Forma predstavenia variuje medzi prvkami činoherného a bábkového divadla. Bábky predstavujú duše jednotlivých postáv. Jednu mužskú úlohu hrá dokonca žena.
Esmeralda, Quasimodo, Frollo, Phoebus a ďalšie postavy skvostu svetovej literatúry sa dostali na javisko Starého divadla Karola Spišáka. Tentoraz netradične s bábkami. Román Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži režijne spracoval Jakub Nvota, v premiére ho divadlo uviedlo 4. apríla. Scénu a bábky mal na starosti Szilárd Boráros, hudbu robil Andrej Kalinka.
Silný príbeh a hodnoty
Pre Staré divadlo je to po predstaveniach Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zaliatych a Sherlock Holmes tretia Nvotova inscenácia. Jeho príznačný režisérsky rukopis je čitateľný aj v tejto novej hre.
„Človek by mal na jednej strane zostávať verný svojim predstavám a zásadám, ale na druhej strane aj objavovať niečo nové. V tomto prípade je to veľmi silný príbeh a hodnoty, ktoré sú v ňom zakódované,“ povedal nám režisér Jakub Nvota.
„Hra prináša posolstvo o tom, do akej miery sme schopní byť sami sebou v spoločnosti, ktorá nám veľmi prísne vymedzuje priestor a pravidlá, do akej miery vieme byť tolerantní voči sebe a iným. Predloha je síce historická, ale tieto vzorce a modely vzťahov sú stále veľmi aktuálne. Verím, že príbeh bude v tomto ohľade pre diváka zaujímavý a odčítateľný.“
Z literárnej predlohy tvorcovia vyselektovali hlavnú dejovú líniu. Forma predstavenia podľa Jakuba Nvotu variuje medzi prvkami činoherného a bábkového divadla. Bábky tu slúžia ako malí manekýni, ktorí predstavujú duše jednotlivých postáv. Bábka a herec vytvárajú istý komplet, v jednom momente sa dej viac zameriava na herca, v druhom na bábku.
Dej je akčný
Hrdinkou javiskovej adaptácie je krásna Esmeralda (Katarína Petrusová) a štyria muži, ktorí ju nerovnakým spôsobom milovali, obdivovali, chceli len pre seba, zbožňovali a zároveň trápili až tak, že zomrela. Hluchého, hrbatého zvonára Quasimoda si zahral Radovan Hudec, kňaza Frolla Roman Valkovič, básnika Gringoira Miloš Kusenda a kapitána kráľovskej stráže Phoeba prekvapivo žena - Andrea Sabová.
„O tomto kapitánovi sme začali uvažovať ako o takej narcistickej, až ženskej postave, ktorá sa páči sama sebe. Pozreli sme sa na to cez vzťah voči Esmeralde, ale tiež sme zvážili praktické hľadisko: keďže Staré divadlo už neponúka herca – muža, ktorý by sa tejto postavy mohol zhostiť, tak sme sa rozhodli trošku zariskovať a obsadiť ženu. Prinieslo to zaujímavé súvislosti a iskrenie,“ poznamenal Nvota.
Hra je podľa režiséra určená divákom od siedmej až deviatej triedy, cez stredoškolákov až po dospelých. „Verím, že hru pochopia aj tie mladšie spomínané kategórie. Nie je v nej nič také, čomu by sa nedalo rozumieť. Každý divák môže inscenáciu hodnotiť podľa svojej životnej skúsenosti, koľko sa natrápil či potešil v láske a vzťahoch, koľko toho prežil, teda hĺbka vnímania príbehu bude u každého človeka individuálna,“ vysvetľuje Nvota.
„Ale na druhej strane Victor Hugo ten príbeh tak dobe vymyslel, že je akčný, udalosti sa menia, stále sa niečo deje, takže sa na predstavenie dá pozerať rôzne – ako na akčný dobrodružný príbeh či romantickú drámu.
Scéna v tvare písmen IHS
Scénu, bábky a kostýmy „Chrámu“ navrhol Szilárd Boráros. Scénu tvoria drevené konštrukcie v tvare troch symbolických písmen IHS, ktoré v sebe nesú symboliku kresťanského sveta.
„Máme tu dve symbolické postavy - živly, ktoré dianie posúvajú a dopĺňajú – duchovnú postavu chrámu hrá Andrea Ballayová a ľudový duch Paríža zastupuje Agáta Solčianska,“ vysvetľuje režisér.
„Kostýmy v niektorých prípadoch vychádzajú z tradičných predstáv o postavách, niekedy sú výrazom istých predsudkov. Esmeralda má klasický kostým cigánky, a pritom v z príbehu dozvedáme, že cigánkou nie je. Narážame na fenomén, že šaty robia človeka – ľudia často súdia tých druhých podľa zovňajšku, pritom pravda pod tým povrchom môže byť úplne iná.“
FOTKY: COLLAVINO
