LOVCE. Jediná zubria zvernica u nás prežíva dojímavý príbeh. Pokus o záchranu ťažko zranenej a apatickej samice, ktorú doviezli so zlomeným kolenom, môže mať mimoriadne šťastný koniec.
Život vzácneho zvieraťa pritom mesiace visel na vlásku a ani odborníci si netrúfali odhadnúť, akým smerom sa uberie.
Poranenie v parku
Dramatický príbeh Felicity, ako ju nazvala chovateľka z obory neďaleko Topoľčianok, sa začal písať na jeseň 2011. Zubricu pôvodom z Talianska doviezli na naše územie z Poľska. Vypustili ju v národnom parku Poloniny na severovýchode Slovenska neďaleko hraníc s Ukrajinou a Poľskom. Je to jediné územie na Slovensku, na ktorom sa zubor môže voľne pohybovať.
Obe zubrice monitorovali ochranári zo Štátnej ochrany prírody SR. Tí po necelom mesiaci zistili, že jedna z dovezených samíc sa vážne zranila. Diagnostikovali jej zlomeninu kolena, ktorá navyše začala škaredo opúchať a hnisať. Zviera pochudlo, prestalo jesť a trápilo sa.
Odborníci zvažovali ďalší postup. Ak by samicu najväčšieho európskeho cicavca nechali vo voľnej prírode, takmer určite by sa stala ľahkou korisťou predátorov. Alebo by svojmu zraneniu podľahla, keďže sa práve blížila zima.
Namiesto predátorov si Felicitu všimli ochranári
Správa Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Ponitrie sa na ďalšom osude zubrice dohodla s lesným závodom v Topoľčiankach. Štátne lesy spravujú v kopcoch medzi Topoľčiankami a Lovcami zubriu zvernicu, jedinú svojho druhu u nás. Po dohode týchto dvoch inštitúcií smerovalo poranené zviera práve sem.
Zubricu odchytili, veterinár ju uspal, a tak sa mohol uskutočniť náročný prevoz do lokality neďaleko Topoľčianok.
„Bola v karanténe v boxe s plochou niekoľko metrov štvorcových. Ukázalo sa, že jej zranenie je dosť vážne. Veterinár sa rozhodol pre konzervatívnu liečbu, keďže operácia nedávala záruky úspechu. Zviera sa liečilo antibiotikami a a dlho bolo v zlej kondícii,“ hovorí Radimír Siklienka, šéf Správy CHKO Ponitrie.
Za malý zázrak považujú milovníci prírody už len to, že samica sa dostala do rúk kvalifikovaných chovateľov a veterinárov. „Unikátne je, že ju vôbec našli. Ak zviera v prírode utrpí zranenie, skôr ho objavia predátori ako ochranári,“ mieni Jozef Šabo, pracovník topoľčianskeho lesného závodu.
Felicita dojala svojim príbehom milovníkov prírody.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Zubry mohli zubricu zabiť
Liečba trvala niekoľko mesiacov a vôbec nebolo jasné, či na jej konci bude zdravé zviera. „Snažili sa do nej všelijako dostať antibiotiká, ošetrovateľka jej ich dávala do jablka. Rana sa po čase znova obnovila. Až v jarných mesiacoch to vyzeralo, že sa rana zahojila,“ povedal Radimír Siklienka.
V osobitnom sektore mimo topoľčianskeho stáda zubrov bola samica takmer rok. Po jeho uplynutí ochranári zvažovali, či by sa samica mohla znovu dostať do voľnej prírody. Túto myšlienku ale zavrhli, keďže rana sa síce zahojila, hendikep však zvieraťu ostal dodnes. Felicita viditeľne kríva.
Po strastiplnej a dlhej liečbe však prišiel ďalší problém. Ako 20-členné stádo tvrdohlavých zvierat s vlastným a často tvrdým spôsobom života presvedčiť, že 'votrelkyňa' by sa mala stať jeho členkou. Hendikepovaný jedinec totiž predstavuje pre stádo hrozbu. „Pri vážnom poranení by ju dokázali vyčleniť, alebo dokonca aj usmrtiť,“ povedala Eva Horniaková zo zubrej zvernice.
Za ten zhruba rok, čo bola Felicita v karanténe, však mala partia zo stáda dosť času, aby si na novú samicu zvykla. „Možno je to tým, že bola dlho v ich blízkosti, pachové signály prenikali, nebola teda pre stádo úplne cudzí element,“ vysvetľuje Jozef Šabo.
Zubor je najväčší európsky cicavec. Voľne u nás žije len v Poloninách, na západnom Slovensku ho chovajú v zubrej zvernici neďaleko Topoľčianok.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Z outsiderky bude možno hrdá matka
A tak Felicitu túto jeseň pustili medzi ostatné zvieratá. Je medzi nimi zhruba dva mesiace, no všetko nasvedčuje tomu, že sa adaptovala a že masívne tvory ju prijali za plnohodnotnú členku. „Žiaden jedinec sa k nej nespráva nevraživo,“ podotkol Jozef Šabo.
Felicita je však na prvý pohľad plachá. Pri pravidelnom rannom kŕmení postáva bokom a úctivo sleduje, ako ostatné zubry žerú. Keď skončia, podíde k uvoľnenému hrancíku a úkosom sleduje, či sa k nej neblíži iný zubor. Ak áno, trhne sebou a odstúpi o pár krokov.
Chovateľka v tom problém nevidí. „Ešte si len zvyká – predsa len, je medzi nimi iba krátko. Na kŕmenie sa síce dostane posledná, pretože prvé idú dominantné samice a samec. Nestáva sa ale, že by ju odsacovali, nemajú s ňou problém,“ povedala Eva Horniaková. A ako dodala, všetko nasvedčuje tomu, že štvorročná samica sa na budúci rok stane matkou. Ak to skutočne vyjde, príbeh záchrany jednej nešťastnej zubrice bude mať viac ako šťastný koniec.
Stádo nakoniec Felicitu prijalo.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
