Kone sú pre Eleonóru Čalkovskú terapeutom na dušu aj telo. Pomohli jej dať sa dokopy po ťažkej nehode otca a miernili aj fyzické zranenia po vlastnej búračke na motorke.
ŠTEFANOVIČOVÁ. Cavallo pazzo, bláznivý kôň. Týmto talianskym výrazom hovoria priatelia Eleonóre Čalkovskej, nadšenej chovateľke štyroch koní honosného plemena shagya arab.
V jednej z najmenších dedín Nitrianskeho okresu vyniká energická žena nielen tým, ako veľmi je zbláznená do koní – veď bolo obdobie, keď s týmto majestátnym zvieraťom neváhala prespať v jednej maštali. Chovateľka púta už len skutočnosťou, že o svoje štyri kobyly sa stará takmer výlučne sama.
Mozoľnaté ženské ruky
Na ťažkú prácu na svojej malej rodinnej farme je Eleonóra Čalkovská zvyknutá už roky. Nerobí jej problém vziať do rúk motorovú pílu, kladivo, kosu či dokonca zbíjačku. „Kosí lepšie ako hocktorý chlap,“ hovorí o nej dôchodca Imro Takáč.
Výsledkom sú mozole na rukách, ale aj životný optimizmus a energia, ktorej má na rozdávanie. „Viete, ono sa nie nadarmo hovorí, že práca človeka šľachtí. Starať sa o kone je náročné, ale pekné, lebo sa vám odvďačia vo chvíli, keď to najviac potrebujete. A nerobím to pre peniaze, tie sú mi ukradnuté. V Európskej únii shagya arabov nie je tak veľa, na ich chov existujú aj dotácie. Tie mňa ale nezaujímajú, od nikoho nič nepýtam. Chovám ich pre vlastné potešenie a tiež preto, lebo mi záleží na tom, aby sa uchovalo toto plemeno,“ povedala Eleonóra Čalkovská.
Kto by si ale predstavoval vidiečanku, ktorej trčí slama z čižiem a ktorá v živote nevidela nič za hranicou svojho okresu, veľmi by sa v Eleonóre sekol. Sčítaná žena vyrastala v troch krajinách, rozpráva plynulo anglicky, taliansky, nemecky a poľsky, učí sa aj po čínsky a francúzsky. Keď má čas, robí tlmočníčku. A len málo chýbalo, aby z nej bola lekárka, štúdium medicíny musela prerušiť pre rodinné problémy.
Kone ho zachránili pred frontom
Blízko ku koňom mali už aj strýko a otec pani Eleonóry, vzťah k týmto noblesným stvoreniam teda mala po kom podediť. Jej strýko Dominik Pružinský to v drezúrnom jazdení dotiahol dokonca na trinásť majstrovských titulov v rámci bývalej ČSR.
Traduje sa historka, že jazdenie uchránilo Dominika od odvelenia na front. Žrebčín Motešice vlastnil v čase druhej svetovej vojny životu nebezpečného žrebca menom Koskár. Žrebčín ho ale utratiť odmietol, keďže tento žrebec dával vynikajúce potomstvo. Ošetrovateľom Koskára bol Dominik a len jeho nepoddajný žrebec rešpektoval. Plukovníci rozhodli, že Dominik na front nepôjde a ostane sa starať o Koskára.
„V detstve som nemala príležitosť sa so strýčkom stretávať, až keď som mala dvadsať, tak ma začal učiť jazdiť. Veľa sme sa o koňoch zhovárali, mali sme plány,“ spomína Eleonóra Čalkovská. Oni mienili, osud menil. V máji 1995 mal jej otec ťažkú nehodu na motorke, ktorá ho na dlhší čas uvalila do kómy. Z nej sa síce prebral, ostal však na vozíku a starostlivosť o otca prešla do značnej miery na Eleonóru. Strýko Dominik v ten istý rok v novembri zomrel.
Terapeutky
Boli to práve kone, ktoré pani Eleonóre pomohli prekonať rodinné tragédie. „Prechádzala som cez ťažké obdobie, keď sa otcovi stal úraz. A tieto moje kobyly, ako aj hociktoré iné kone, sú aj také psychoterapeutky, pomôžu,“ priznáva.
A nahor neťahajú len ľudskú psychiku, ale v prípade Eleonóry doslova aj ľudské zdravie. Ani ju neobišla nehoda na motorke, po ktorej mala tak zaseknutú ľavú ruku, že ňou nedokázala hýbať ako kedysi. Raz počas prechádzania cez dedinu sa jej kobyla zľakla a splašila. Majiteľka ju nechcela nechať utiecť, a tak pevne držala popruhy. Zakliesnila sa do nich tak tuho, že kôň ju doslova povláčil po dedine a skoro jej ruku odtrhol. „Ťahala ma na asfalte po ceste. Ale len vďaka tomu, ako ma ťahala, ruka znovu funguje, takže kôň je môj najlepší terapeut.“
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Inkasujú kone
Na plemeno shagya arab, ktoré má vďaka kamarátovi Viliamovi Dudášovi, nedá Eleonóra Čalkovská dopustiť. „Sú to veľmi vzácne kone. Majú krásu araba, ale aj veľkú výdrž a dajú sa všestranne využiť.“
V stáde má štyri kobyly – matky Kahiru a Hamru s dcérami Kirou a Korou. Začínala s Hamrou a keďže kôň potrebuje žiť v stáde, chcela jej dokúpiť spoločníčku. Ako hovorí, kupovala ju ešte 'v bruchu'. „Chovateľ Michal Oravec sa ma pýtal, čo spravím, keď to bude žrebec. Povedala som, že ho predám a budem zháňať druhú kobylu. Našťastie sa narodila Kahira a bola taká krásna, že mi ju ani predať nechcel. Uhovorila som ho, lebo Hamra bola sama a potrebovala spoločnosť.“
Práca okolo štyroch koní stojí Eleonóru Čalkovskú množstvo času, peňazí aj energie, napriek tomu sa ani jednej z krásavíc vzdať neplánuje. V dnešnej dobe je pozoruhodné, že kone nechová, aby na nich zarobila. Keď sa však pri jej pozemku zastavia deti z dediny, pokojne ich na koníkoch povozí. Rozhodne ale nie spôsobom, že si pred ohradou vyvesí tabuľu a inkasuje. „Inkasujú akurát tak kone, keď im deti donesú mrkvu alebo jablko,“ zasmeje sa Cavallo Pazzo.
