Radovan Hudec: Chatou som si splnil svoj detský sen

Hudbu má rád aj v súkromí. Hrá na klavíri, perkusiách, trochu na gitare aj na fujare, ktorú dostal od svojich priateľov na 30. narodeniny.

Hudbu má rád aj v súkromí. Hrá na klavíri, perkusiách, trochu na gitare aj na fujare, ktorú dostal od svojich priateľov na 30. narodeniny.

NITRA. Quasimodo, Sherlock Holmes, Jánošík, Hlava, Jonathan Harker... V týchto a mnohých ďalších postavách môžete na javisku vidieť herca Radovana Hudeca. Riadením osudu sa pred rokmi dostal z košického divadla do Nitry a dnes je rodák z Bratislavy členom Starého divadla Karola Spišáka už piatu sezónu.

Z oboch bratov sú herci

Malý Radko nebol typom chlapca, čo sa rád predvádza. Keď k nim domov prišla návšteva, mama – učiteľka musela syna skôr pobádať: zarecituj niečo, zaspievaj! Často ich spolu so starším bratom Martinom brávala aj do divadla, obaja bratia si napokon vybrali hereckú dráhu.
„Na základnej škole som inklinoval k prírodovedným predmetom, chodil som aj do speváckeho zboru. Už vtedy som si povedal, že chcem byť hercom a prihlásil som sa na konzervatórium,“ hovorí Radovan Hudec.
„Brat, ktorý je o šesť rokov starší, na konzervatórium išiel až po skončení gymnázia. Nakoniec sme sa tam stretli – ja som bol prvák a Martin štvrták. Dnes je známy najmä ako muzikálový herec.“

Po konzervatóriu Radovan študoval činohru na VŠMU. Päť rokov po škole stál na javisku Košického štátneho divadla, kde dodnes dohráva svoje postavy. Prečo nakoniec zakotvil v Starom divadle? „Do Nitry som prišiel aj kvôli mojej vtedajšej priateľke Alene Pajtinkovej z Divadla Andreja Bagara. Viacerých jej kolegov som poznal ešte z VŠMU, napríklad Martina Nahálku, Milana Ondríka, Juraja Hrčku, Renáta Ryníková bola dokonca moja spolužiačka a s Petrom Kadlečíkom, ktorý momentálne už nie je členom súboru DAB, som chodil od škôlky a celú základnú školu do jednej triedy. Na konzervatóriu a VŠMÚ sme boli konškoláci, keďže ma na „konzervu" vzali až na druhý pokus. Pomery vo „veľkom“ divadle som teda poznal – bola a stále tu je silná mladá generácia hercov – mužov, takže ponuku z tohto divadla som zatiaľ nedostal,“ vraví Radovan.

„Herca v tom čase však hľadali práve v Starom divadle, kde mi riaditeľ Ondrej Spišák ponúkol angažmán. S jeho otcom, nebohým Karolom Spišákom som naskúšal v Košiciach jeho poslednú inscenáciu, komédiu Chrobák v hlave. Mám na to skúšobné obdobie krásne spomienky a veľa som sa od neho naučil. Vtedy mi ani nenapadlo, že raz budem účinkovať v divadle, ktoré je po ňom pomenované.“

Má rád hudobné divadlo

Jeho prvou postavou ako hosťa bol panter Bagíra v predstavení Kniha džunglí. V roku 2009 dal v Košiciach výpoveď a rady hercov Starého divadla posilnil už ako interný herec.
„Mojou prvou vlastnou rolou bol Emil v Žiškovom kabarete U Temnej Irmy a Chromej Krásky, potom postava Jánošíka v rovnomennej hre s pesničkami, neskôr prišli úlohy Holmesa v predstavení Sherlock Holmes – príbeh londýnskeho sociopata, Jonathan Harker v Draculovi, Hlava v Solitaire.sk, Smrtihlav v hre Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych, profesor v Ceste do krajiny Tuwim, princ vo Svetskej kráse či Quasimodo v hre Chrám Matky Božej v Paríži,“ vymenúva 32-ročný herec,ktorý momentálne skúša hru Dogville v réžii Šimona Spišáka.

„Sú to všetko rôznorodé postavy, ktoré mi ponúkajú široké spektrum výrazových prostriedkov a hereckých techník. Okrem toho s kolegami účinkujem aj v kabaretných predstaveniach, niektoré z nich sú naše autorské, sami si ich píšeme aj režírujeme. S divadelnými kabaretmi kedysi začal ešte Karol Spišák. Je to už pomaly vymretý žáner, preto sme sa rozhodli v tejto tradícii pokračovať. Naše kabarety ale aj kabarety od autorov Jakuba Nvotu či Kamila Žišku našli u našich divákov veľkú odozvu. Rovnako ako literárne kaviarne Parnas.“

Radovan všetky úlohy hrá s chuťou a radosťou, ale pravdupovediac, má medzi nimi svoje obľúbené, ktoré sú spojené najmä s príjemnou atmosférou skúšobného procesu. „Rád hrám napríklad Sherlocka Holmesa, je to fyzicky i technicky náročné predstavenie, v ktorom mám kvantum textu. Ale aj Jánošíka mám veľmi rád, to je zasa taká oddychovka.“

Herca baví hudba v divadle, preto ho teší, že v SDKS sa v mnohých hrách využívajú prvky hudobného či pohybového divadla. „Hudbu mám veľmi rád aj v súkromí, hrám na klavíri, perkusiách, trochu na gitare a čo-to viem aj na fujare, ktorú som dostal od svojich priateľov na 30. narodeniny. Mojou srdcovkou sú však perkusie a tradičné africké bubny djembe. S Milošom Kusendom sa stále pokúšame o nejakú kapelu, zatiaľ to však zostáva len pri rečiach.“

Seriál je dobrá skúsenosť

Nitrianskeho herca si divák môže pamätať aj z televíznej obrazovky. Zahral si epizódne postavy v krimisérii V mene zákona a v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Dr. Ludsky. Momentálne hrá aj v Rodinných prípadoch a Ochrancoch...
„Seriály sú zaujímavé najmä z finančného hľadiska. Obrazovka navyše hercovi umožňuje masovejší kontakt s divákmi, herec sa stáva „populárnejší a úspešnejší“, hoci to nie je meradlo kvality jeho práce,“ myslí si Radovan. „Určite by som však dobrú postavu vo filme či seriáli neodmietol, je to dobrá skúsenosť. Keď som bol v Košiciach, mal som možnosť vyskúšať si dabing aj rozhlasovú prácu, čo bolo pre mňa tiež obohacujúce.“

Učí, číta a chatárči

Rovnako zaujímavou skúsenosťou je pre herca aj jeho pedagogické pôsobenie. Tretí rok učí javiskovú reč a umelecký prednes na Súkromnom konzervatóriu v Topoľčanoch.

„Baví ma to. Mladí ľudia ma nabíjajú novou energiou. Teší ma, keď robia pokroky. Mňa samého to núti učiť sa, mať prehľad, vŕtať sa v literárnej či divadelnej tvorbe,“ konštatuje Radovan. „Učenie ma prinavrátilo aj k takej vážnejšej literatúre. Mnoho hercov málo číta, majú toho dosť v práci. Ja inklinujem k východným filozofiám a ezoterike, cez literatúru porovnávam filozofiu a náboženstvá západného a východného sveta. V poslednej dobe rád čítam napríklad Dana Browna a Jozefa Banáša - ich knihy na pomedzí literatúry faktu a fantasy.“

Herec je nielen knihomoľ, ale aj zručný a praktický chatár. Pri svojej chate blízko Nitry má vinohrad a ovocný sad, ktorý rozšíril o nové stromčeky. Sám sa ich aj naučil strihať. „Takéto niečo mi odmala chýbalo. Býval som v Bratislave a starých rodičov sme na dedine nemali, takže som nemal kde spoznávať vidiecky život. Chatou som si splnil svoj detský sen. Trávim tam skoro všetok volný čas. Neexistuje lepší relax, ako posedieť si s priateľmi pri ohni a hrať na djembe.“