Peter Krištúfek natočil krátky film s Milanom Lasicom a Emíliou Vášáryovou. Je o starnúcich, veľmi neúspešných, frustrovaných hercoch, ktorí hrali len v seriáloch a dabingu.
NITRA. Cyklus besied so súčasnými slovenskými spisovateľmi 4-3-2-1... uzavrela v Nitrianskej galérii beseda s Petrom Krištúfkom. Rodák z Bratislavy vyštudoval filmovú a televíznu réžiu, na konte má vyše 20 dokumentárnych filmov. Pracoval aj ako moderátor vo viacerých rádiách, momentálne sa venuje réžii a literatúre.
Debutoval zbierkou poviedok Nepresné miesto, po nej napísal ešte niekoľko zbierok poviedok a satirický román Šepkár. V roku 2012 vydal román Dom hluchého, za ktorý bol nominovaný na cenu Anasoft litera. Počas jeho písania súčasne pracoval aj na netradične poňatej knihe Atlas zabúdania, ktorá vyšla vlani.
Fantáziu vyvažujú reálne texty
Atlas zabúdania bol podľa Petra Krištúfka inšpirovaný knihou Dom hluchého. „Tá vychádza z našej rodinnej histórie. Prostredníctvom nej som sa chcel trochu zoznámiť so svetom dvoch mojich starých otcov a spoznať ich. V našej rodine sú dosť veľké generačné rozdiely. Naposledy som sa nimi rozprával ako tínedžer, potom zomreli, takže som potreboval tieto veci nejako reflektovať,“ konštatuje Krištúfek.
„Aby som v Dome hluchého mohol niektoré súvislosti použiť a istým spôsobom sa s nimi pohrávať, vymyslel som si mesto Brežany, v ktorom sa odohráva dej knihy. Má reálny základ a niečo z histórie niekoľkých slovenských miest, napríklad Pezinka či Trenčína.“
V knihe sa podľa autora prepletajú životy dvoch rodín - lekára a stíhacieho vojenského pilota. „Nie sú to vlastne tak celkom osudy mojich starých otcov, lebo sa mi „kontaminovali“ všetkým možným, sú skôr nimi inšpirované. Vo fiktívnom príbehu som to vymýšľanie a fantáziu potreboval vyvážiť reálnymi textami – napríklad dobovými vyhláškami, denníkovými zápiskami, fotkami či listami, ktoré som tak nenápadne vkladal do textu,“ pokračuje autor. „Takto mi román „nabobtnal“ až na 550 strán a zrazu som mal pocit, že by som mal niektoré veci vypúšťať.“
Najnovšia kniha Atlas zabúdania čitateľa originálnym spôsobom prevedie posledným storočím na Slovensku. Jej súčasťou sú texty, ktoré vychádzajú z reality, ale aj vymyslené básničky, poviedky a tiež množstvo rôznych archívnych dokumentov s historickou hodnotou a s hodnotou pamäte a spomínania. Vo finále tvorby knihy sa podľa Krištúfka editor poriadne zapotil, lebo texty vychádzajú z dobových reálií - autor sa snažil zachovať ich autentický jazyk i s gramatickými chybami a štylistickými zvláštnosťami.
Film bol výzvou
Ako Krištúfek priznal, literatúra je jeho citovo i finančne najdrahší koníček, živí ho filmová a televízna réžia, ktorú vyštudoval. Nedávno sa ako režisér stal súčasťou zaujímavého projektu s názvom Slovensko 20, ktorý bude mať v kinách premiéru v marci tohto roka. V rámci neho desať režisérov vytvorilo krátke filmy, rôznym spôsobom reflektujúce slovenskú realitu posledných 20 rokov.
Krištúfek natočil 10-minútový film Jediná známa fotografia Boha, v ktorom si zahrali Milan Lasica a Emília Vášáryová. „Príbeh je o dvoch starnúcich, veľmi neúspešných, frustrovaných hercoch, ktorí hrali len v seriáloch a dabingu. Obaja herci sa veľmi bavili na dialógoch, ktoré som im napísal. Vraveli mi, že to vedia veľmi pekne zahrať, lebo sa pohybujú medzi podobnými kolegami,“ prezradil Krištúfek.
Poznamenal, že bolo pre neho veľkou výzvou dať do tak krátkeho filmu esenciu všetkého, čo chcel textom povedať, s príbehom musel pracovať veľmi úsporne. „Je to prvý vtipný film, ktorý som nakrútil. Zapáčilo sa mi to, takže možno budem takto pokračovať ďalej,“ dodal autor.
