Viacerí čitatelia Stelu našli v postavách jej kníh. V každej z nich je kus jej charakterových vlastností.
NITRA. Stela Brix. Meno priam stvorené pre šoubiznis. Je skutočné, žiadny umelecký pseudonym. Mladučká spisovateľka má len 16 rokov a na konte štyri úspešné knihy pre mládež. Jej príbehy Na kopci strašidiel, V hrobke bohov, Štôlne dvoch tvárí a Nástrahy panského sídla malí čitatelia prežívajú spolu s ich hrdinami Pierrom, Wilom, Lýriou a Ailit.
Po tretej knihe dopísala prvé dve
Už keď sa naučila písať prvé písmenká, začala malá Stela vymýšľať príbehy. Najprv len také jednoduché pre svojich mladších súrodencov. „Stále som niečo písala, neskôr už dlhšie a lepšie príbehy. A v 10 rokoch som sa rozhodla, že napíšem knihu. Aj sa mi to podarilo,“ spomína talentovaná Stela, ktorá bola na besede v krajskej knižnici v Nitre. „Bola to prvá časť série s názvom Na kopci strašidiel. Zdala sa mi však taká detská, tak som ju odložila a začala pracovať na druhej knihe. Ani tú som však nedokončila a pustila som sa do tretej časti. Tá sa mi už pozdávala, preto som sa vrátila k predchádzajúcim dielom a trochu som ich prerobila.“
Prvé tri knihy jej vyšli v 12 rokoch, o dva roky neskôr vydala štvrté pokračovanie. Príbehy na seba dejom a osudmi postáv voľne nadväzujú.
„Na písaní ma baví samotné písanie, lebo dobrodružstvá, ktoré vymýšľam, prežívam spolu s mojimi hrdinami. Baví ma vžiť sa do ich charakterov, môžem tak lepšie porozumieť iným ľuďom. Mňa samu to posúva ďalej, uvedomujem si pri tom mnoho vecí o svete a nakoniec aj o sebe samej,“ priznáva mladá spisovateľka. „Viacerí ľudia ma po prečítaní mojich príbehov upozornili na to, že moji hrdinovia – to som vlastne ja sama. V každom z nich je časť mojich charakterových vlastností.“
Knihy si aj ilustruje
Svoje knihy si Stela aj sama ilustruje. Inšpirácia ku kresbám vlastných príbehov prirodzene vyplynula počas ich písania. „Keď som niečo vymyslela, povedala som si - sem by sa hodil nejaký obrázok. V niektorých detských knižkách ilustrácie nie sú, napríklad v Slávnej päťke, ktorú som svojho času mala veľmi rada, mi chýbali. Hlavne pri popisoch nejakých máp k pokladom. Nevedela som, ako si to mám ako čitateľ predstaviť.“
Do písania sa nenútiť nebude
Rodičia i súrodenci sú na úspešnú dcéru a sestru hrdí. Jej knihy sa im páčia. „Mamina je mojou prvou čitateľkou aj kritičkou. Už od začiatkov ma v písaní veľmi podporuje, ale aj najviac kontroluje a opravuje. Najmä logické chyby – keďže som bola ešte malá, nevedela som, ako niektoré veci v realite fungujú. Jej červené more opráv som niekedy neznášala,“ smeje sa Stela.
„Mojou veľkou fanúšičkou a čitateľkou je aj 11-ročná sestra Tília. Pokúša sa tiež písať, ale bavia ju skôr iné veci, má napríklad veľmi blízky vzťah k zvieratám. Verím, že raz bude zverolekárkou. Sedemročný brat Alfréd je skôr taký technický typ, ale tiež si moje príbehy prečíta.“
Steline knihy prelúskali aj viacerí jej spolužiaci v Škole a osemročnom gymnáziu pre mimoriadne nadané deti v Bratislave. Páčia sa im a Stele v ďalšej literárnej tvorbe držia palce.
V tom, či bude aj v dospelosti spisovateľkou, nemá ešte úplne jasno. Nevie písať hocikedy, musí mať inšpiráciu, silné nutkanie, aby jej to išlo prirodzene.
„Keby to bolo mojím povolaním, považovala by som to za povinnosť. A nútiť sa do písania určite nechcem. Viem si však predstaviť písať knihy popri zamestnaní. Veľmi ma baví psychológia, najmä experimentálna. Myslím si, že aj pri písaní by mi to bolo užitočné,“ dodala Stela Brix.
