní
■ za ten čas prešiel po vlastných 900 kilometrov
■ najmenej prešiel 17 kilometrov za deň, najviac 40
■ vybral sa starou francúzskou trasou, po ktorej vlani prešlo 400-tisíc turistov z celého sveta
■ niesol so sebou 13-kilový batoh
■ zastavil sa v 20 kostoloch a katedrálach
■ celá cesta ho vyšla na 1 600 eur
■ od 5 do 10 eur stál nocľah v ubytovniach pozdĺž trasy
Tomáš Holúbek
