Bratov vychovali starí rodičia. A prísne, za nezbednosti ich babka bila dlhými prútmi.
NITRA. Divácka diskusia sa na besede bratov Piusovcov v nitrianskej knižnici nekonala. Temperamentné rozprávanie súrodencov – spisovateľov nedalo publiku šancu na otázky.
Písali Husákovi
Cesta oboch bratov k literatúre bola odlišná. Starší Miroslav Pius je autorom 19 diel - zbierok básní i prózy, jeho doménou sú knihy literatúry faktu o našej histórii. Mladší brat Pavol Stanislav Pius, výborný recitátor, sa venuje výhradne poézii, napísal 18 zbierok básní.
Obaja bratia prešli rôznymi prácami i funkciami. Aj vďaka tomu, že sa politicky angažovali. Miroslav ako protisocialistický a protisovietsky živel prišiel po roku 1968 o prácu v rozhlase a mal zákaz publikovať. Keď spolu s bratom napísali otvorený list Gustávovi Husákovi proti vstupu sovietskych vojsk, Pavlovi zakázali pracovať v kultúre. Obaja boli v roku 1989 rehabilitovaní.
Bitka aj po roku
Hoci sa každý z bratov narodil inde - Miroslav v Novej Vsi nad Žitavou a Pavol v Nemčiňanoch - obaja majú nádherné spomienky na detstvo v dnes už vyše 100-ročnom rodnom dome starých rodičov v Nemčiňaňoch. Na dôchodok sa do neho Miroslav presťahoval, zrekonštruoval ho a spravil z neho zachovalú pamiatku tradičnej architektúry a bývania.
„Vychovávali nás starí rodičia. Mama bola vážne chorá a otec s nami nežil. S bratom sme sa navystrájali rôzne nezbednosti. Babka bola na nás prísna, keď sme vyviedli niečo zlé, zbila nás, za čo som jej dodnes vďačný. V kúte vždy muselo stáť zo šesť dlhých prútov, ktorými nás bila,“ spomína s úsmevom Miroslav Pius.
„Keď sme aj náhodou ušli trestu, babka nezabudla, zbila nás po pol roku, raz aj po roku. My sme už ani netušili, za čo."
Vzácne poklady z regiónu
Na starosť sa Miroslav Pius ako spisovateľ „vrhol“ na územie Zlatého štvorriečia, ako on volá oblasť medzi riekami Nitrou, Žitavou, Ipľom a Hronom. Stala sa predmetom jeho archeologického a historického skúmania.
S kamarátom, ktorý ovláda maďarčinu a latinčinu, sa vybral do archívov u nás, v Česku aj Maďarsku a začal zhromažďovať materiály. Snažil sa ich do kníh pretaviť pútavou, bežnému človeku prístupnou formou. Cez svoje knihy vynáša na svetlo sveta archeologické skvosty.
„Na všetky tieto poklady môžeme byť hrdí. Napríklad na pancier z mohyly v Čake, ktorý je podľa archeológov o 200 rokov starší ako slávny Achileov pancier, či na objav hrobu kňažnej v Dedinke, ktorú zaradili medzi sedem najznámejších žien staroveku,“ poznamenal Miroslav Pius.
Udalosť zrekonštruoval z rytiny v Brne
Nedávno sa v tlači písalo o veľkovozokanskom levovi, ktorého chceli zlodeji ukradnúť. Stará mama oboch bratov k nemu často brávala. Bola z učiteľskej rodiny a dbala o to, aby jej vnuci poznali históriu svojho regiónu.
„Lev je pamiatkou na bitku s Turkami, ktorá sa tu odohrala 26. a 27. augusta 1652. Turkov bolo asi 4 500, kresťanov o polovicu menej. Stal sa však zázrak, Turci tu po dlhom čase prehrali. V bitke okrem iných padol výkvet šľachtickej rodiny Eszterházyovcov, mladí muži od 22 do 28 rokov - František, Tomáš, Gašpar a Ladislav ,“ hovorí Miroslav Pius.
„Pri písaní knihy Turci v tekovskej župe mi istý archivár prezradil, že v Zemskej knižnici v Brne je rytina veľkovozokanskej bitky, pričom v pravom hornom rohu je legenda k výjavom na rytine v starej nemčine. Bitku som sa podľa nej pokúsil podrobne zrekonštruovať. Nie som profesionálny historik, ale zbieram informácie, dávam ich do súvislostí a píšem literatúru faktu. Tak vznikla spomínaná kniha.“
Báseň musí mať rytmus
Brat Pavol sa venuje poézii. Svoju literárnu tvorbu charakterizuje ako „výpoveď prostého vidiečana, ktorý sa na svet pozerá očami viery“. Nechýbalo však veľa a mohol sa stať veľkým hercom. V divadle vo Zvolene pôsobil len veľmi krátko, neskôr bol v bábkovom divadle v Nitre.
Ako o ňom brat povedal, už odmala prejavoval prirodzený herecký talent, najmä na satirické postavy, ktoré hrával už v škole. „Svoje umenie si vytríbil hlavne počas zimných páračiek, kedy ženy zabával napodobňovaním ľudí z dediny,“ spomenul Miroslav.
„Na budúci rok bude 50 rokov, čo som uverejnil svoje prvé básne vo voľnom verši. No neskôr prišiel zlom. Mal som ťažkú nehodu na motorke, kedy ma najlepší kamarát nechtiac zrazil. Dávali mi 6-percentnú nádej na prežitie, ale vyviazol som. Keď som sa vystrábil, napísal som cyklus básní Elégie smrti. Po jej úspechu u kritikov som začal písať takúto vážnejšiu poéziu," vraví Pavol.
Postupne prešiel od voľného k viazanému veršu. Priateľ Jožko Melicher z Nitry ho označil za básnika, čo píše ušami. „Keď mi báseň rytmicky nesedela, tak som ju nenapísal. Musela mať rytmus, zvuk, švih. Viazaný verš je riskantný, ale učí básnika narábať so slovom," dodal Pavol Stanislav.
