Už ako 10-ročná si na Novej scéne zahrala po boku takých hviezd ako Ladislav Chudík, Július Pántik či Mária Kráľovičová.
NITRA. Na pocty a ocenenia si nepotrpí. V živote sú pre ňu podstatné iné hodnoty – láska, porozumenie, vzťahy. Herecké umenie i ľudské kvality Evy Hlaváčovej aj napriek tomu nezostali nepovšimnuté. Nedávno si nitrianska herečka spolu s ďalšími divadelníkmi v Zichyho paláci v Bratislave prebrala cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti divadelnej tvorby.
Ako robotník divadla
Cena Evu Hlaváčovú nesmierne potešila, je poctená a vďačná. Ako vraví, v hlave jej hneď na začiatku skrsla myšlienka z Biblie 'nehodný služobník som, urobila som len to, čo bola moja povinnosť'.
„V tejto súvislosti mi napadol aj krátky verš Mariána Kováčika zo zbierky Modré obdobie: „Ja len piate koleso som na tom starom koči, a tak nemám žiadnu zásluhu na tých dávnych vetách „A predsa sa točí na rovnici E=mc2“,“ vraví ocenená herečka.
„Vždy som bola robotník divadla. Zdôrazňujem, že na tejto cene majú zásluhu aj všetci moji kolegovia či tvorcovia, s ktorými som kedy spolupracovala. Mnohí z nich, môjmu srdcu veľmi blízki, už nie sú medzi nami, neprejde deň, aby som si na niektorého z nich nespomenula. Veľmi mi chýbajú, odišli v tak krátkom čase – Karol Spišák, Milan Kiš, Ernest Šmigura, Adelka Gáborová, Dušan Lenci, Jožko Dóczy aj Jožko Bednárik. Je to nenahraditeľná strata pre celý divadelný svet...“
Boh sa nám zjavuje v ľuďoch
Herečka nemá rada okrídlenú frázu, že „každý je nahraditeľný“. Nesúhlasí s ňou, podľa nej je práveže každý nenahraditeľný. „Keď mi zomrela jedna veľmi blízka kolegyňa, môjmu doktorovi som povedala, že sa cítim ako chodiaci ementál. Tie diery sa už nedajú ničím zaplniť,“ priznala Hlaváčová.
„Žijem v stratách, ale sú aj nálezy, tak to už život kompenzuje. Moje osobné nálezy vidím v srdečných vzťahoch s ľuďmi, mám ich rada – či už sú to moji najbližší, priatelia, kolegovia alebo známi. Práve v ľuďoch sa nám zjavuje Boh, cez nich nám dáva lásku a nám možnosť odplácať sa im rovnakou mincou. Láska je najväčšou devízou v živote, skôr či neskôr na to príde každý.“
Krásne vzťahy má Eva Hlaváčová nielen so svojimi staršími kolegami. Nedá dopustiť ani na mladú generáciu nitrianskeho divadla, v ktorej vidí obrovský potenciál talentu, tvorivosti a chuti robiť. „Aj títo mladí herci sú jedným z mojich nálezov. Teší ma, že ich zaujíma môj názor na nové predstavenia, v ktorých hrajú, to nie je dnes u mladých bežné. Vidím v nich veľkú dávku pokory, ktorá je v umeleckej tvorbe nevyhnutná.“
K novým predstaveniam, ktoré herečku v poslednom čase veľmi oslovili, patrili napríklad Siroty. „Hodnotné, silné predstavenie, škoda, že sa v repertoári neudržalo dlhšie. Práve na takých inscenáciách herci i diváci rastú. Slaboduché hry náročného diváka nevychovajú,“ hodnotí Hlaváčová.
„Bohužiaľ, sledujem, že za posledných 20 rokov náročnosť – a nielen v divadle – klesla. Tento trend však vidieť v celej spoločnosti, hodnotový rebríček ľudí je poprevracaný, svet sa zmaterializoval, duchovné hodnoty sú na periférii, etika a estetika sú prežitkom. Neviem, čo by sa malo stať, aby sa to zmenilo. Osobne si myslím, že nám chýba viac sebareflexie a pokory.“
Polstoročie v divadle
Eva Hlaváčová si v tomto roku pripomenula už 50 rokov na divadelných doskách. Rodáčka zo Skalice detstvo i mladosť prežila v Bratislave, kde vyštudovala. Podľa rodičov mala byť lekárkou, o tom, že bude herečkou, sa však rozhodlo oveľa skôr.
„Už ako malá som veľmi rada recitovala, účinkovala som v Detskej dramatickej rozhlasovej družine. Práve tu si ma vyhliadli tvorcovia inscenácie Chirurg Platon Krečet, ktorou otvorili sezónu v novovytvorenej Novej scéne. Ako 10-ročná som si tu zahrala po boku takých hviezd ako Ladislav Chudík, Július Pántik či Mária Kráľovičová,“ spomína Eva Hlaváčová na svoju prvú hereckú skúsenosť. „Už vtedy som jedným drápkom uviazla v hereckej sieti a drží ma to doteraz.“
Do Nitry prišla so svojou životnou láskou – jej manžel tu totiž dostal pracovnú umiestenku. Nitra sa stala jej druhým domovom, obľúbila si ju. „Aj kvôli ľuďom, ktorých som tu spoznala a mala česť s nimi stráviť celé roky. A nielen na doskách, ktoré znamenajú svet, blízki sme si boli aj ľudsky,“ hovorí Eva Hlaváčová o svojich kolegoch z vtedajšieho Krajového divadla. „K tým vzácnym ľuďom, ktorých som v Nitre stretla, patril aj môj duchovný otec primár Pavol Strauss.“
Krása je to, čo spasí svet
V nitrianskom divadle sa mladá elévka plná síl hneď etablovala. Jej prvou postavou bola dcéra kazateľa Betty Parrisová v inscenácii Arthura Millera Salemské bosorky. „Zaujímavé je, že v tomto istom predstavení – ale úlohu černošskej otrokyne Tituby - som si zahrala aj o pár rokov neskôr, už v novej budove DAB,“ pokračuje herečka. „Nasledovali mnohé ďalšie postavy, nepočítala som ich, ale do dvesto ich môže byť. Mojou poslednou ako členky herec
kého súboru DAB bola rola matky Adama Šangalu v rovnomennom muzikáli. Neskôr som kolegom vypomáhala – napríklad v muzikáloch Divotvorný hrniec či Sladká Charity. Nádejám sa, že si ešte nejaké pekné postavy zahrám.“ Nitrianska herečka sa objavila aj vo viacerých filmoch, napríklad Nebojsa, Krajinka, Knieža, Posledný drak či Stretnutie pod starou píniou.
Divadlo je pre Evu Hlaváčovú vnútornou potrebou dávať ľuďom vieru, nádej a lásku vo forme posolstva. „Lebo herectvo je posolstvom o kráse umenia. Súhlasím s Alexandrom Solženicynom, ktorý povedal: Krása je to, čo spasí svet.“
Herečka Eva Hlaváčová s cenou Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti divadelnej tvorby. FOTO: (ČE)
