Slovenská misionárka zachraňovala dievča, ktorému mladík odsekol nohu

IVANKA PRI NITRE. Dievča s čerstvo odrezanou nohou, nazúrené skupiny mužov a chlapcov s mačetami priamo na škole, malária či kolegyňa so životom na vlásku po uštipnutí jedovatým hadom. To je len hŕstka z krajných situácií, ktorým na opačnej strane sveta čelila misionárka Jaroslava Staršia.

Nechýbalo pritom veľa a sestra Jaroslava z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého, ktorá sídli v Ivanke pri Nitre, sa do divokej Oceánie ani nemusela dostať. Pôvodne mala pôsobiť na Sibíri, pre problémy s vízami nakoniec skončila nad Austráliou, v prímorskom štáte Papua-Nová Guinea. Misionárka prežila na ostrovoch tri a pol roka. A svoju misiu aj pôsobisko si zamilovala tak, že po krátkej mesačnej dovolenke na Slovensku začína v týchto dňoch svoje ďalšie pôsobenie v ostrovnej krajine.

Do neznáma

Papua-Nová Guinea je pre Európanov zväčša neznámou krajinou. Exotika s dych berúcimi scenériami, odľahlé buše, tmavší kučeraví domorodí obyvatelia, ktorých živí zem a ktorí sa dožívajú nezvyklo nízkeho veku – žijú o viac ako desať rokov kratšie ako Európania. Vzdelanie tu ľuďom veľa nehovorí, vyše 30 % populácie sú úplní analfabeti. Aj preto si miestni školy a učiteľov v nich považujú. A ešte niečo je pre Papuáncov typické – ostrovní ľudia sú nevystresovaní, nezaťažení pojmami čas a termín a vďační všetkým zo zahraničia, čo sa im snažia pomôcť.

K takým ľuďom sa zaradila aj sestra Jaroslava Staršia. Keď odlietala do Oceánie, mala za sebou štúdium dejepisu, telocviku aj teológie na slovenskej univerzite, učiteľskú prax z gymnázia aj základnej školy a neoceniteľné skúsenosti redaktorky z kresťanského Rádia Lumen.

Príchod musel byť kultúrnym šokom, nadhadzujem. „Ten som skôr utrpela v Anglicku, kam som odišla ešte pred Papuou na päť mesiacov na štúdium angličtiny, pretože nikdy predtým som sa anglicky neučila. Na Papue som potom vnímala veľké odlišnosti, ale kultúrny šok to nebol – asi aj preto, že už v Anglicku som stretla sestry z rôznych kultúr,“ priznáva misionárka. Súčasťou prípravy na misie sú tiež rozhovory so sestrami, ktoré už v krajine pôsobili.

Odlišností je požehnane

A aké sú teda tie najvýraznejšie odlišnosti medzi stredoeurópskym priestorom a krajinou kdesi nad Austráliou?

Podnebie. To udrie do oči a aj na všetky ostatné vnemy okamžite. Mnohé domčeky v ramenách riek a na morskom pobreží stoja na pilieroch. Keď v období dažďa medzi novembrom a februárom 'spŕchne', nedá sa do obydlí dostať inak ako na kanoe. Všade je horúco a vlhko, teploty sa stabilne doťahajú na niečo medzi tridsiatky a štyridsiatky. Podnebie nahráva hmyzu, zvlášť komárom, nedostať maláriu takmer znamená nebyť na Papue Novej Guinei. Choroba sa nevyhla ani sestra Jaroslave, mala ľahší priebeh, čo v preklade znamená niečo ako mať poriadne silnú chrípku. Brať lieky, aby sa návštevníci vyhli malárii, nemá zmysel. Skôr treba myslieť na zásobu antimalarík a keď to príde, nasadiť ich. To však miestni nevedia. Buď prichádzajú s chorobou za lekármi neskoro, alebo keď sa im trochu uľaví, ihneď vysadia predpísané lieky. Malária popri AIDS a tuberkulóze stále patrí k najväčším zabijakom na ostrovoch. K tomu sa ešte pridávajú úmrtia po uštipnutí jedovatým hadom. O hadoch by vedela rozprávať hororové zážitky kolegyňa Jaroslavy, misionárka Dorota z Poľska. Nebezpečný had ju uštipol už dvakrát. A hneď na prvý raz poštipnutie takmer neprežila. Vpich jedu zistila až na ďalší deň ráno. Zobudila sa malátna, ledva lapala po dychu, hrdlo jej sťahovalo. Účinok jedu naplno nastúpil, pribudli opuchy a dych slabol. Situáciu zhoršovalo, že Dorota bola práve sama a nedokázala si zavolať pomoc. No nestratila duchaplnosť a začala si dávať po lyžičke šťavu z plodu noni, mimoriadne liečivej plodiny. Tá jej dokázala uvoľniť opuchnutý hltan natoľko, že bola schopná piť. Ihneď sa napila vlastného moču – a lepšie spraviť nemohla. Text o moči ako protilátke, ktorý si Dorota kedysi dávno prečítala, jej teraz zachránil život. Odvtedy misionárka túto metódu úspešne odporúča aj ďalším poštipnutým.

Zdravotníctvo. Keď je prúser, treba utekať do Austrálie. Pravidlo číslo jeden pre turistov z civilizovanejších kútov sveta, pokiaľ ide o zdravotnícku starostlivosť na Papue. Austrália je pritom dostupná len letecky alebo po vode, let na najmenší kontinent trvá asi hodinu a pol. Sestra Jaroslava však jedným dychom dodáva, že na Papue turistov veľa niet. Chodia sem len dobrodruhovia, klasickí oddychu chtiví oddych nenájdu, a tak ostrovný štát nevyhľadávajú. Inak klasika ako vo všetkých menej rozvinutých krajinách – ošumelé nemocnice, zastaraná technika, slabý personál. Ak chýba lekár zo zahraničia, ani operácie nie sú. Papuánci umierajú mladí, dožívajú sa len niečo málo cez šesťdesiat rokov. U žien za to môže veľa pôrodov, bežne mávajú osem aj viac detí. Vo všeobecnosti je však za nízkym vekom zlá zdravotná starostlivosť a veľká kriminalita.

Školy. Učiteľke Jaroslave je táto téma mimoriadne blízka. V krajine strávila 2,5 roka na strednej škole v mestečku Bogia. Dva roky tu učila, pol roka pomáhala rozbiehať miestnu knižnicu, ktorá dovtedy nefungovala. „Školu si rozhodne netreba predstavovať takú, ako ju poznáme u nás. Majú austrálsky systém a prísne predpísané osnovy, v školách je oveľa menej flexibility ako v slovenskom školstve,“ prekvapuje sestra Jaroslava. Iné sú školy na pohľad, iní sú aj študenti. Škola, kde pôsobila, bola z niekoľkých budov postavených z tenkých stien z drevotriesky a plechových striech. V jednej budove boli dve triedy, do každej triedy chodilo asi 40 žiakov vo veku od 14 do 30 rokov. Starší žiaci skôr nastúpiť nemohli, v štáte sa totiž za vzdelávanie platí už od základnej školy. A čím vyššie vzdelanie, tým je školné drahšie. „Študenti sú veľmi plachí, majú problém reagovať. Keď som chcela viesť diskusiu, hanbili sa odpovedať, báli sa, že odpovedia zle,“ rozpráva misionárka. Okrem výučby náboženstva a osobného vývoja, predmetu, čo zahŕňal trošku zo zdravovedy, hygieny, psychológie aj kultúry, bolo teda hlavnou úlohou sestry Jaroslavy posmeliť svojich študentov. Ich plachosť spočívala aj v slabej angličtine – na základných školách často hovoria jazykom miestnych kmeňov. Keď potom decká prejdú na strednú, povinná angličtina na všetkých odborných predmetoch je pre ne stresom.

Jazyk. Tak s ním to práve ľahké na ostrovoch nemajú. Existuje tu okolo750 (!) kmeňových jazykov. Nezriedka sa stáva, že dedina XY sa v susednej dedine vzdialenej desať kilometrov nedohovorí. Angličtina je úradný jazyk, všetky predmety sa v nej vyučujú na stredných školách. Mnohí obyvatelia ale peniaze na strednú jednoducho nemajú, a tak sa jazyk poriadne nenaučia. Úradné sú tiež jazyky pidgin a motu.

Mentalita. Že je iná, to udieralo do očí na každom kroku. Napríklad učiteľov si miestni vážia, patria k rešpektovaným autoritám. To ale nebránilo skupinke študentov na dva dni ochromiť vyučovanie tým, že partie chalanov sa priamo v škole medzi sebou oháňali mačetami. A ktovie, bez zásahu učiteľov by sa nimi možno aj dosekali. „Pre úplnú banalitu, typická chlapčenská hádka,“ opisuje konflikt Jaroslava. Keď si po prvom dni myslela, že skupinky sa upokojili, zažila šok hneď na ďalší deň. Študenti si do internátnej školy privolali mobilmi 'na pomoc' svojich rodákov z ostrovov. Šokovaní učitelia sa tak museli prizerať, ako sa po sebe nabrúsenými nožmi oháňajú pre zmenu dospelí, rodičia študentov. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo a horúce hlavy vychladli. Pravidlo, že kto čosi zlé spraví, zaslúži si odplatu, tu ctia naplno. Ťahať do toho políciu či súdy je nezmysel. Jaroslava zažívala inú mentalitu aj u študentov. „Ak niekto niečo našiel napríklad na zemi, hneď to bral ako svoje a nič zlé na tom nevidel. Rovnako si s obľubou prisvojovali požičané veci.“ Možno aj preto sa tak ťažko rozbiehala školská knižnica, sestra Jaroslava musela vlastné knihy, čo požičala, od študentov mámiť na niekoľko ráz.

Spoločnosť. Bez nej to nejde, rodina a priatelia sú na Papue Novej Guinei základom. „Občas som potrebovala byť sama, ale nedalo sa. Keď som si vyšla na prechádzku sama, hneď som mala pri sebe kŕdeľ detí alebo aspoň niekoho, kto sa zaujímal, či sa mi niečo nestalo,“ spomína si Jaroslava. Mnohé skupiny žijú v kmeňoch, nájdu sa tu aj také kmene, ktoré rovnako ako rodiny vedie žena. Tých je však minimum. Ľudia majú tendenciu veriť v čarodejnice a čiernu mágiu. Nemajú problém skákať z náboženstva na náboženstvo, meniť vierovyznanie tak, ako sa im to práve hodí. V Bogii stretla sestra Jaroslava dvoch kňazov, ktorí mali na starosti až 22 filiálok v poriadne odľahlých častiach krajiny. A keďže domáci kazateľov cez týždeň, kedy majú prioritu záhrady a polia ignorujú, omše sa slúžili len cez víkendy. Do niektorých dediniek sa tak kňaz dostal raz za mesiac, ak vôbec. Ako teda prebiehajú napríklad svadby či pohreby? Mladí sa zosobášia, kedy chcú, za kňazom prídu často aj rok po 'svojom' sobáši, nezriedka už aj s malým dieťaťom. Pohreby riešia ešte jednoduchšie, svojich zosnulých si pochovajú pri domoch.

Spôsob obživy. Štyri pätiny miestnych živí farmárčenie. Bez pôdy a zvierat by si mnohé z rodín nikdy žiadne peniaze nezarobili. Zarazia však informácie, že miestni sa často nedostanú ani k základným plodinám, dokonca ani k takým, čo sami dopestovali. „Musia nakupovať ryžu, lebo nie sú zbehlí v jej pestovaní, kupujú tiež mäso, či lepšie povedané konzervy. Dopestujú si vlastnú kávu, ale nemajú továreň na spracovanie kakaa, kakao sa vyváža a výrobky z neho sú potom veľmi drahé. Dokážu spracovať cukrovú trstinu, ale napríklad mlieko a múku musia dovážať,“ hovorí sestra Jaroslava.

Záchrana dievčaťa s odseknutou nohou

Okrem školstva sa Jaroslava našla aj v ďalšej profesii, ktorú si vyskúšala už doma – v práci rozhlasovej redaktorky. Štvrť roka pôsobila v kresťanskom rádiu Trinity FM. Pomáhala v ňom vybudovať archív, bez neho totiž rádio mnoho dobrých relácií nemohlo reprízovať.

Rozdiel medzi Trinity FM a Rádiom Lumen bol značný, spočíval už len v tom, že papuánske rádio malo dosah iba na niekoľko okolitých horských dedín. Ľudia v ňom počúvali omše, kázne, ale aj vzdelávacie a hudobné programy. „Ľudia v buši iné nemajú, rádio dokážu počúvať celý deň a na hudbu aj tancujú,“ povedala misionárka.

Pri vykonávaní svojej práce sa misionárka neraz ocitla v situáciách, kedy by nebolo všetko jedno ani statnému chlapovi, a nieto ešte krehkej žene. K veľmi riskantným patrila napríklad cesta do odľahlej dediny, s ktorou iní misionári nemali dobré skúsenosti. Sestra Jaroslava s kolegami pripravili program zameraný na násilie v rodinách. Od náčelníka získali súhlas. Keď však program spustili, ženy s deťmi odišli a muži vytiahli šable – program proti násiliu ich zjavne neohúril. Misionárov hnali z dediny strmým terénom tri hodiny. V absolútnej tichosti a v obave o život pochodovali misionári horami a ozbrojení agresívni muži ich opustili až vo chvíli, keď sa dostali za hranicu dediny. O to lepšie padli pochvaly, ktoré za program podali úplne cudzie ženy na trhoch v meste. Jaroslavu pristavili, aby jej poďakovali. Na základe programu zmenili viacerí manželia postoj k svojim ženám.

Drsným zážitkom bola aj cesta po ramenách rieky Sepik. Jaroslava sa na toto miesto túžila dostať, chcela si tu uctiť pamiatku slovenskej misionárky Márie Františky Žembovej, ktorá ako 26-ročná na tomto mieste pred pár rokmi náhle zomrela. Praskol jej žalúdočný vred a pomoc sa do nedostupného terénu nedostala včas. Jaroslava s kolegami rozvážali lieky. V jednej z dedín ich však pristavil otec mladého dievčaťa. Jeho 16-ročnej dcére odsekol opitý mladík nohu iba preto, že s ním nechcela mať sex. V čase príchodu misionárok prešlo od incidentu už 12 hodín a bol zázrak, že dievča nevykrvácalo. Misionári ihneď dali dieťaťu antibiotiká. Zmrzačené dievča okamžite naložili na kanoe so slovenským znakom a menom obľúbenej a tragicky zosnulej sestry Márie Františky. Nebyť riskantného prevozu riekou, dievča dnes už zrejme nežije.

Ani takéto otrasné zážitky neodradili sestru Jaroslavu od ďalšej misie na Papue. Ako hovorí, prímorský štát sa stal jej domovom a ľudia v ňom jej prirástli k srdcu. „Všade sa nájdu ľudia, ktorí majú v sebe čosi nedoriešené a robia veľa zla, či je to u nás, v Európe, alebo na Papue. Občas som si aj ja kládla otázky, aký to má všetko zmysel – hlavne ak sa nám niečo nepodarilo, alebo ak nám padol projekt. Mala som ale dôveru v Boha, že som na Papue preto, lebo ma chce niečo naučiť – a aj ma prostredníctvom miestnych ľudí mnohému naučil. Verím, že on chce pre nás len dobro. Pán Boh nás neskúša, on skôr dopustí niektoré situácie, lebo nám chcel dať slobodnú vôľu a je iba na nás, ako sa v kritických situáciách zachováme.“