Sami sa naučili plávať v zoborskom jazierku, na hrozno chodili do štátneho vinohradu, tancovali u Machoviča. Zážitky Zoborčanov sú krásne a bohaté.
NITRA. Knihu historiek a zážitkov zo Zobora zostavuje Nitrianka Ľudmila Číbiková Oravcová. Príbehy, ktoré tu zažívala od detstva, nepíše len sama, so svojimi spomienkami jej do knihy prispievajú aj jej priatelia a známi – rodáci zo Zobora. Publikácia pod názvom Spomienky na Zobor by mala vyjsť tento rok.
Zvonila s kostoľníčku
„Viete, v súvislosti so Zoborom sa vždy hovorí najmä o Svoradovej jaskyni či benediktínskom kláštore, ale skoro nikdy o ľuďoch, ktorí tu žili. Práve o tom bude moja kniha. Čitateľ sa v nej dozvie, ako sme na Zobore trávili detstvo, čo sme vyvádzali, kde sme sa učili. Bolo to naozaj krásne detstvo. Na rozdiel od dnešných detí sme prišli zo školy, naučili sa a vypadli von. Mala som šesť súrodencov a čím nás bolo viacej, tým sme sa lepšie učili,“ spomína pani Ľudmila.
„Vyrastala som v strede Zobora pod lanovkou, bolo to ideálne prostredie na hry, aj školu a kostolík sme mali blízko. Pani kostolníčke Gregušovej sme chodili pomáhať zvoniť. Celé leto sme trávievali pri zoborskom jazierku, v ktorom sme sa samy naučili plávať, žiadne plavecké kurzy neboli. V štátnych vinohradoch sme si oberali hrozno, chodili sme na hríby, plietli sme vence a všeličo iné. “
Zoborská škola, do ktorej deti chodili, bola vtedy rímskokatolícku ľudovou školou. Fungovala od roku 1912 pod kostolom sv. Urbana, kde stojí doteraz. Je pri nej aj vila, v ktorej býval riaditeľ školy. „Hrávali sme sa aj na školskom dvore. Za WC, ktoré boli v samostatnej budove, boli chlievy, v ktorých sa pre potreby riaditeľa chovali prasce. V škole nebola jedáleň ani telocvičňa, cvičievali sme vonku.“
Videla maľovať Massányiho
Texty v knihe autorka doplnila fotografiami – svojimi aj od spolužiakov a priateľov. „Sú tu napríklad snímky zo školy či kostola. Keď som mala 4 roky, videla som akademického maliara Edmunda Massányiho, ako maľuje evanjelistov na klenbové oblúky. Neskôr som si ich odfotila,“ poznamenala Ľudmila Číbiková Oravcová.
S priateľmi chodievala aj do vychýrenej tančiarne. „Dnes si ju už pomaly nikto nepamätá. Volala sa Machovič, bola na Chmeľovej doline. Dnes je tu nejaká firma. Vedľa nej bola malá predajňa tabaku Kimle báčiho. Bol to veľmi obľúbený a milý človek. Prostredníctvom internetu som sa nedávno zoznámila s jeho vnučkou, ktorá mi poslala fotky svojho deda. Bojoval v 1. svetovej vojne na Pijave, odvtedy bol invalid, čo sme my ako deti nevedeli.“
Ležala v nórskej nemocnici
Pre Ľudmilu Číbikovú Oravcovú budú Spomienky na Zobor prvou knihou, literárne činná je však už dlhšiu dobu. Prispievala do seniorských časopisov, do denníka Sme, uverejňovala aj na internete. Na internet dávala najmä svoje bohaté zážitky z ciest po svete.
„Bola som v Dominikánskej republike, Mexiku, Kanade, Nórsku, Fínsku, Dánsku, Estónsku... Istý čas som bola som u dcéry, ktorá býva v Kanade, a so synom som na kamióne prešla skoro celú severnú Európu,“ prezrádza scestovaná 65-ročná dôchodkyňa.
„V Nórsku sme v roku 2010 havarovali, kamión sa prevrátil. Som rada, že som si so zranenou hlavou a chrbticou dokázala na všetko pospomínať. Ležala som v nórskej nemocnici, hrozilo mi ochrnutie, preto ma lekári stále vyšetrovali. Napriek tomu, že som nemala cestovné poistenie, dobre to dopadlo. O refundáciu nákladov na pobyt v nemocnici som požiadala slovenskú poisťovňu, ktorá mi sumu preplatila. Za štyri dni pobytu to vyšlo na 3 300 eur.“
