Pracuje v reklame a cez dovolenky píše knihy. Reklama ho učí vkladať do kníh „messages“. Ako ich ľudia „odčítajú“, je už len na nich.
NITRA. Priam až rodinná atmosféra vládla na stretnutí s Ondrejom Štefánikom. Návštevníci besedy v galérii si uchlipkávali z kávy či čaju a počúvali trochu neisté, akoby ostýchavé rozprávanie autora, striedané otázkami moderátora Dada Nagya. Spisovateľ prezradil, že otvorené diskusie neobľubuje, lebo nerád odpovedá na otázky poslucháčov, no nakoniec sa ukázal ako síce svojský, ale celkom vtipný a originálny rozprávač.
Odreže im prsty na „ruke diabla“
Ondrej Štefánik je zatiaľ autorom dvoch kníh – zbierky poviedok Pštrosí muž a románu Bezprsté mesto, ktorý sa ocitol v desiatke kníh nominovaných na cenu Anasoft litera. Tento fakt autor chápe ako pochvalu a isté zadosťučinenie, je rád, keď o jeho knihe ľudia hovoria a čítajú ju. Keď človek niečo dlho píše a odozva by bola nulová, je to demotivujúce. Knihy vydáva preto, že chce, aby boli v interakcii s ľuďmi, očakáva spätnú väzbu.
Hlavnou postavou tohto typického mestského románu je Edo – príbeh ho charakterizuje ako niekoho, kto sa stále pohybuje okolo štartovacej čiary. Ležérny tridsiatnik bez ambícií býva v jednom byte, prenájom druhého ho živí. Jeho jediným cieľom je každý deň prežiť v pohode. Pohoda sa naruší, keď v meste začína vyčíňať vrah. Nemá rád ľavákov, preto obetiam odreže prsty na ľavej ruke – „ruke diabla“. Edovi sa začnú diať bizarné veci, navštevujú ho čudní ľudia... Moderátor Dado Nagy Štefánikov rozprávačský štýl v Bezprstom meste označil za halucinačný realizmus.
„Tento príbeh nie je detektívka, aj keď je v ňom detektívna zápletka. Je to skôr taká dokumentárna kniha súčasnej doby. V príbehu vystupujú základné archetypy ľudí v spoločnosti,“ vysvetľuje Ondrej Štefánik, ktorému s niektorými postavami pomáhala aj manželka – klinická psychologička. Pre presné vykreslenie charakteru vraha sa autor radil aj s vyšetrovateľom vrážd.
„Knihu som písal ešte v čase, keď neboli sociálne siete. Z tohto pohľadu je to už historický román. Navyše som jeho tvorbu v istom momente prerušil a napísal som Pštrosieho muža. Prestal som v ňom preto, lebo som mal viacero alternatív vývoja deja a nevedel som sa rozhodnúť. Musel som si dať pauzu, už som bol v tom príliš ponorený. Keď hlavnú postavu nemáš pod kontrolou a ona si v tom worde robí, čo chce, podľa mňa treba prestať.“
Má rád, keď sa čas spomalí
Ondrej Štefánik vyštudoval odbor marketing a kulturológia na FF UK, pracuje v reklamnej brandži. Vystriedal niekoľko pozícií, asi desať rokov má už svoju vlastnú reklamnú agentúru. „V reklame môžeš podľa mňa pracovať, aj keď nič neštuduješ,“ poznamenal autor na moderátorovu otázku, či je jeho štúdium adekvátne pre prácu v reklame.
Beseda v Nitre bola pre Štefánika príjemným vybočením z denného stereotypu. Má rád, keď sa čas spomalí. „Ja nemám vodičák, tak sme sem prišli autobusom. Bolo to také pomalé, mobil sa mi vybil cestou, tak si ho teraz nabíjam na recepcii,“ vysvetľoval s úsmevom Štefánik. Je to pre neho taký malý únik z rušného pracovného tempa, v ktorom je zavalený mailami, telefonátmi a každú chvíľu od neho niekto niečo chce.
„Nerozmýšľam nad tým, či ma to baví, alebo nebaví. Moja práca je normálna okolnosť, ako dážď či slnko. Treba sa v tom vedieť pohybovať a robiť to dobre. Reklama ma navyše učí vkladať do mojich kníh „messages“, ako ich ľudia „odčítajú“, je už len na nich.“
Knihy Štefánik píše počas dovoleniek. „Prvá trvala rok, druhá pol roka. Popri práci sa dajú písať možno tak aforizmy, nie knižky. Robota v reklame si vyžaduje mentálne nasadenie, po práci sa ti už chce len pozerať nejaký seriál, kde sa v podstate nič nedeje,“ tvrdí spisovateľ.
Dcéram hovorí ľavicové rozprávky
Svoj skrytý rozprávačský talent vie Ondrej Štefánik doma naplno rozbaliť. Svoje o tom vedia hlavne jeho dve malé dcéry, ktoré si pred spaním užívajú jeho „ľavicové rozprávky“ s prvkom solidarity. „Sú napríklad o slonovi, ktorý vypil vodu z jazera, kde býva krokodíl, o šibnutom papagájovi a podobne. Vymýšľam si ich, lebo mám zákaz čítať cudzie rozprávky, a mne sa to vlastne ani nechce,“ vraví Štefánik.
„Ale je to taká kolektívna práca, lebo dcéry pritom domýšľajú, ako by sa tie príbehy mohli ďalej vyvíjať. Ja si tie texty už ani nepamätám, dcéry mi ich vždy pripomenú a takto vznikla sada asi 20 rozprávok. Nikdy som si nemyslel, že budem takýto, ale tie rozprávky vždy vypointujem do nejakého morálneho odkazu. Deťom sa veľmi páčia, možno z nich raz vznikne aj kniha.“
Knihy píše Štefánik počas dovoleniek. FOTO: (ČE)
