Takmer stovku slovenských vojakov prichádzajúcich z misie UNFICYP privítali v Nitre ministri obrany Slovenska a Cypru. Po skončení slávnostného nástupu zasadili ministri Martin Glváč a jeho cyperský partner Photis Photiou stromčeky pred obvodným úradom. Rásť budú pri pamätnej tabuli, ktorá má pripomínať priateľstvo medzi oboma krajinami. Ministri potom spoločne otvorili Park priateľstva.
Misia OSN UNFICYP patrí k najstarším mierovým misiám slovenských ozbrojených síl. Jej cieľom je zabrániť obnoveniu bojov medzi cyperskými Grékmi a Turkami, zabezpečiť dodržiavanie prímeria medzi znepriatelenými stranami a prispieť k obnove a udržaniu práva a poriadku na ostrove.
Slovenskí vojaci pôsobia na Cypre už dvanásť rokov. Za ten čas sa na misii vystriedalo 28 rotácií a 2 421 vojakov. Dnes má Slovensko na Cypre 157 vojakov. Za ministrovania Ľubomíra Galka pred dvomi rokmi sa hovorilo o stiahnutí Slovákov z Cypru, Glváč však také plány nemá. „Slovenská strana nebude nič meniť na svojom postoji v rámci zahraničných misií,“ povedal minister a dodal, že Cyperčania hodnotia pôsobenie Slovákov veľmi pozitívne.
To potvrdil aj Photiou. Povedal, že pomoc slovenských vojakov k udržaniu mieru na ostrove je „podstatného významu“. Glváč dostal od cyperskej strany pozvanie na návštevu, na ostrov pôjde v decembri. Na konci roka budú obe strany hovoriť o možnostiach ďalšej spolupráce.
Slovensko je na Cypre jednou z líderských krajín spolu s Veľkou Britániou a Argentínou. Naši vojaci pôsobia v sektore, v ktorom spolupracujú s vojakmi hlavne z Maďarska, Srbska a Chorvátska. K týmto štátom sa onedlho pridá Ukrajina.
Jedným z vojakov, ktorých po návrate z misie vítali obaja ministri, bol aj Emil Horváth. Spolu s ďalšími jedenástimi vojakmi pôsobil vo Varoshi, ktorá je predmestím cyperského mesta Famagusta.
Ešte začiatkom 70. rokov minulého storočia to bolo moderné a obľúbené turistické centrum. Dnes je Varosha mestom duchov, sú tam už len chradnúce hotely a rozpadnuté domy. Dôvodom je turecká invázia na Cyprus v roku 1974, kedy obyvatelia v priebehu pár minút museli opustiť svoje domovy a ujsť pred tureckou armádou.
Emil Horváth spolu s kolegami zo 4. patrolovacieho družstva na oblasť dohliadal. „Našou úlohou bolo dodržiavať status quo - každú zmenu sme museli hlásiť, či už išlo o pohyb civilistov, alebo ak by niekto vnikol do prázdnych domov,“ hovorí.
Situáciu v lokalite označil za pokojnú. „Tureckí 'Cyprioti', pretože oni sa neradi označujú za Turkov, s nami vychádzali úplne bežne, nerobili žiadne konflikty,“ povedal. Misia, na ktorej strávil Emil rok svojho života, bola jeho prvou v zahraničí a ako povedal, verí, že nie posledná. „Dalo mi to veľa a aj som pochopil veľa vecí, hlavne to, ako fungujú ozbrojené sily v zahraničí.“
