NITRA. Skoro každý pacient verí, že je jedinečný, jeho ťažkosti sú unikátne a nikto ich nedokáže úplne pochopiť. Je to omyl. Z každého druhu pacientov a chorôb sa všetko vyskytuje masovo.
Tvrdí to guru slovenského záchranárstva Viliam Dobiáš. Skúsený profík pracoval dlhé roky v nemocnici a až dve desaťročia robil záchranára priamo v teréne. „Aj keď som už v dôchodkovom veku, práca ma stále baví, nejako som sa ubránil vyhoreniu. Výraz úľavy na tvári pacientov, ktorí trpia, je super odmenou,“ vyznal sa na stretnutí s čitateľmi v nitrianskom Martinuse dlhoročný záchranár a prezident Slovenského Červeného krtíža.
K medicíne nemal vzťah
Pri začiatkoch kariéry Viliama Dobiáša to nie vždy smerovalo k medicíne a záchranárstvu. Chlapca pred maturitou lákala novinárčina a pilotovanie lietadiel. „Rodičia ma v hlbokom komunizme uzemňovali, vraveli, že novinárom môžu byť len takí, ktorých rodičia sú veľmi politicky aktívni a že ako novinár by som musel slúžiť režimu a písať nie to, čo si myslím, ale to, čo sa patrí. A pilotom by som mohol byť len tak, že by som najskôr dvadsať rokov robil na stíhačke, potom by som sa mohol stať civilným pilotom.“
Prihláška na vysokú smerovala preto na medicínu, druhá v poradí bola zapísaná teológia. „Zrejme sa komunisti naľakali, že by zo mňa mohol byť farár, tak ma prijali na medicínu,“ nadľahčuje pri spomínaní Viliam Dobiáš.
Lekár čestne priznáva, že k medicíne nemal vôbec vzťah. Vytvoril si ho až počas štúdia.
Rozmaznanci v nemocniciach
Za svoju kariéru si preskákal všeličím v slovenskom zdravotníctve. Z vlastných skúseností dokáže poukázať na rozdiely medzi prácou lekára v nemocnici a prácou záchranára v teréne.
„V nemocnici je lekár rozmaznaný prostredím – je tam teplo, relatívne čisto, sucho, keď príde pacient, lekár sa môže poradiť s 10-15 kolegami z rôznych špecializácií, má k dispozícií všelijaké hadičky, ktoré sa dajú strkať do pacientov, aby videl, ako človek vyzerá zvnútra. Má tam laboratórium, môže si pacienta nechať kompletne vyšetriť a nejaké diagnózy z toho vyplynú. Záchranár je odkázaný na seba. Nepozná pacienta, musí prísť k diagnóze rozhovorom s ním, vyšetrením pomocou zraku, hmatu, sluchu. Navyše nemá veľa času, lebo pacient je väčšinou v núdzi, vždy má pocit ohrozenia. Lekár musí pôsobiť suverénne, tváriť sa, že vie, čo tomu človeku je a že vie ako mu pomôcť – pritom má obmedzené prostriedky,“ rozpráva záchranár. Posádka sanitky častokrát improvizuje, odhaduje diagnózy len na základe skúseností. Zdravotníci v teréne navyše musia mať širokú škálu vedomostí z rôznych medicínskych odborov. Takáto práca sa týmto všetkým stáva nielen zaujímavou, ale aj adrenalínovou.
Mnohokrát si však situáciu, pri ktorej potrebujeme zásah zdravotnej služby, navodíme aj sami. Za naše náhle podlomené zdravie môže životný štýl, ktorý vedieme. Nesprávna životospráva zdravotníkov irituje a úplne nelogický prístup mnohých ľudí im dvíha adrenalín. Doktor Dobiáš hovorí, že od detstva páchame hriechy proti životospráve, zlým príkladom pre deti idú mnohokrát aj rodičia.
„Ľudia sú ochotní jesť 15-20 tabliet denne a dvakrát do mesiaca nadávať v lekárni, aké sú drahé doplatky. Ak by ale boli ochotní neslopať, nefajčiť, nežrať viac ako treba, nesoliť, trikrát do týždňa sa hodinu hýbať, tak by nemuseli užívať žiadne lieky, alebo z tých dvadsiatich by stačili dva. Ale uznám, že je pohodlnejšie zhltnúť v kresle pred telkou desať pilúl a nadávať na celý svet a zdravotníctvo, ako zdvihnúť zadok a ísť niečo robiť pre svoje zdravie.“
Oživujeme aj nepravých
Záchranári svorne hovoria, že mnoho prípadov, ku ktorým ich volajú, by mohlo skončiť bez úmrtia alebo trvalých následkov, ak by do príchodu sanitky zasiahli samotní okoloidúci alebo príbuzní. To sa však stáva zriedka a ak sa to pritrafí, rozpráva o tom konajúca služba kolegom v nemocnici ako o rarite.
Pritom rýchly zásah svedka krízovej udalosti by mohol výrazne pomôcť. Podľa záchranára by niekedy stačila krátka a jednoduchá masáž srdca. Ľudia však zasiahnuť často nechcú – buď zo strachu, z nevedomosti alebo si jednoducho povedia, že to je práca pre zdravotníkov. A niekedy konajú viac ako nepochopiteľne.
„Často sa stretávam s tým, že zomiera 90-ročná babička, ktorá je už tri roky imobilná na posteli, nespoznáva príbuzných, má plienky, kŕmia ju po lyžičkách. A keď sa jej zastaví srdce, tak ju rodina vehementne oživuje, lebo 'my ju máme radi'. Na druhej strane umrie po zástave srdca 40-ročný človek. Pritom by bol resuscitovateľný, stačí, ak by mu niekto päť minút stláčal hrudník a ten človek mohol ožiť a žiť ďalších dvadsať rokov bez akýchkoľvek problémov. Pri takomto človeku ľudia stoja s rukami vo vreckách, alebo pozerajú na hodinky, či záchranka príde za päť alebo za sedem minút, sami však nespravia vôbec nič. Čiže niekedy sa oživujú beznádejné prípady a také, kde by bola veľká nádej na oživenie, nie.“
Prvá pomoc nadovšetko
Dlhoročný lekársky profesionál zdôrazňuje význam prvej pomoci. Tú by mal ovládať každý, po niekoľkých rokoch by sme si vedomosti mali doplniť na kurze prvej pomoci.
Viliam Dobiáš priznáva, že chybou bol spôsob, akým sa prvá pomoc kedysi vyučovala. Kurzy boli zbytočne dlhé, zložité a častokrát aj nejednoznačné, laik musel mať poriadny mišung v tom, čo robiť. „Častokrát robíme chybu aj my, čo učíme prvú pomoc, že to nevieme podať jednoducho,“ pripúšťa lekár.
Sú však aj situácie, v ktorých sa aj záchranári vyhýbajú oživovaniu, a to dokonca celkom legálne. K takým patria pokusy oživiť onkologických pacientov, ktorým do konca života ostávajú týždne, v lepšom prípade mesiace. „Akonáhle sú metastázy, je mi jasné, že ak by som ho aj oživil, nijako nezlepším kvalitu života. Človek, ktorý má metastázy, väčšinou umiera do pol roka po vzniku metastáz. V takom prípade ukončím resuscitáciu, idem vysvetľovať príbuzným, že oživovanie by nemalo žiaden význam, že by len predĺžilo utrpenie človeka. Jednoduchšie je, keď vopred viem, že ten človek má nejaké nádorové ochorenie v koncovom štádiu a ostáva mu niekoľko týždňov života. Tam je oficiálne aj legislatívne zakotvené právo nezačať oživovacie pokusy.“
Volali ste záchranku?
O mnohých skutočných prípadoch z výjazdu sanitky hovorí doktor Viliam Dobiáš vo svojej najnovšej knihe Volali ste záchranku? Viac ako stovka príbehov vychádza z jeho reálnych zásahov. Sú medzi nimi vtipné, smutné aj mrazivo tragické prípady. Na záver každej kapitoly sú osvetové dodatky, ktorá napovedia, ako by sme sa mali vysporiadať so život ohrozujúcou situáciou.
Tomáš Holúbek
