Keď Vilovi Rozborilovi nevysvetlili, čo názov ich kapely znamená, trochu s nimi vypiekol. Divákom ich predstavil ako 'Pengagi, čo v keltskom jazyku znamená starí páni'.
NITRA. Už tri desiatky rokov baví ľudí svojimi pesničkami nitrianska country skupina Pengagi. Okrúhle jubileum nedávno oslávila vydaním a krstom nového albumu.
Hoci sa v kapele počas jej existencie vystriedalo 18 členov, všetci v nej boli z lásky k muzike a z kamarátstva. Väčšina z nich boli a sú samoukovia, ktorých hranie baví a napĺňa radosťou. Celé roky sa kapela drží vtipného kréda „aj keď falošne, ale s chuťou“.
Spevák je aj lekárom duší
Jediným pôvodným členom Pengagi je dnes Peter Hadža, ktorý popri hudbe robí maséra. Má vraj turecké korene, jeho meno v tomto jazyku znamená lekár. „A naozaj – som tak trochu lekárom duší. Ľudia sa pri masírovaní vyrozprávajú, zveria sa mi so svojimi problémami a ja sa ich snažím vypočuť, pochopiť a možno aj poradiť,“ vraví Peter „Penco“ Hadža, spevák a gitarista Pengagi.
Skupinu tvoria ešte basgitarista Vladimír „Macko“ Raškovič, aranžér a vodič kapely, jeho bratranec – huslista, zvukár a maskot Peter „Soso“ Raškovič a vedúci „scénosledu“ Juraj „Ďuri“ Banás, ktorý obsluhuje bendžo, gitaru a mnohé ďalšie nástroje.
Meno kapely z prezývok
Celkom zaujímavo znejúci názov Pengagi nevznikol náhodne. Je zložený z prezývok troch pôvodných členov skupiny – Petra „Penca“ Hadžu, Tibora „Gangu“ Ágha a Petra „Gigiho“ Mesároša. Ako tínedžeri často spolu trampovali a spievali pri ohníku. Po viacerých akciách, na ktorých vystupovali každý samostatne, si povedali, že by bolo dobré nacvičiť niečo spoločne a založiť kapelu. Na meno jej ešte neprišli, to vymysleli až pred prvým spoločným koncertom v roku 1983.
„Pozvali nás hrať členovia spolku vysokohorskej turistiky na svoju výročnú schôdzu. Keďže nás chceli nejako uviesť na plagáty a pozvánky, pýtali sa nás na meno. My, že nemáme,“ spomína Vladimír Raškovič. „Tak sme si narýchlo vymysleli Pengagi. Hoci sme neskôr aj uvažovali nad zmenou mena, prišli ďalšie koncerty a pozvania a už sme si ho nejako nestihli „prerobiť“.“
V ich menom sa spája vtipná historka, ktorú zažili počas koncertu na parkúre v Bratislave. Kultúrny program uvádzal Vilo Rozboril. „Chcel vedieť, ako publiku vysvetlí názov našej kapely, ale my sme to nejako nerozvádzali. Vilo sa naštval a trochu s nami vypiekol - predstavil nás ako 'Pengagi, čo v keltskom jazyku znamená starí páni'. My sme to však uviedli na správnu mieru,“ usmieva sa Raškovič.
Veľký úspech v Lucerne
V začiatkoch fungovania kapele veľmi pomohol turista, milovník a ochranca prírody Ján Jahn, ktorý ich pozval spievať na spomínanú schôdzu turistického spolku. Neskôr prišli pozvania na ďalšie vystúpenia na podobných akciách. Pomocnú ruku im podala aj Dáša Neumanová - v niekdajšom klube Remek robila mládežnícke akcie s hudbou, ktoré Pengagi dostali do povedomia verejnosti.
„Začínali sme ako trampská kapela, ale postupne sa to akosi menilo. Nedá sa povedať, že na country štýl. Je to niečo naše vlastné, čo vyviera z nás,“ hovorí Juraj Banás. „Zloženie skupiny sa časom menilo – mnohí z kolotoča vypadli, ale nasadli naň ďalší. Pengagi sa začalo dariť, prišli pozvania na koncerty a festivaly nielen po Slovensku.“
Bratislavská asociácia country hudby nitriansku kapelu dvakrát ocenila ako najlepšiu slovenskú trampskú skupinu. Často vystupovala aj v Čechách, kde sa stali veľmi populárnymi. Dvakrát zvíťazila na celoslovenskom kole Porty a postúpila na tento festival do českého Ústí nad Labem. Na festivale trampskej a country hudby v Hornom Jelení pri Pardubiciach získala dvakrát druhé miesto a raz tretie. Ako jediná kapela zo Slovenska vždy domov priniesla nejakú cenu. Pengagi sa podarilo dvakrát hrať aj našim rodákom v Anglicku. Ako na najkrajší a najvydarenejší koncert chlapci spomínajú na vystúpenie v pražskej Lucerne v roku 1998. Hralo tu viacej umelcov a skupín, ale len ich a Honzu Nedvěda publikum potleskom vytiahlo späť na pódium.
Krstili značkovým urmínskym hnedým
Pengagi v počiatkoch spievala hity známych spevákov a skupín ako Michal Tučný, Waldemar Matuška, Plavci či Zelenáči, časom k nim pribudli jej vlastné skladby. Väčšinou ich vymýšľal Peter Hadža, po príchode nových členov svoje autorské nápady pridali aj bratranci Raškovičovci.
„Spievame o kadečom. Chvíľami je to lyrizovaná próza, inokedy zase úplne epické príbehy. Najmä o ľudských vzťahoch a prírode. Vydali sme 3 CD s našimi vlastnými skladbami Konečne Pengagi, Hore Best a 30 rokov Pengagi a tiež 2 albumy nahraté s ďalšími podobne zameranými slovenskými kapelami – K slnku odvrátení a Mince vo fontáne,“ prezrádza Peter Raškovič.
Najnovšiu dosku 30 rokov Pengagi krstili v Mojmírovciach – krstný tato Rudo „Eifel“ Mladý, ich dvorný fotograf, polial CD značkovým urmínskym hnedým. „To je, prosím, moje vlastné víno. Keď ho chemicky neošetrím, „zlomí“ sa a nemá peknú farbu. Navrhol to Ďuri Banás – práve som riešil dilemu, akým šampusom album poliať,“ vysvetlil Peter Hadža.
Odmietli ponuku z Rakúska a Holandska
Za svoj najväčší úspech muzikanti z Pengagi považujú fakt, že po 30 rokov stále hrajú a ešte vždy ich to baví. Že to nerobia pre peniaze, svedčí fakt, že odmietli lukratívne ponuky z Holandska a Rakúska, kde mali hrať spolu celý jeden rok. „Zvážili sme to, ale svoje zamestnania či podnikateľské aktivity nemôžeme len tak nechať, aj keď by to bol veľmi slušný zárobok. Navyše by sme vystupovali 6 dní týždenne, čo si myslím, že by nás už skôr otravovalo ako bavilo. A my chceme pri našej hudbe relaxovať a tešiť sa. Na to nám už 30 rokov bohato stačia víkendy a sviatky,“ vysvetľuje Hadža.
Kapela sa v tomto čase chystá nacvičovať a komponovať, chlapci veria, že počas zimy v tvorivom a skúšobnom období niečo zaujímavé „vypotia“. Najbližšie ich naživo uvidíte vo Vianočnom mestečku 8. decembra o 18. hodine.
V skupine sa vystriedalo 18 ľudí. Dnes ju tvoria (zľava) huslista, zvukár a maskot Peter „Soso“ Raškovič, spevák a gitarista Peter „Penco“ Hadža, aranžér, vodič kapely a vedúci „scénosledu“ Juraj „Ďuri“ Banás a basgitarista Vladimír „Macko“ Raškovič. FOTO: RUDO MLADÝ
