NITRA. Usmiata a dobre naladená rezko kráčala dnes k voľbám aj takmer 101-ročná Mária Korecová z Nitry, švagriná kardinála Jána Chryzostoma Korca. Síce s paličkou, držiac sa pod pazuchou svojho syna, ale ten úctyhodný vek by ste jej určite nehádali.
Pamätá si Hlinku aj Tisa
Vo volebnej miestnosti číslo 13 na Párovciach bola vybavená raz-dva, v tom, koho voliť, mala od začiatku jasno. „Viete, mamička už trochu zle počuje, tak treba hovoriť hlasno, vie aj odčítať z úst, ale občas budem hovoriť za ňu,“ vraví jej syn, 67-ročný Jozef Korec, ktorý na pol úväzku ešte pracuje na mestskom úrade.
„Prvé kolo prezidentských volieb sme vynechali, bola taká trošku slabá, ale na toto kolo som ju presvedčil. Inak bola voliť aj počas predchádzajúcich volieb hlavy štátu, nechýbala ani na župných či komunálnych voľbách.“
„Aj som si povedala, reku, čo budem chodiť, už som taká nemožná. Ale potom mi Jozef hovorí „mama, poď, vyzeráš lepšie“, tak som prišla,“ rozhovorila sa čiperná starenka, ktorá si pamätá Hlinku i Tisa, v novodobej histórii Slovenska volila Schustera aj Gašparoviča.
„No, vybrala som toho, kto mi je sympatický. Videla som v televízii nášho strýčka, ako ho radil voliť, súhlasím s ním, tak som sa podľa toho zariadila,“ vraví volička o odporúčaní svojho švagra, Jána kardinála Chryzostoma Korca, ktorého v rodine volajú strýčko. Občas ho na hrade navštevujú, naposledy mu boli v januári gratulovať k jeho deväťdesiatke.
„A prečo som volila práve jeho? Šak tak dobre vypráva, chová sa. Takto ho osobne nepoznám, pravda, ale myslím, že bude dobrý,“ zdôvodňuje babička svoju voľbu.
Aby jeden s druhým držal
Po otázke, čo by mohol nový prezident pre ľudí urobiť, sa krátko zamyslela: Jáj, šeličo by sa dalo pre Slovensko spraviť. Viete, koľko rázy si poviem, že by to šetko nemuselo byť také rozhádzané, aby to bolo také pospolité, aby jeden s druhým držal. Chcem len, aby dobre bolo šetkým. Za tých 100 rokov som prežila šeličo, bolo nás deväť detí, tak si móžete mysleť, čo šetko sme potrebovali. Ale bolo dobre.“
Na to, či si myslí, že je dnešný svet lepší, odvetila: „Ako pre koho. Nech si to človek zariadi, ako vie. Ale taký starý človek ako ja už nehladí na to velmi.“
V obuvníckej fabrike aj zelovoci
Mária Korecová pochádza z deviatich detí, narodila sa v roku 1913 v Šaštíne. Dnes žije už len jediná z nich, pred tromi rokmi jej v priebehu troch mesiacoch zomreli tri sestry. V Nitre žije od roku 1942.
Druhá svetová vojna ju zastihla v Zlíne. „U Bati som robila desať rokov, lúbilo sa mi tam. Ale keď boli v roku 1939 Pribinove oslavy v Nitre, ja som strašne chcela ísť na ne, ale nepodarilo sa mi. Mojmu vedúcemu som hovorila - pošlite ma na Slovensko, ale on mi povedal: až dostanem takú robotníčku jak ste vy, potom vás pustím,“ vracia sa do minulosti pani Mária. Zo Zlína nakoniec odišla - do obuvníckej fabriky v Partizánskom, neskôr sa presťahovala do Nitry.
„Naši tu na mali taký malý obchod, ale v roku 1968 im ho zoštátnili, a odvtedy mama až do dôchodku robila v zelovoci - na tržnici, pri Úspechu, pri VÚB, pri nemocnici, aj v stánku pri dnešnom Dome služieb predávala,“ zapája sa do rozhovoru opäť syn Jozef. „Celý život sa naťahovala s ťažkým vecami, dvíhala 30-kilové bedničky aj 50-kilové vrecia zemiakov. Manuálne tvrdo robila a je to na nej vidieť. Aj dnes len tak neobsedí - perie si drobnejšie veci, žehlí, dlážku poumýva, aj okná by sa brala umývať, to jej ale nedovolíme. Keď jej bolo tak horšie, tri týždne bola u mojej sestry, svojej dcéry na Zobore, ale po týždni sa už pýtala domov, aby mohla niečo robiť.“
Dá si vínko aj tuhé
Pani Korecová býva zatiaľ sama, je sebestačná, na svoj vek pomerne zdravá. Jej deti či vnuci ju denne navštevujú. „Reumu mám, do rúk mi to ide, do noh, do prstov, šade,“ posťažovala sa babička. „Ale móžem Pánu Bohu ďakovať, že žijem. Už si od života želám len zdravie. Každé ráno sa pomodlím „Pane Bože, ochraňuj ma celý deň“, aj za moje deti sa modlím, aby boli dobré a zdravé.“
Sviežo vyzerajúca starenka sa stravuje podľa chuti. Obedy jej nosia, pochvaľuje si ich, ale ani sama nemá problém navariť si. Nie je prieberčivá, zje všetko. „Hlavne polievky, bársjaké,“ vraví s úsmevom. „Keď má chuť, hneď si zasmaženú robí,“ prezrádza na mamu syn Jozef. „Aj trošku vínka či tuhého v štamperlíčku si denne dá.“
„Jáj, veru áno,“ potvrdila pani Mária. „A vnučka mi z Nemecka posiela aj taký liek, ten si po obede troška dám, lahnem si a na hodinku si pospím. A mám pokoj.“
Číta bez okuliarov
Pani Korecová sa aj napriek veku zaujíma o život okolo seba. „Kukám televíziu, ale málo, pozrem si správy, keď sa mi nelúbia, zanadávam si a zhasnem to.“
„Koľkokrát k nej prídem a hovorí mi - také sprostosti tam dávajú, to sa nedá pozerať,“ smeje sa pán Jozef. „Aj noviny číta - Katolícke, Posla, Plus 7 dní, Nitrianske noviny, aj Nový čas pre ženy si pozrie. A knihy, ktoré nám strýčko požičiava, má rada. K stovke od neho dostala hrubé zlaté Sväté Písmo, tak to teraz číta. Ale večer sme jej zakázali, aby si šetrila oči. A to je zaujímavé, že nepotrebuje okuliare, čítala s nimi do nejakej 95-ky.“
Pani Mária druhé kolo voľby prezidenta nevynechala.
FOTKY: (ČE)
