Eva Mosnáková o minulosti prvýkrát prehovorila v 90. rokoch. Jej spomienky sú uložené vo washingtonskom múzeu holokaustu.
Aby prežila, ako štrnásťročná sa skrývala pred nacistami. Najprv v malej izbe, neskôr v kukurici. Zachránil ju chlapec, ktorému povedala áno a s ktorým strávila ďalších päťdesiat rokov.
Dnes má pani Eva Mosnáková 84 rokov, precvičuje hodinu zdravotného telocviku, organizuje besedy v klube seniorov, ktorí prežili holokaust, učí sa po anglicky.
Minulosť ju nezlomila, naopak. Jej pozitívny prístup k životu je veľmi nákazlivý, pamäťou by zahanbila nejedného tridsiatnika. Jej láskavosť, vitalita, energia je pre mnohých inšpiratívna.
Cez hranice ju prepašovala teta
Pani Eva pochádzala zo zmiešanej židovskej rodiny. Rodičia sa zoznámili v Brne, kam jej otec, rodák z Nitry, odišiel študovať veterinu. Po škole sa zaľúbenci vzali a odišli za prácou do Handlovej. Keďže v súčasnom druhom najväčšom meste regiónu Horná Nitra nebola v roku 1929 pôrodnica, mamička pani Evy išla porodiť svoju dcéru do Brna. Do baníckeho mesta sa vrátila s týždňovým bábätkom.
„Vtedy žili v Handlovej nielen slovenskí, aj nemeckí baníci. Chovali hospodárske zvieratstvo, muži si chodili do bane privyrábať. Keď Hitler prišiel k moci, handlovskí Nemci sa zaktivizovali, začali postihovať židov napriek tomu, že ešte nebol slovenský štát. Ako prvého vytiahli z domu rabína a začali ho ponižovať. Židia už vedeli, že nemôžu ďalej ostať v Handlovej,“ spomína pani Eva na časť z mladosti, o ktorú ju úplne pripravilo nariadenie číslo 189 z 9. septembra 1941. Vtedy prijala vláda takzvaný Židovský kódex, ktorý zbavoval židov ich práv a majetku.
Vtedy už bývala rodina v Močenku. Z Handlovej sa tam presťahovala potom, ako si otec pani Evy v obci našiel prácu, opäť ako zverolekár. Pokiaľ si ju hľadal, býval aj s manželkou u svojej sesternici v Nitre, o 14-ročnú Evu sa medzitým starali tety v Brne.
Jej návrat po dvoch rokoch na Slovensko komplikoval chýbajúci pas, Nemci jeho vydanie z nejakého dôvodu predlžovali. Jedna z maminých sestier sa preto rozhodla mladé dievča prepašovať cez hranice pri Trenčíne.
„Rampy medzi Slovenskom a protektorátom strážili starší nemeckí vojaci. Moja teta bola veľmi pekná, takže pozerali len na ňu. Ja som zase videla len moju maminku, ktorá stála za rampou. Podliezla som ju, prešla cestou, hodila sa jej do náručia a Nemci nevedeli, komu patrím. Moja teta ich poprosila, či by mohla maminka prísť na dve hodiny na naše územie a naopak. Tretí deň sa vrátila teta sama, maminka ma zobrala do Močenka.“
Museli sa skryť do skrine
Z neónových svetiel veľkomesta a električiek odišla pani Eva do neelektrifikovanej dediny, bez knižnice, kina. Do dediny, kde sa domy stavali z hliny a ich vlhkosť spôsobovala tuberkulózu. Napriek tomu s láskou spomína na svoje spolužiačky - priateľky a niekoľko dobrých učiteliek.
„Keď bolo po Povstaní a všetky výnimky padli, môj otec už vedel, že sa budeme musieť niekde skryť. Spýtal sa preto Henricha Konráda, nájomcu veľkostatku Laciház, ktorému liečil hospodárske zvieratá, či by nás schoval. Súhlasil. Bol to sudetský Nemec, ktorý prišiel na Slovensko s dvomi bratrancami a rozbehli biznis v poskytovaní poľnohospodárskych služieb. Zaľúbil sa do Terky Mosnákovej, ktorá pochádzala z Pereša pri Cabaji. Mala štyroch súrodencov, jeden z nich bol môj manžel Vladko,“ vraví pani Eva.
Predtým, ako s rodičmi odišla na odľahlý veľkostatok, sa všetci židia z Močenka stretli, aby sa rozlúčili a aby si oznámili úkryty.
„Môj otec ho neprezradil a to nás zachránilo.“
Dnes vedie z Hornej Kráľovej k Lackovmu dvoru – Laciházu - panelová cesta. Končí pred osadou, v ktorej bývajú štyri rodiny. V roku 1942 bol v nej počet obyvateľov o niečo vyšší.
Konrádovci prepustili trojčlennej rodine malú spálňu, ktorá susedila s obývačkou. Oni sa uskromnili na rozťahovacom gauči. Ich 5-ročná dcéra Anička však bola bystrá, nešlo jej do hlavy, prečo zrazu nesmie do izby, kde sa predtým hrávala.
Aby jej mama dokázala, že v izbe nie je nikto, zamkla rodinu na chvíľu do veľkej orechovej skrine. Keď otvorila dvere, Anička si sadla na stoličku a povedala, že na nej musel niekto sedieť, lebo je ešte teplá. Dievčatko potom všade hovorilo, že v dome majú strašidlá.
Lackov Dvor v súčasnosti. FOTO: LAZ
Prespali v stohu slamy
V izbičke prežila pani Eva dlhých sedem mesiacov. Čas si skracovala čítaním, ale aj učením algebry. Medzitým prišiel do dediny Zimmerman, jeden z SS-manov nemeckého berátera pre židovskú otázku Aloisa Brunnera, veliteľa seredského koncentračného tábora. Bol „poverený, aby usporiadal lov na močenských židov, ktorí mali byť deportovaní do poľského Osvienčimu“.
„O Vikym vedeli všetci Močenčania, bol skrytý u jedného sedliaka. Tento syn veľkostatkára chodil s Drahuškou, ktorá ho v podstate svojou návštevou na koni nechtiac prezradila. Chlapca odviezli do Serede a strašne zbili. Prezradil všetkých. Ja tvrdím, že mu to nikto nemôže mať za zlé, nikto nevie, ako by sa sám po týraní zachoval...“
Zimmerman dal vybubnovať na zverolekárovcov odmenu vo výške 5-tisíc korún, neskôr ju zdvojnásobili. V dedine sa začalo šuškať, že zverolekárovci sú u Henricha Konráda.
„Spojkou, ktorá vedela o našom úkryte, bol náš kamarát Imro Folkmer. Mal kľúče od nášho bytu, keď sme niečo potrebovali, tak nám to priniesol. Keď bol u nás, prišla jeho sestra Marta. Povedala, že Zimmerman zatkol ich otca a ak nepríde a nepovie, kde sme, zastrelia ho. Imro odišiel s tým, že povie, že nás odprevadil na maďarské hranice. Tie boli vtedy hneď za Perešom. My sme už nemohli riskovať, čo keby ho zbili... Môj budúci muž, Vladko, nás zaviedol do kozla a prespali sme vo veľkých kopách slamy. V skoré novembrové ráno nás zobral na odľahlé pole, kde nás na dva dni zahrabal pod kopu kukurice. Medzitým pre nás hľadal v Svätoplukove ubytovanie, čo sa mu aj podarilo.“
Anjel smrti, Zimmerman, medzitým odišiel z Močenku do Serede a rodina pani Evy sa mohla 16. decembra vrátiť do Laciházu, kde spoločne s Konrádovcami prežili krásne Vianoce. Pohoda dlho netrvala, Vlada a jeho otca koncom januára chytilo gestapo, ktoré ich odviezlo do nitrianskej väznice.
„Vo vinohrade otca môjho muža zvykli prespávať cudzí ľudia. Raz prišli gestapáci, ktorí hovorili po česky a tvárili sa ako antifašisti, dedko ich prenocoval, politizovali spolu a keď bola skoro polnoc, vytiahli revolvery. Skončili v nitrianskej väznici, kde ich zbili, potom ich transportovali aj do koncentračného tábora v Mauthausene. My sme až do konca vojny ostali na majeri Laciház. Neviete si predstaviť ten pocit slobody, keď nás v apríli 1945 oslobodili Rusi.“
Henrich Konrád, jeho manželka Terézia a manžel pani Evy, Vladimír, dostali po vojne vyznamenanie štátu Izrael „Spravodliví medzi národmi."
Washingtonské múzeum holokaustu
Život pani Evy bol, ako vraví, búrlivý aj za totality. Všetky ťažké životné peripetie ustála, dnes sa teší z rozvetvenej rodiny. Napriek vysokému veku je veľmi aktívna: pre klub seniorov, ktorí prežili holokaust, organizuje týždenne besedy, precvičuje hodinu zdravotného telocviku, dokonca sa učí aj anglický jazyk.
Od vojny na majeri Laciház nebola. O minulosti prvýkrát prehovorila v 90. rokoch, kedy nadácia Stevena Spielberga realizovala takzvanú Oral history preživších holokaust v rámci celej Európy. Spomienky sú uložené vo washingtonskom múzeu holokaustu.
„S redaktorkou som sa vtedy dohodla, že sa o dva týždne stretneme u nás, a ja som tých celých 14 dní nespala. Keď sa prevalilo všetko, čo som začala spomínať, bola to jedna lavína, ktorá mnou duševne otriasla. Pospomínala som aj na našich priateľov, tých, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. Tvrdím, že to mali ťažšie ako my, čo sme sa skrývali. Ten, kto sa nedostal do kontaktu s SS, nevie, čo je to ľudské poníženie. To sme my nezažili, my sme si tú dôstojnosť zachovali.“
