Paríž mám veľmi rada, má milión tvárí

Vo Francúzsku jej chýbajú parenice, horalky aj vinea. Súhlasí však so svojou sestrou žijúcou v Nemecku, ktorá tvrdí, že keď si tieto veci privezú domov, už im chutia menej.

NITRA. Narodila sa v Piešťanoch, veľkú časť rodiny má aj v Nitre, no ani v jednom z týchto miest nežije. Osud Máriu Dopjerovú -Danthine zavial až do Paríža, kde sa usadila so svojím manželom – Belgičanom. Zoznámili sa dokonca až za veľkou mlákou.

Francúzska odinakiaľ

O svojom živote vo Francúzsku rozprávala Mária Dopjerová – Danthine v krajskej knižnici v Nitre. Nie je to náhoda – jej záujem o jazyky a pobyt v zahraničí ju podnietil k napísaniu kníh. Mária je autorkou jazykových publikácií Anglické idiómy pod lupou a Francúzske idiómy pod lupou, po 10 rokoch života v meste nad Seinou vydala aj knihu Paríž – moja láska, môj život. Je nielen o krásach metropoly a zákutiach, ktoré si tu obľúbila, ale aj o bežných problémoch, s ktorými sa toto mesto každodenne borí. Jej najnovšia kniha Paríž, môj druhý domov je o integrácii Slovenky vo francúzskom prostredí, o prvých komplexoch a ťažkostiach, ktorými musí cudzinec prejsť, kým sa tu udomácni.

„Vo Francúzsku sa cítim skoro už ako doma, ale stále je vo mne ten pocit, že som Francúzka, ktorá sem prišla odinakiaľ,“ priznáva Mária. „Môj muž je Belgičan, jeho rodina žije tam a prijala ma veľmi dobre.“

Zoznámili sa vo Washingtone

S manželom sa zoznámila počas svojej tlmočníckej praxe vo Washingtone, ktorú absolvovala ešte počas 3. ročníka vysokej školy. Študovala angličtinu, ruštinu – prekladateľský a tlmočnícky smer na FF UK v Bratislave.

„Išla som tlmočiť na týždňovú misiu, on bol zas na konferencii. Zhodou okolností sme boli v tom istom konferenčnom centre, dali sme sa do reči a zostali sme potom v kontakte,“ spomína na začiatky vzťahu Mária.

„Raz tak spomenul, že už dávno nebol na dovolenke, tak som mu navrhla, prečo nejde na Slovensko. Zlákala som ho a prišiel – pochodili sme viaceré zámky – Červený Kameň, Bojnice, zrúcaninu Tematín, okolie Piešťan, Štefánikovu mohylu v Brezovej pod Bradlom, boli sme dokonca aj v Nitre. Boli sme Opere Slovenského národného divadla a na koncertoch v Redute. Ja som zas na oplatku chodila cez prázdniny do Paríža. Po vysokej škole, keď náš vzťah trval už viac ako tri roky, som už vedela, že chcem byť s ním.“

S deťmi sa snaží hovoriť po slovensky

Keďže sa Mária rozhodla žiť vo Francúzsku, musela sa zdokonaliť v jazyku. Už od 2. ročníka vysokej školy navštevovala v Bratislave večerné kurzy francúzštiny a v lete na Sorbonne jazykové kurzy, takže solídny základ jej nechýbal. V Paríži preto mohla začať študovať cudzie jazyky aplikované v ekonómii a práve, zároveň sa prihlásila aj na nadstavbové štúdium anglickej lingvistiky.

V súčasnosti pracuje ako medzinárodná koordinátorka v maklérskom poisťovníctve. Svoju prácu, v ktorej tak zhruba na polovicu využíva angličtinu aj francúzštinu, má veľmi rada.

Doma sa rozprávajú po francúzsky, lebo manžel zatiaľ neprekročil takú vážnejšiu hranicu slovenčiny. „Keď som s našimi tromi deťmi sama, snažím sa s nimi hovoriť po slovensky, len je to čoraz ťažšie, lebo medzi sebou sa rozprávajú po francúzsky, v tomto jazyku, samozrejme, riešia aj všetky školské úlohy či problémy. Preto častejšie chodíme na Slovensko,“ vysvetľuje Dopjerová – Danthine.

Krása mesta ju nabíja energiou

Mária s rodinou žije na predmestí Paríža. Fascinuje ju jeho architektúra, mnohorakosť, paradox anonymity a zároveň ľudskosti a rešpektu, ktorý cítiť na každom kroku.

„Toto mesto mám veľmi rada, má milión tvárí. Som vyslovene mestský typ, potrebujem dynamiku, rôznorodosť a pestrosť ponúk toho, čo sa v meste deje. No zároveň je pravda, že život je tu pre rodinu s deťmi fyzicky aj psychicky vyčerpávajúci, tempo je náročné. Na druhej strane, tá krása mesta človeka nabíja, takže sa to akosi kompenzuje,“ opisuje Slovenka život vo francúzskej metropole.

„A či by som menila? Ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Neviem, čo nám život prinesie. Ale je pravda, že deti tam majú svoje zázemie, s manželom tu máme svoje pracovné povinnosti, takže zatiaľ nejakú zmenu neriešime.“

Chýbajú jej rodina i priatelia

Sťahovanie na pokojnejšie Slovensko teda nehrozí. Márii však vo Francúzsku chýba z domu veľa vecí – i keď moderné technológie a letecká doprava fungujú, rodičia a príbuzní sú ďaleko, je jej ľúto aj za priateľstvami, na ktoré ani skype nestačí.

„A chýbajú mi aj také drobnosti ako rozkvitnuté stromy pri gymnáziu v Piešťanoch, ktoré som vídavala štyri roky, Sĺňava či stará Bratislava, s ktorou som bola spätá počas vysokoškolských štúdií. Pomáhajú mi žiť ako spomienky,“ vraví Mária.

V Paríži jej chýbajú aj také prozaické veci ako parenice, korbáčiky, maďarská saláma, horalky či vinea. „Súhlasím s mojou sestrou, ktorá žije v Nemecku. Tvrdí, že keď si tieto veci privezieme domov, už nám chutia menej,“ zamýšľa sa Mária.

„Treba si ich užiť na Slovensku - keď prídem k rodičom, vyslovene som po nich vyhladovaná, sú mi vzácne. Preto sa aj s rodinou do rodného kraja rada vraciam. Chodíme sem raz-dvakrát do roka, každé druhé Vianoce a buď v lete alebo na jar podľa školských prázdnin.“

Paríž si Slovenka z Piešťan obľúbila.

Mária Dopjerová - Danthine s manželom a deťmi. FOTKY: ARCHÍV: M. D. D.