Ako spisovateľ vraví, je taká „ľahkonohá cestovná deva“, ide kamkoľvek, kde ho pozvú. Nebol len v Austrálii, Číne a Južnej Amerike.
NITRA. Hosťom besedy v krajskej knižnici bol vedecký pracovník a spisovateľ Gustáv Murín. Tvorba 54-ročného Bratislavčana má veľmi široký záber – je autorom románov, poviedok, rozhovorov, esejí, odborných článkov, literatúry faktu, sci-fi, scenárov i rozhlasových diel.
Mafia ako princíp
Murínove diela vždy vzbudzujú pozornosť čitateľov i odbornej kritiky. Inak tomu nebolo ani pri vydaní série jeho kníh o mafii. „Investigatívni novinári mali k tejto téme v 90. rokoch oveľa bližšie a mali lepšie kontakty ako som kedy mohol mať ja, ale nič podobné nenapísali. Z jednoduchého dôvodu, vedeli až príliš veľa. Ja som mal obrovskú výhodu v tom, že som o tom nevedel skoro nič. Mal som len všeobecné informácie, o mafii – talianskej či ruskej – som čítal ešte na strednej škole,“ vraví Gustáv Murín.
„Zaujímalo ma to nie kvôli krvi, ale ako princíp – mafia je ukážka toho, ako možno nahradiť štát. To sa mi potvrdilo, keď som bol na vedeckej konferencii a rozprával sa s talianskymi profesormi. Podľa ich slov je mafia alternatíva štátu – stačí, keď rešpektujete jej pravidlá. A to ma zaujalo.“
V časoch socializmu nikto netušil, že raz bude mafia aj na Slovensku. „Po roku 1989 to prepuklo, ale ja som si to veľmi nevšimol, lebo som ako vedec a spisovateľ veľa cestoval. Ale v roku 1995 som v USA, konfrontovaný s obrovským mediálnym násilím, zažil kultúrny šok. Všade v médiách krv, krv, krv, hoci v Iowe, kde som býval, bol pokoj, ľudia si nezamykali domy ani autá,“ spomína autor.
Keď sa po 3 mesiacoch vrátil domov, zistil, že kým v USA bolo násilie najmä mediálne, u nás bolo skutočné. To sa ho tak dotklo, že sa túto tému rozhodol minimálne sledovať.
Zábavná hodinka na strašnú tému
Počas nasledujúcich 10 rokov si zbieral materiály. Nevedel, čo s nimi, až v istom okamihu prišiel nápad na knihu. S mafiánmi, o ktorých píše, sa osobne nestretol, ale mnohí z jeho známych a spolužiakov ich poznali. Osobne bol len s Mikulášom Černákom, ktorý si ho „pozval“ do väzenia.
„Vydal som knihy Mafia v Bratislave a Mafia na Slovensku. Popri tom sa nazbieralo tak veľa o Černákovi, že som si povedal, že to dám do samostatnej knihy. Vydavateľ to avizoval už pol roka dopredu, Černák sa o tom dozvedel a cez advokáta sa so mnou skontaktoval. Chcel sa rozprávať o knihe,“ hovorí autor. „Ja som to považoval za zbytočné, ale kolegovia na literárnom festivale v Srbsku, kde som v tom čase práve bol, mi poradili, že by to stálo za pokus.“
Tak sa Gustáv Murín s Černákom stretol. Šiel tam vraj len preto, aby mu povedal, že nech si od knihy nič nesľubuje – ide o mediálny obraz a ten kniha nevylepší. „Povedal, že to akceptuje a chce len k tomu niečo povedať. Ďalej sme to riešili písomnou výmenou otázok a odpovedí – má veľmi pekný rukopis, ale biednu gramatiku,“ spomína spisovateľ. „Pri osobnom stretnutí – na „stojáka“ cez sklo a telefón – som mal z neho dosť zvláštny pocit. Neustále žartoval, aj keď hovoril o vraždách. Nikdy som nezažil takú zábavnú hodinku na takú strašnú tému. Jeho prah citlivosti k násiliu je evidentne veľmi narušený...“
Sám s Grand Canyonom
Ako spisovateľ vraví, pri písaní témy a žánre strieda. „Veľmi rád takto kombinujem literatúru faktu a prózu, pretože sa nutne unavíte, keď dlhšiu dobu robíte s faktami. Je to úžasná úľava, keď si potom môžete písať len tak, čo sa vám chce,“ vraví Murín. „Najlepšie sa mi píšu cestovné príbehy – sú v nich jasné fakty, ktoré však môžem kvôli pointe poprehadzovať. Tu sa cítim byť v „spisovateľských papučiach“ a navyše, ako keby som tú cestu prešiel druhýkrát.“
Jeho cestovateľské príbehy vyšli v slovenčine, angličtine, francúzštine, jazyku hindí aj chorvátčine. „Z toho, čo som pocestoval, mi chýba ešte Austrália, Čína a Južná Amerika,“ prezrádza Murín. „Po svete chodím najmä v spojení s pracovnými povinnosťami, vtedy zažijete veci, aké bežný turista nemá šancu. Som taká „ľahkonohá cestovná deva“, idem kamkoľvek, kde ma pozvú. Jediné, čo som si sám povedal, že to musím vidieť, bolo Japonsko.“
Trvalo päť rokov, kým sa mu naskytla príležitosť - pozvánka na svetovú vedeckú konferenciu. Tak sa tou cestou zaoberal, že si zabudol vybaviť víza. „Ešte o 23. h večer deň pred odchodom som ich nemal, ale nevzdal som to a mimoriadne ich vybavil na počkanie tesne pred odletom. Japonsko celkovo bolo úžasný zážitok - keď som letel domov nad Sibírou, tlačili sa mi slzy do očí.“
Úžasná bola aj Afrika, zvlášť ostrov Zanzibar. V USA napríklad Grand Canyon. „Keď som k nemu prišiel, videl som len chrbáty japonských turistov, ktorí si ho fotili. Bol som znechutený. Ale šiel som ďalej a náhodou stretol tajomného starého Indiána z rezervácie Navajo. Predával suveníry a poradil mi, aby som šiel malým chodníčkom kamsi za kopec. Poslúchol som ho a náhle sa predo mnou objavila utajená panoráma, bolo to neopísateľné. Boli sme tam len my dvaja – ja a Grand Canyon v plnej kráse.“
Gustáv Murín v nitrianskej krajskej knižnici. FOTO: (ČE)
Spisovateľ vlani v Gruzínsku.
Na Malte.
V Oklahome. FOTKY: ARCHÍV G. M.
