Vo svojom živote Andrej Hryc nič neľutuje. Okrem jedinej veci – tragickej smrti svojho syna. Vyliečil sa z rakoviny, ale smrť si ho aj tak našla.
NITRA. Jeho kniha Inventúra vzbudila vo verejnosti búrlivé diskusie. Svoj debut prišiel herec Andrej Hryc predstaviť aj do Nitry. Ako na prebale svojej novinky píše, „nikdy si nedával servítku pred ústa, všade a za každých okolností priamo hovoril, čo si myslí. Narobil si tým armádu nepriateľov“.
Do svojej autobiografie zhrnul spomienky z mladosti, prvé lásky, pôsobenie na Novej scéne, nevyšetrenú smrť otca, spolunažívanie s komunistami, odchod z VPN aj HZDS, príbeh rádia Twist i ďalšie zaujímavé okolnosti jeho života. Kniha je podľa neho osobným a zároveň verejným zúčtovaním, doloženým dobovými dokumentmi a fotografiami.
Z malej knižky „buchla“
Sympatický pohoďák svoju knihu predstavil počas autorského večera v kaviarni Gustoso. Ako povedal, pracoval na nej s menšími prestávkami asi dva roky.
„Pôvodne som chcel písať malú knižočku o mojom otcovi, ale nakoniec sa z toho vykľula takáto „buchla“. Na jednej strane ma to začalo baviť, na druhej som si uvedomil, že sú veci, ktoré naozaj treba povedať. Niektorí ľudia majú deravú pamäť a ďalší veľmi pragmaticky a účelovo zabúdajú, a takýmto ľuďom treba osviežiť pamäť. Som už vo veku, kedy môžem každý deň zomrieť, a potom už nebude toho, kto by vysvetlil, čo ako bolo,“ konštatuje 64-ročný rodák z Bratislavy.
Mnohí ľudia, ktorých v knihe Hryc spomína, sa cítia jeho výrokmi dotknutí. Ako autor hovorí, je mu to úplne jedno. „Ja som napísal pravdu, viem ju dokázať, nemám žiadne obavy, že by ma niekto mohol žalovať. V knihe píšem o 740 ľuďoch a dobre len asi o 30 z nich. Ale to nie je môj problém. Keby sa vtedy oni nechovali ako svine, tak by som o nich dnes nepísal. Nech ľudia vedia...,“ tvrdí herec.
„Je to ako s našimi politikmi, veľká väčšina z nich by už dávno mala hniť vo väzení. Keby niektorého z nich zavreli, tí ďalší by si už dali pozor. Zdá sa, že v Čechách takýto obrodný proces začína, ale u nás to nehrozí.“
Za pravdu sa treba biť
Hryc sa napriek nečakanému úspechu knihy necíti byť spisovateľom. „Na rozdiel do drvivej väčšiny mojich kolegov, ktorí vydávajú knižky, ktoré im niekto píše, som si Inventúru napísal sám. Nemal som ambíciu komukoľvek o svojom živote rozprávať, mal som ambíciu o svojom živote napísať to, čo som sám chcel. Za každým jedným slovom v knihe si stojím,“ vraví autor.
„Mnohí ľudia mi píšu, ako im moja kniha ukázala, že za pravdu sa treba biť za každých okolností. Ľudia väčšinou nemajú ten drive, pri menšom probléme často rezignujú, a to je zle. Keď má človek pravdu, má sa za ňu biť. Ja som celý svoj život bojoval s niečím hrozným a nakoniec som všetky tie boje vyhral. Vždy som bol taký vetroplach, veľakrát v živote som narazil a rozbil som si nos. Urobil som veľa chýb, ale taký som bol a taká bola doba. Nakoniec skoro každé zlo, ktoré ma v živote stretlo, bolo na niečo dobré.“
Vraví, že vo svojom živote nemá čo ľutovať, okrem jedinej veci – tragickej smrti svojho syna. „Neustrážil som chvíľu, kedy nastúpil do toho auta. Týždeň pred nehodou som možno mal viac trvať na tom, aby išiel so mnou do Prahy. To jediné by som v živote rád zmenil. Vytiahol sa z rakoviny, ale smrť si ho aj tak našla.“
Školu nenávidel
V knihe herec píše, že mal nádherné detstvo. „Rodičia nejakým spôsobom zabezpečili, že komunizmus išiel „okolo mňa“, oni pritom vedeli, v akom „prúseri“ žijú. Bývali sme v nádhernej vile pod Slavínom a kým som nezačal chodiť do školy, žil som v jednom krásnom sne. Keď už som bol školák, pochopil som, že sranda skončila.“
Školu vraj nenávidel, bol zlý a nedisciplinovaný žiak. Vždy si myslel, že má na viac, čo sa aj odrazilo v postoji pedagógov k nemu. Ročníky VŠMU prechádzal vďaka veľkorysosti takých osobností ako Viliam Záborský, Jozef Budský či Ladislav Chudík. Mali vraj milión dôvodov, prečo ho vyhodiť zo školy, a neurobili to.
„To ma naučilo byť veľkorysým v čase, keď som bol 15 rokov generálnym riaditeľom Rádia Twist. Dodnes dostávam od mojich bývalých zamestnancov listy a pozdravy. Píšu mi, ako s odstupom času zisťujú, že roky v rádiu boli najkrajším obdobím ich profesionálneho života. Sú presvedčení, že takého šéfa ako mali vo mne, už mať nikdy nebudú. Pochopiteľne, že ma to veľmi teší,“ pousmial sa herec.
Hral aj v Nitre
Andrej Hryc má za sebou stovky postáv v divadle, televízii, vo filme, muzikáloch či dabingu. V nitrianskom DAB sa objavil dvakrát. „Počas socializmu sme tu hrali nejakú komunistickú blbosť a asi pred 10 rokmi s košickým divadlom sme sa tu predstavili s muzikálom Oliver Twist. V Nitre mám veľa kamarátov, aj som vždy mal – Jožko Dóczy, Milan Kiš, Karol Spišák, Maroš Slovák, Eva Matejková, Fero Kabrhel, Jožko Bednárik, Adela Gáborová... Stretával som sa s nimi v televízii aj filmoch, boli to skvelí ľudia,“ spomína Hryc.
Za vrchol svojej divadelnej kariéry považuje postavu Maxa Bialystocka v Producentoch. „Je to najťažšia muzikálová rola, aká bola kedy napísaná. V alternácii s Marošom Slovákom sme urobili jedno nádherné predstavenie, na to som veľmi hrdý. Keď som mal 27 rokov, hral som Richarda III., bol som vtedy asi najmladší Richard III. v histórii. Sú postavy, ktoré som chcel hrať, a už ich vzhľadom na vek nebudem, čo mi je ľúto – napríklad takého Lopachina z Višňového sadu či Cyrana z Bergeracu.“
Filmových rolí, na ktoré rád spomína, je veľa. Major Terazky zo seriálu Černí baroni je podľa neho rola, na ktorú sa nezabúda, vydaril sa mu aj Rácz vo filme Rivers of Babylon. „Pevne verím, že ešte niekoľko filmov natočím. Ale je paradox, že už asi 5 rokov na Slovensku vôbec nehrám, neobsadzujú ma, asi ma tu nemajú radi. V Čechách naopak točím film za filmom.“
Bol by právnikom
Napriek svojim úspechom v hereckej brandži by si dnes Andrej Hryc toto povolanie nevybral. Ako vraví, v dnešnej trhovej spoločnosti byť hercom nie je med lízať. „Keď som ešte za komunizmu chodieval na Západ, pohyboval som sa vo veľmi dobrej spoločnosti, lebo som mal veľa známych – vysokopostavených ľudí všelikde vo svete. Dostávalo sa mi od nich veľa pozornosti – „to je ten, čo prišiel zo socializmu“. Pýtali sa ma, čo robím. Som herec, odpovedal som, a v tom momente sa o mňa prestali zaujímať,“ smeje sa Hryc.
„Vtedy som to nechápal, dnes už áno. V takej Amerike je herec pomaly každý čašník, každý taxikár. Ale keď tam nie ste Brad Pitt, tak nie ste nikto. A na Slovensku to začína byť podobné. Pozrite si obsadzovaciu politiku v televízii. Dvanásť hercov účinkuje vo všetkých televíznych seriáloch, dívate sa stále na tie isté ksichty, už mi to naozaj lezie na nervy.“
Aj pre toto by si dnes povolanie herca nevybral. Bol by vraj asi právnik. „A bol by som dobrý. Za socializmu však išli na právo najblbší. Keď vás nezobrali na žiadnu vysokú školu, tak na právo ste sa dostali. Socialistické právo nebolo právo, tam nebolo treba nič vedieť. Dostali ste príkaz, ako máte vec rozsúdiť a bolo vybavené. Naopak, vysoké číslo IQ bolo na príťaž...“ uzavrel Andrej Hryc.
Herec so svojím debutom. FOTO: (ČE)
