Tradičný samurajský meč, ktorý vyrobil s českým kolegom Pavlom Bolfom Martin Horňák z Nitry, je natoľko dobrý, že Japonci uvažujú o jeho vystavení v múzeu.
NITRA. Takmer mesiac strávil študent brúsenia a leštenia japonských mečov Martin Horňák s českým kováčom Pavlom Bolfom v horách severne od Tokia.
Dvojici a ich tlmočníkovi Janovi Benešovi sa dostalo naozaj výnimočnej pocty. Dostali sa do dielne 94-ročného majstra Taira Sugawara.
Takéto pozvanie do tajomného a uzavretého sveta majstrov vo výrobe samurajských mečov cudzinci bežne nedostávajú.
Celkom výnimočný je tiež fakt, že Martin s Pavlom sa stali prvými Nejaponcami, ktorým dovolili priamo v krajine stredovekých bojovníkov samurajov vyrobiť japonský meč. A na ten sú v krajine vychádzajúceho slnka mimoriadne citliví.
Meč samurajov je pre Japoncov takmer posvätným symbolom a súčasťou historického a kultúrneho dedičstva krajiny.
Priniesť do krajiny meče, ktoré nevyrobili priamo v Japonsku, sa nesmie, rovnako je zakázané meče z krajiny bez špeciálnych povolení vyvážať.
V pozadí Rai Kunitoshi - veľmi vzány meč, národný poklad.
FOTO: Archív Martina Horňáka
Česť a meč
Po dlhé stáročia boli samuraji bojovníci, ktorí v Japonsku slúžili cisárovi alebo akémukoľvek pánovi. V boji využívali slabé a citlivé miesta svojich protivníkov, hlavne také, ktoré nekryla zbroj.
Cvičili ich už od útleho detstva, chlapci museli prekonávať vlastný strach, byť obratní a vytrvalí. Pokiaľ ide o zbrane, v začiatkoch používali hlavne luky, neskôr sa priučili boju s mečom a životu samuraja zvanom kódex bušido.
Pre stredovekých samurajov boli najdôležitejšie dve veci – česť a meč.
„Aj keď meč bola zbraň, musel byť nielen funkčný, ale aj krásny. Bol dušou bojovníka a toto cítenie v Japonsku stále prevláda. Japonci si nepripustia, aby ich meče niekto napodobňoval – buď je to originálna vec, alebo to nie je japonský meč,“ vysvetľuje Martin Horňák z Nitry, ktorý už sedem rokov študuje brúsenie a leštenie japonských mečov.
O to vzácnejšie je, že prácu partie Čechov a Slováka si všimli samotní Japonci, ktorí vybavili pobyt u majstra Sugawaru.
Majster brusič Miura z oblasti Ichinoseki brúsi už 50 rokov
FOTO: Archív Martina Horňáka
Meče sa v histórii skracovali
Meče sa po stáročia menili vo svojej váhe a dĺžke. Má to prozaické vysvetlenie – rozmery samurajského meča úzko súvisia s taktikou boja.
„Okolo roku 1100 bola stratégia boja na koňoch. Meče v tomto období mohli mať váhu až štyri kilá a dlhé mohli byť aj dva metre. Nebolo nezvyčajné, že samuraj na meč potreboval nosiča. Okolo roku 1 400 až 1 500 sa meče skracovali – pre bojovníkov našťastie, pre dnešné umenie nanešťastie,“ hovorí Martin Horňák.
Meče skrátili tak, aby ich samuraji mohli nosiť za pásom. Nosievali sa ostrím hore a ich dĺžka klesla pod meter.
Brusičom, leštičom či kováčom nemohol byť ktokoľvek. Túto prácu vykonávali iba niektoré vyvolené rodiny. Ostatní sa zbrane samurajov ani materiálu, z ktorého bola vyrábaná, nesmeli ani dotknúť.
Uznanie v krajine samurajov
Dnes už meče ková a brúsi ktokoľvek. Uznanie japonských majstrov si však len tak hocikto neodnesie. A už vôbec nie ten, čo nepochádza z Japonska.
Martina Horňáka však ako brúsiča mečov Japonci uznávajú. Pomohlo mu v tom stretnutie s Pavlom Bolfom, českým kováčom, ktorý dokáže napodobniť charakter starých mečov.
Dvojica sa dohodla na spolupráci, ktorá v prípade výroby samurajských mečov musí klapať viac ako stopercentne. Každý meč je umeleckým dielom, ktorého výsledný efekt ovplyvňuje kvalitné kovanie aj nabrúsenie tejto zbrane.
Obaja sa vybrali do Japonska, kde priamo od miestnych dostali za úlohu vyrobiť samurajský meč. Pomáhal im v tom tlmočník Jan Beneš, ktorý tiež priložil ruku k dielu.
Rázny 94-ročný majster
Trojica sa dostala do hôr nad Tokiom, do oblasti sužovanej silnými zemetraseniami. Nevyhli sa ani im. Ani tento prírodný jav – nezvyklý v stredoeurópskych podmienkach – ich však od práce na projekte neodradil. Bývali v meste Daito, kde sa stali členmi miestneho mečiarskeho spolku prastarej Mokusa školy.
Tri týždne pracovali v dielni 94-ročného majstra na výrobe mečov. Aj napriek svojmu veku bol majster Sugavara mimoriadne čiperný muž so svižným krokom a ohromujúcou autoritou.
„S úsmevom a trpezlivosťou Japoncom vlastnou nám vysvetľoval, ak sme niečo robili tak, ako sme nemali. Mal prísne oči, ale úsmev na tvári. Vždy nás milo privítal u seba v dome, keď sme sa išli cez prestávku najesť, milo nás usadil, ale rovnako milo nás aj poslal naspäť do práce,“ spomína Martin.
Nadšencov však veľmi naháňať nebolo treba, sami sa súrili. V extrémne krátkom čase totiž vyrábali tri čepele rôznych veľkostí aj tvarov – Tanto, čiže japonskú dýku, veľký meč nazývaný Kenukigata Tachi a Warabite, čo je krátky meč.
Museli sa naplno sústrediť, meč mohol kedykoľvek v okamihu kalenia prasknúť. Tá chvíľa trvá pritom len krátko – od postupného prehriatia až po zakalenie prejde len moment. Treba však vystihnúť správnu chvíľu, inak by dlhá a namáhavá práca vyšla navnivoč.
Meč chcú vystaviť v múzeu
Všetky samurajské meče sa vyrábajú ručne, nie je to pásová výroba, ako by si laici mohli myslieť. Každý jeden kúsok je tak originálom s umeleckou hodnotou.
Brúsia sa na siedmich kameňoch rôznej hrúbky. Na jednom meči spravidla spolupracujú viacerí – okrem kováčov a brusičov sú to aj šperkári, ktorí meč vyzdobia.
Výsledky práce Slováka a Čechov Japoncov zaujali. A nielen miestnu tlač, ktorá Európanov pri práci vyfotila a snímku s popiskom publikovala v novinách, ale aj odborníkov na výrobu mečov.
Meč v štýle školy Mokusa podľa hodnotenia starých majstrov zodpovedá požadovanej kvalite. A to až do takej miery, že Kenukigata Tachi od Horňáka a Bolfa sa Japonci rozhodli vystaviť v múzeu v meste Furukawa. A to je pocta, akú ešte Japonci nepreukázali žiadnemu cudzincovi.
