Na jubilejných 10. Kalvárskych olympijských hrách sa súťažilo v klasických disciplínach. Na plánované novinky ako bangidžamping z veže kostola, hod kliešťami, rogalo či streľbu z guľometu už nezostal čas.
NITRA. Duch detstva, hier, zábavy a športu zavládol na nitrianskej Kalvárii. Opäť po roku sa tu zišli starí Kalvárčania, aby si zaspomínali na krásne detstvo a mladosť. Konali sa tu jubilejné 10. obnovené Kalvárske olymijské hry (KOH).
V zápolení v rôznych tradičných i menej tradičných disciplínach sa stretli Caco, Dede, Šuďo, Saky, Tlčik či Kompótik - pod detskými prezývkami fungujú dodnes. Znovu sa z kopca niesol smiech a výkriky, radosť z pekného gólu či dobrej „šupy“ kameňom do plechovice bola detsky nefalšovaná.
Vo futbale ich rozdrvili
Úžasná atmosféra a dobrá nálada vládla na Kalvárii už od desiatej rána. Už tradične hry začal futbalový turnaj a súťaž o kráľa strelcov, na ktorých sa zišlo okolo 105 ľudí – hráčov aj divákov. „Tento rok sme dopadli hrozne, všetci naši slávni hráči nedošli, jeden mal to, druhý ono, tak sme boli pravdupovediac mužstvo Kalvária B. Stračári nás nabili 0:5, rozdrvili nás. No hanba je to strašná, ale vlani sme zas my vyhrali 5:1. Vypadol som aj zo súťaže o kráľa strelcov, ale čo už,“ hovorí Jozef Caco Mikloško, poslanec a bývalý diplomat, inak duša a jeden z hlavných organizátorov KOH. Aj napriek prehre mal - ako vždy na týchto stretnutiach - výbornú náladu, jeho nákazlivému humoru sa nedalo odolať.
„Potom sme hádzali kladivom, čo bolo po prvýkrát v histórii našich hier. Súťažili muži aj ženy. Dopoludnia sme mali aj súťaž autíčok – po prvý raz to bolo na „vybíjanú“. Dvaja pretekári išli vedľa seba a vyhral ten, kto do cieľa dorazil prvý. V mužskej aj ženskej kategórii prekvapivo zvíťazila moja neter Marta Miklošková. Pokorila aj veľkých autičkárov, ktorí tu roky pretekajú. Dobre sa rozbehla a potom si na to tak špeciálne ľahla, no išlo jej to.“
„Hádžeš ako Obama“
Popoludní prišli na rad ďalšie disciplíny - šípky, streľba zo šlajdra, vojna Kalvárčanov proti Stračárom s papierovými guľami, guľky či preteky na trojkolesovej „káričke“, nechýbali ani ukážky leteckých modelov. Športové výkony striedalo vtipkovanie a vzájomné doberanie sa. „Ty hádžeš ako Obama, bárs kde,“ zakričal napríklad Igor Furka na svojho súpera v guľkách. „Ideš ako Fittipaldi,“ kričala za mužom jeho manželka, keď sa na autíčku rútil dolu svahom. „Som v riti, idem fajčiť handry,“ zaužívanou frázou komentovali svoj neúspech viacerí športovci – seniori.
„Plánovali sme aj bangidžamping z veže kostola, streľbu z guľometu, hod kliešťami, paraglajding, rogalo a skok do reči, ale už asi nevyjde čas,“ zasmial sa Jozef Mikloško.
Po športovej časti a spoločnej fotke na pamiatku sa účastníci hier odobrali do Misijneho domu. Nasledovali príhovory, vtipy, humorné spomínanie, umelecké vystúpenia. K dobrej nálade, samozrejme, prispeli aj muzika, guláš, pivo, víno, nealko, koláče a pagáče.
Za fľašku je Kalvárčanom každý
Na obnovených Kalvárskych olympijských hrách sa stretávajú už celé generácie Kalvárčanov – v disciplínach súťažia osemdesiatnici aj deti. Zvyčajne sa ich tu každý rok v septembri zíde zhruba 130. Organizátori však vždy radi privítajú každého, kto má športového ducha a zmysel pre humor.
„Kto nebol Kalvárčan, za fľašku sa ním môže stať. Odporúčam dobre sa životne poistiť, špitál a márnicu máme neďaleko,“ vtipne podotkol pán Mikloško, ktorý je sám členom päťgeneračnej rodiny a čochvíľa sa stane pradedkom. Vzápätí však vážne dodáva, že ich rady opustilo už okolo 50 rovesníkov, ktorí sa s nimi od detstva hrávali na Kalvárii.
Na tie krásne roky nedá dopustiť. „Denno-denne boli na ihrisku desiatky detí. Športovali sme, vymýšľali sme si všelijaké hry, súťaže, bláznovstvá, jedovali sme susedov, kradli čerešne. Kalvária bola naším indiánskym územím, kde proti sebe bojovali Komančovia a Apači,“ spomína 74-ročný Nitran. „Najradšej sme na tom všetko mali taký ten „kamaratšág“, ktorí ani po rokoch nenarušili politické či náboženské názory. Nikdy v živote sme sa nepohádali. Proste sme kamaráti a budeme až do smrti.“
Dnešným deťom a tínedžerom, ktorých skôr viac bavia technické vymoženosti ako aktívny pohyb, Jozef Mikloško odporúča viacej športu. „Dodáva človeku pevnú vôľu, výdrž, sebazaprenie, zdravie. Ale netreba zabúdať aj na to, že je nevyhnutné stále sa vzdelávať, učiť sa cudzie reči, sledovať technické novinky, byť flexibilný. S lopatou sa dnes neuplatníte. Súčasný svet ponúka obrovské možnosti. Mladí si môžu život zariadiť podľa svojho gusta, realizovať svoje nápady, cestovať a aktívne žiť – v harmónii a rovnováhe so sebou samým. Je dobré byť optimistom, mať radosť zo života a pre hocijakú blbosť neskákať pod vlak.“
Triafali „čigy" na stĺpoch
Ani na jedných KOH nechýbal Igor Furka. Ako vraví, s Kalváriou je spätý tak, že nie je možné, aby túto každoročnú záležitosť neabsolvoval. „Je to moja srdcovka. Tu sme vyrástli a zažili toľko skvelých vecí, aké súčasné deti nemajú šancu zažiť – aj keby chceli, ale, žiaľ, mám pocit, že ani nechcú,“ vraví pán Furka. Na KOH pravidelne chodieva aj jeho brat Marián, ktorý býva vo Švajčiarsku.
„Nedá sa povedať, čo ma na našich detských hrách najviac bavilo. Je toho celé spektrum – od kúpania v rieke, hrania na Indiánov cez strieľanie šlajdrom až po loptové hry, ktorým sa venujem dodnes. Kto nemal šlajder, nebol Kalvárčan. S kamarátom sme ním strieľali na „čigy“ – tie porcelánové ističe na elektrických stĺpoch. Deväť z desiatich sme vždy trafili,“ smeje sa pán Furka.
„Boli sme športovo všestranní, viedli nás k tomu aj na hodinách telesnej výchovy. Šport je v prvom rade srdcová záležitosť a v tom mladom veku sme ho – čo sa týka povinností – robili až na druhom mieste. Učenie bolo na treťom. Po príchode zo školy bolo treba najprv vyplieť záhradu, okopať vinohrad, až potom ma rodičia pustili na tréning. Ale všetko sme zvládli.“
Pán Furka tým naráža aj na podmienky vtedajšieho režimu, kedy mu emigrácia jeho brata v roku 1968 priťažila. Aj keď sa dobre učil, najprv musel absolvovať učňovku, potom strednú strojársku školu a napokon v čase, keď sa doba trochu politicky uvoľnila, aj vysokú školu. „Ale všetko zlé je na niečo dobré. Tie zlé veci ma, paradoxne, posilnili. Keby sa nestali, tak by som v živote zrejme nedosiahol to, čo mám teraz - vlastnú renomovanú strojársku firmu.“
Vyhral loptový sedemboj
Pri športovaní boli pre Igora Furku vzorom starší kamaráti, ktorí už vtedy dosahovali európske kvality, napríklad diskár Ladislav Petrovič. Pán Furka do 15 rokov hrával futbal, po zranení prešiel na volejbal, v ktorom 1. ligu hral 25 rokov, neskôr sa stal trénerom pre prvoligové družstvá v Nitre a Vrábľoch. Pred 13 rokmi, keď skončil s volejbalom, založil v Nitre nohejbalový klub, ktorý hral aj v 1. lige.
„Pred dvomi mesiacmi sa v Nitre konal loptový sedemboj. Súťažilo v ňom 12 dvojíc, ja som bol najstarším účastníkom. S kolegom Milošom Krbušíkom sme súťaž vyhrali,“ pochválil sa aktívny športovec.
Spoločná fotka všetkých účastníkov.
Súťaž v autíčkach jednotlivcov.
Takto sa hrala vojna Kalvárčanov proti Stračárom – s papierovými guľami.
Streľba zo šlajdra.
Nechýbala súťaž v triafaní šípok na terč. FOTKY: (ČE)
Jazda autíčkami niekedy skončila karambolom.
Takto sa "chlapci" rútili dolu svahom.
Turnaj o kráľa strelcov.
Futbalový zápas bol napínavý. FOTKY: MICHAL VOLÁRIK
