Jedinečné úspechy Nitry majú štyridsať rokov

Zlatá éra začala v rokoch 1970 až 1971, kedy položili Nitrania základný kameň úspešnej éry vo forme postupu do I. československej ligy. Práve v tej dobe prišiel do Nitry Albert Panák, dovtedy pôsobiaci vo futbale v Partizánskom a na štyri roky bol jeho život neoddeliteľne spätý s nitrianskym futbalom. „Keď som prišiel do Nitry, zavolali mi z futbalového výboru AC Nitra, že keď som futbal kedysi hrával s Mišom Pucherom, robil som predsedu futbalu v Partizánskom, či by som nerobil aj futbal v Nitre. To bolo v roku 1970. Vtedy to bola ešte dobrovoľná funkcia, nič sa za to neplatilo,“ s nostalgiou spomína bývalý predseda futbalového klubu Albert Panák, s ktorého príchodom začali aj zlaté časy futbalu pod Zoborom.

Skromné podmienky

Zverenci vtedajšieho trénera Michala Puchera po postupe z druhej celoštátnej ligy do najvyššej súťaže vyhrali v roku 1972 Interpohár. Pozoruhodné je, že v skupine s Innsbruckom, Kodaňou a Göteborgom v šiestich dueloch ani raz neprehrali a ako jediný tím v celej súťaži bez straty bodu svoju skupinu vyhrali. O rok sa im úspech pod vedením toho istého trénera a s tým istým mužstvom podarilo zopakovať, keď jediné body stratili Nitrania na domácom trávniku s nemeckým Braunschwei- gom. „Postup do najvyššej súťaže, o rok víťazstvo v Interpohári, ktoré sme o ďalší rok zopakovali. To boli výsledky, aké Nitra nikdy predtým a ani nikdy potom nedosiahla,“ hrdo konštatuje Panák.

Toto obdobie prinieslo rozkvet futbalu nielen po hernej stránke. Nitrianski futbalisti dokázali svoje umenie v podmienkach, ktoré už aj v tých časoch vyvolávali úsmev na tvári dokonca aj na dedinách. „Kabíny boli vtedy oproti súčasnej tribúne, pod dnešným detským kútikom. Boli to dve malé miestnosti, medzi nimi bola chodba, to bolo všetko. V kabínach boli iba nejaké lavice, na stene pribitá doska s klincami slúžiacimi ako vešiaky. Také primitívne vybavenie nemali ani na dedinách,“ spomína na bojové podmienky Albert Panák. „Okolo ihriska bola vtedy ešte atletická dráha a za ňou akési násypy. Neexistovala žiadna tribúna, žiadne lavičky či miesta na sedenie. Viete si predstaviť, ako sa tam ľudia tlačili, keď napríklad na Slovan prišlo desaťtisíc ľudí? Alebo osemtisíc na Spartu? A dnes je to sotva desatina,“ pokračoval.

Vo vode po kolená

V tomto smere bol zlomovým rok 1973. Nitra nastúpila doma proti Innsbrucku. Zaujímavý zápas priniesol okrem dobrého futbalu v závere polčasu aj neskutočnú prietrž mračien. „Kabíny boli pod úrovňou ihriska a keď sme prišli na prestávku, mali sme v nich vodu po kolená,“ spomína Panák na moment, ktorý bol na začiatku nového štadióna v Nitre. „Súper potom ani nechcel nastúpiť na druhý polčas. Našťastie, za Innsbruck v tej dobe hral môj kamarát z rodnej obce Jožko Obert. Aj s jeho prispením sa nám ostatných hráčov podarilo presvedčiť, aby hrali ďalej. Dali sme im trenky, dresy, štucne, dokonca aj kopačky a nakoniec sme vyhrali 4:1,“ vracia sa do minulosti Albert Panák.

Predseda klubu sa na základe týchto udalostí rozhodol vypracovať materiál, ktorý dostali všetci dôležití činovníci, dokonca aj vtedajší predseda vlády Peter Colotka. Sprvu to nevyzeralo veľmi nádejne, na nový štadión neboli financie. Nakoniec sa však predsa len našlo riešenie, aj financie a výstavba štadióna za osem miliónov korún sa mohla začať. Projektové práce boli hotové v roku 1973, teda presne pred 40 rokmi, so samotnou výstavbou sa začalo o rok neskôr.

Spolupatričnosť musí byť

Spomínaný materiál však neriešil iba situáciu okolo nevyhovujúceho materiálneho prostredia nitrianskeho futbalu. Veľká časť bola venovaná aj mládeži. V skratke, nakoniec sa podarilo do škôl presadiť učiteľov a profesorov s telovýchovnou aprobáciou a tak sa v Nitre začal rozvíjať aj mládežnícky futbal.

„Podarilo sa nám v tej dobe vytvoriť skvelú partiu. Tajomstvom bola skromnosť a oduševnenosť, hráčom sme jednoducho vštepili, že sú „Nitrančania“ a hrajú za Nitru. Chcelo to však čas. Vybudovať medzi hráčmi dôveru a úctu sa nedá len tak, navyše hráčov musí aj niekto viesť. Dnes sa tieto veci rodia v tom zhone iba ťažko. Mužstvá sa menia zo sezóny na sezónu, tréneri ešte častejšie. Sledujem aj súčasné výsledky Nitry a bolí ma to. Ak sa nebudú pri hráčoch pestovať medziľudské vzťahy, aby cítili určitú spolupatričnosť s mestom, výsledky tu nikdy nebudeme mať,“ uzavrel bývalý predseda nitrianskeho futbalu Albert Panák, ktorý 4. septembra oslávi jubileum 85 rokov.

V Stredoeurópskom pohári striebro

Absolútne najväčšie úspechy nitrianskeho futbalu sa datujú do rokov 1961 a 1962. Nitra postúpila do celoštátnej prvej ligy v roku 1959. Tretia sezóna priniesla najlepšie umiestnenie v histórii - druhé miesto za Duklou Praha (1961/62). Zostava v tomto ročníku bola vyberaná z tohto kádra: Padúch, Kubačka - Ištók, Staník, Dobai, Oslica, Putera, Halás, Černák, Navrátil, Koník, Borovský, Pucher, Hrnčár, Bachratý, Gyurek, Benedik, Barát, Fojtík, Kisý, Dinga, Čmarada, Nagy, Kopecký.

V lete 1961 Slovan Nitra vynikajúco reprezentoval Československo v Stredoeurópskom pohári. Nitra vyhrala skupinu, kde za ňou skončili FC Turín, SVS Linz a ČH Bratislava. V semifinále vyradila Udinese po výhre 4:3 doma a remíze 2:2 vonku. Finále s Bolognou sa tiež hralo dvojkolovo. Doma Nitra remizovala 2:2, vonku prehrala 0:3, hoci jej kvalitnú hru chválila aj talianska tlač. (Zdroj: Galgánek, Hübsch: Sedemdesiat rokov nitrianskeho futbalu, 1979)

Spomienky na futbalovú slávu pred štyridsiatimi rokmi. Mužstvo AC Nitra v roku 1971 pod vedením trénera Michala Puchera postúpilo do federálnej ligy. O rok neskôr Nitra vyhrala skupinu Interpohára a to isté zopakovala v roku 1973. V sezóne 1970/71 vybojoval postup tento káder: V. Szabo, M. Medveď, J. Zekucia, D. Ižold, J. Porubský, F. Švec, F. Halás, S. Dominka, F. Rapan, I. Horn, F. Štarke, J. Balogh, L. Michálek, V. Ternény, D. Šrámek, I. Pozdech, J. Mikulášik, B. Kučerka. FOTO: ARCHÍV