Divadlo by podľa Romana Poláka nemalo súťažiť so súčasnými modernými médiami. Má mať svoj vlastný jazyk. Musí sa akurát prispôsobiť istému temporytmu doby.
NITRA. Herci i bábky na scéne Starého divadla Karola Spišáka rozhrali poetickú inscenáciu Svetská krása. Vznikla na motívy rozprávky Pavla Dobšinského. Príbeh o túžbe, láske, kráse, priateľstve až za hrob a vytrvalosti, ktorá vyhráva nad nepriazňou osudu i samotným podsvetím, oslovil tých najmenších divákov.
Krutosť bola súčasťou života
Dramatizáciu a réžiu mal na starosti Roman Polák, šéf Činohry Slovenského národného divadla. Spoluprácu s hercami Starého divadla si pochvaľoval, všetko sú to podľa neho sympatickí a pracovití ľudia.
Ako Roman Polák povedal, text rozprávky má jednoduché a zrozumiteľné vety. „Nesnažil som sa ich príliš modernizovať, ale skôr „zozrozumiteľniť“ súčasnému jazyku. Sú tam niektoré scény, ktoré sú vyslovene dopísané, ale aj také, ktoré sú prepísané jednoduchým jazykom. Myslím si, že tento jazyk bude pre deti pochopiteľný, pretože neobsahuje žiadne archaické výrazy.“
Klasické rozprávky má Roman Polák rád hlavne preto, že je v nich veľa tajomna a veľa krutosti. „Tá krutosť sa nám zdá veľakrát nezmyselná, lenže v dobe vzniku bola súčasťou reálneho života. Takže v texte dramatizácie som sa nesnažil nič uhladiť či zjemniť. Nechali sme v ňom akúsi pohanskú staroslovenskú krutosť,“ vysvetľuje režisér.
„Troška som sa ale pohral s ideálom krásy. V hre Svetská krása ide o to, že princ cestuje a hľadá Svetskú krásu, ktorá mu bola zasľúbená. Tá by mala byť, samozrejme, krásna, keďže je Svetská krása. Ale ja som sa trošku pokúsil „zrelativizovať“ fakt, či krásna žena je aj dobrá. A toto je možno najväčší posun – v rozprávke síce vidíme krásnu ženu, ale nie vždy je dobrá. A vidíme tam škaredú ježibabu, ktorá nie je vždy taká zlá, ako by mala správna ježibaba byť. To relativizovanie krásy a „nekrásy“ má v sebe isté napätie.“
Vytvára sugestívny svet
Príbeh sa tvorcovia nesnažili nasilu priblížiť vkusu súčasného malého diváka. Hra zvýrazňuje najmä zmysluplnosť bábky a práce s ňou. „Myslím si, že divadlo nemá vždy, nemôže a ja ani nechcem, aby súťažilo s modernými médiami. Divadlo má mať svoj vlastný jazyk a v čom sa musí prispôsobiť, je istý temporytmus doby, pretože táto doba je veľmi rýchla,“ zdôvodňuje Roman Polák. „Zmysel divadla je v tom, aby bolo v opozícii „klipoidnému“ svetu, aby vytváralo zvláštny sugestívny svet, ktorý sa môže stať oázou práve v tomto virtuálnom prostredí, v ktorom žijeme.“
Svetská krása je jeho prvou rozprávkou
Posolstvom inscenácie je podľa režiséra myšlienka, že by sa každý človek - nielen dieťa - mal zamyslieť nad tým, či to pekné je naozaj dobré a či to škaredé je naozaj zlé. „Rozprávka prináša aj základne ľudské kladné vyústenie, že človek si má hľadať rodinu a keď ju už má, tak si ju má opatrovať,“ zdôraznil Polák.
Svetská krása je jeho prvou rozprávkou, ktorú v živote režíroval. „Pracoval som v Bábkovom divadle v Bratislave a tam som dramatizoval Gogoľov Plášť, ale to bola skôr taká drsná krutá sociálna hra o tom, ako skončí jeden úradník. Takže nebola to rozprávka, aj keď to bolo v bábkovom divadle,“ podotkol režisér.
„Réžia hier pre deti je teda pre mňa veľkou neznámou, takže som veľmi zvedavý, ako Svetskú krásu deti príjmu. No každé odbočenie od istej režijnej cesty je prínosom pre autora a niekedy aj pre ľudí, s ktorými robí,“ poznamenal Roman Polák.
FOTKY: COLLAVINO
