Lekár mu nechcel veriť, že na kontrolu do nemocnice prišiel sám a na vozíku. Musel sa na ňom predviesť priamo v ordinácii.
NITRA. Život sa s človekom nemazná. Vie o to svoje aj pán Jozef Garaj z Nitry, ktorý práve včera oslávil svoje 68. narodeniny. Napriek tomu, že má ochrnutú pravú ruku a pohybuje sa na špeciálnom invalidnom vozíku, pozerá sa do budúcnosti s optimizmom a nádejou, nestráca humor a chuť do života.
Nechcel nečinne sedieť
Pán Garaj si vlastnou vôľou a silami urobil svoj život plnohodnotnejším a radostnejším. A to doslova – vymyslel si, navrhol, nakreslil a vlastnoručne urobil špeciálny vozík, na ktorom dnes chodí do mesta, len tak na vychádzku, s kamarátmi na pivo povyzvedať, čo je nové, jednoducho tam, kam má chuť ísť a kam sa, samozrejme, na svojom mobilnom prostriedku dostane.
Keď Jozef Garaj v roku 1999 dostal porážku, ochrnul na celú pravú stranu tela, stratil aj reč. Starala sa o neho nebohá manželka a dcéra s rodinou, s ktorou spolu býva. Väčšinou bol doma, alebo sedával na plastovej bielej stoličke pred panelákom a pozoroval život okolo seba.
Reč sa mu s pomocou logopéda postupne vrátila, sila do končatín však nie. Nerezignoval, začal rozmýšľať, čo podniknúť. „Potreboval som pohyb, nie len tak sedieť a pozerať sa. Invalidný vozík som nemal, vraj by mi bol na nič, keď som ho nemohol ovládať oboma rukami. Dostal som ho až v roku 2007, kedy som spadol a dolámal som si bedrový kĺb,“ hovorí pán Garaj, prechádzajúc popri pieskovisku za panelákom na Dlhej ulici.
Spolu s ním bol vonku aj jeho sused - 63-ročný Jozef Drobec. „V jednom vchode bývame už 39 rokov, sme dobrí susedia a kamaráti. Stretávame sa tu pred domom na lavičkách, chodíme spolu aj na pivo,“ hovorí pán Drobec, inak dlhoročný javiskový majster v Divadle Andreja Bagara. „Obdivujem Jozefovu silnú vôľu a chuť niečo vymýšľať, robiť, nenudiť sa a nenadávať na život.“
Vymýšľa zlepšenia
Nad nápadom, ako klasický invalidný vozík vylepšiť, rozmýšľal pán Garaj asi rok, dokončil ho vlani v lete. „Dlho som nad tým sedel, špekuloval, kreslil. Nakoniec som ho vymyslel takto,“ ukazuje na vozík vybavený jeho patentmi. Obdivuhodné je, že si ho postupne zmontoval sám len s jednou rukou.
„Poskladal som ho zo všelijakých želiez, šróbov, čo som mal doma, v obchode s bicyklami som si kúpil pedále, ojnice, merač najazdených kilometrov aj zvonček. Na vozíku mám aj piate koleso, je dôležité pri schádzaní z chodníka po vysokom obrubníku. Pôvodnú brzdu som ešte doplnil druhou z bicykla, vzadu mám reflexné svetlo. Celý vozík riadim kormidlom na ľavej strane.“
Od vlaňajška na ňom pán Garaj prešiel neuveriteľných 260 km. „Chodím s ním nielen okolo paneláku, ale po celom meste, najmä po chodníkoch, menej po frekventovaných cestách. Bol som aj v obchodných centrách - kupujem si len to, čo ja potrebujem, ostatné do domácnosti nakúpi dcéra. Bol som dokonca aj v nemocnici. Na vlastnej koži som vyskúšal, čo a ako na ňom funguje. Aby som ho zdokonalil, stále vymýšľam nejaké zlepšenia. Plánujem do neho zamontovať rám z bicykla, kúpil som si aj lak, aby to po dokončení pekne vyzeralo. Doplním ho ešte predným reflexným svetlom, uvažujem aj nad nejakým tienidlom nad hlavu.“
Viac ako nové auto
Vozík je pre Jozefa Garaja nielen nevyhnutným prostriedkom dopravy. Pri točení pedálov zároveň precvičuje nohy, čo je pre neho veľmi dôležité. Takýto tréning mu schválil aj lekár. Doma intenzívne precvičuje aj pravú ruku – práve nedávno, keď sa o ňu ráno v posteli oprel, mal v nej zrazu príjemný pocit sily a pevnosti.
Ako naschvál pred dvoma mesiacmi pri schádzaní vozíkom z chodníka spadol a zlomil si chorú pravú ruku. Dostal sa z toho a do nemocnice na poslednú kontrolu došiel sám a na vozíku. Ošetrujúci lekár mu to nechcel veriť, tak sa aj s vozíkom musel predviesť priamo v ordinácii. Pochválil ho, vraj také niečo ešte nevidel. A jazdu na špeciálnom vozíku mu dokonca uznal aj ako vhodnú a dostačujúcu rehabilitáciu.
„Všetky zdravotné problémy sa však nedajú odstrániť. Po porážke sa mi poškodil aj zrak. Pravé oko sa neskôr zlepšilo, ale dvojité videnie mi zostalo. No dá sa s tým žiť, už to ani veľmi nevnímam,“ hovorí pán Garaj. „Moja radosť, že sa môžem takto pohybovať, je obrovská. Tento vozík pre mňa znamená viac ako pre niekoho nové auto.“ K narodeninám, ktoré pán Garaj oslávil 1. septembra, si, prirodzene, želal hlavne zdravie. A ešte silu a dobré nápady, aby svoj vozík mohol ďalej zdokonaľovať.
Má rád sudoku
Dôchodca, ktorý pred rokmi pracoval ako dopravný policajt, si dnes čas kráti aj sledovaním večerných správ či riešením sudoku. Keď v noci nemôže spať, ani nevie, ako mu pri lúštení ubiehajú hodiny...
„Niekedy som využíval aj nápovedu, dnes už nie. Keď ďalej neviem pokračovať, nechám to. Ale s mojím vozíkom to tak neskončí. Vylepšovať ho budem dovtedy, kým z neho znovu nevypadnem,“ so štipkou čierneho humoru dodal Jozef Garaj.
Pán Garaj na svojom vynovenom vozíku - vpredu točí pedálmi z bicykla, tesne pod nimi má piate koleso potrebné na bezpečné schádzanie z chodníkov.
Bez svojho vozíka si pán Garaj nevie život už ani predstaviť, znamená pre neho viac ako pre niekoho nové auto. FOTKY: (ČE)
